Dialektika vs. logika

O dialektike

V jednom z predchádzajúcich článkov som sa už venoval otázke dialektiky no nedá mi, vzhľadom na jej význam, nevrátiť sa k nej znova.

Dialektika v pôvodnom slova zmysle znamenala umenie viesť spor. Takto ju chápali hlavne starí Gréci. Ako prvý dialektický mysliteľ (avšak už v odlišnom zmysle) sa uvádza Herakleitos z Efezu, na základe jeho tézy "Panta Rhei" (všetko plynie) alebo "nevstúpiš dva krát do tej istej rieky", ktorou chcel vyjadriť, že všetko sa mení, je v neustálom pohybe.

Dialektika bola v podstate znovuobjavená a ako spôsob myslenia zdokonalená a rozpracovaná až nemeckou novovekou filozofiou, nemeckým idealizmom, ktorého hlavným predstaviteľom bol G. W. F. Hegel. Až vtedy sa stala dialektika ucelenou filozofiou alebo skôr spôsobom myslenia, ktorý vychádza zo zákona jednoty a boja protikladov. Prestala byť len umením viesť spor o veciach a javoch a stala sa umením vidieť spor vo vnútri vecí samotných.  

Ten neustály pohyb a vývoj, o ktorom hovoril už Herakleitos sa deje práve na základe sporu, na základe boja protikladných javov, myšlienok...

Všetko zo všetkým súvisí, je previazané, nič nemožno skúmať alebo hodnotiť iba izolovane, takpovediac "vytrhnuté z kontextu".

Aj zdanlivá jednota v sebe skrýva rozpory a protiklady, ktoré vedú vzájomne boj z ktorého vzíde opäť určité zjednotenie, kvalitatívne vyššej úrovne ako predošlé, pričom aj v ňom sa už rodia rozpory nové. Po pokroku (téza) môže prísť úpadok, reakcia (antitéza), ktorý je z hľadiska logiky návratom späť, čo by poprelo kvalitatívny posun vpred, avšak z dialektického pohľadu z ich vzájomného boja vzíde úplne nová jednota (syntéza).

Pôvodný idealizmus Hegelovej dialektiky neskôr pretvoril Marx, ktorý pochopil, že tento princíp možno aplikovať na akúkoľvek oblasť spoločenských vzťahov a spoločenského diania, v podstate na akékoľvek dianie v materiálnom svete obecne.

Marx dnes nepatrí medzi príliš oslavované osobnosti a tak aj jeho dialektika je skôr terčom posmechu. Ja sám s ním nesúhlasím v určitých veciach ale to neznamená že jeho rozpracovanie dialektiky nie je "majster štyk" :P

Dialektika ako základ úspechu

Od historického vzniku a vývoja dialektického myslenia sa teraz presuniem do prítomnosti, konkrétne k mojej obľúbenej, neraz rozoberanej téme svetovládnych elít v pozadí spoločenského diania. Nekladiem si otázku kto sú, odkiaľ sa vzali, aké majú plány. Pýtam sa len, čo je podstatou ich úspechu? Ako to, že dokážu tak efektívne narábať s mocou, manipulovať ľuďmi, skrývať svoju identitu? Čo ich robí tak úspešnými oproti iným (a že ich nebolo málo), čo chceli ovládnuť svet?

Bežný rozmýšľajúci človek sa snaží uvažovať pri hodnotení a skúmaní vecí logicky. Aristotelovská logika je základná metóda myslenia ľudí. Niektorí sú v nej trochu slabší (tí potom majú v škole problémy s matematikou :D), iní dedukujú lepšie ako Hercule Poirot...

V zásade sú však jedni aj druhí každodenne obeťami masovej manipulácie, vymývania mozgov z televízie, dokumentov, predvolebných kampaní politikov, seriálov atď. Na tom nič nemení ani ich logické uvažovanie. Naopak, logicky uvažujúceho intelektuála je často možné zmanipulovať ešte ľahšie ako chlapca z 5. ľudovej politickými rečami o ideáloch, spravodlivosti a inými žvástmi.

Ľudia rozmýšľajú logicky... a tu je práve jadro problému. Tu sa skrýva odpoveď na moju otázku. Elita na rozdiel od plebsu pochopila nemohúcnosť logiky pri chápaní spoločenských javov a význam dialektiky pre ich pochopenie. Oni jednoducho využívajú dialektiku!

V tom je základný rozdiel medzi nami a nimi. Nie bohatstvo, nie moc. To sú iba dôsledky ich jednania. Podstatou úspechu je však dialektika. Bez nej by bola akákoľvek moc neudržateľná. (Netvrdím, že takto je udržateľná naveky. Tým by som poprel dialektiku. Nič nie je nemenné, nakoniec musí pohltiť ona sama ich. Zákony dialektiky neúprosne doliehajú na každého)

Celá podstata problému je teda v súboji dialektika vs. logika. Najväčším problémom logiky je, že hodnotí veci samostatne, izolovane, neprihliada na množstvo okolností a faktorov, ktoré majú obrovský význam pre pochopenie súvislostí. Netvrdím, že je logika zlá alebo "nelogická", myslím, že je dôležitá pre ľudské uvažovanie ale v určitých veciach je nevyhnutné pre ich pochopenie prechod k dialektike.

Z histórie

Počas 2. svetovej vojny určité finančné elity ekonomicky podporovali obidve strany, ako spojencov, tak i Hitlera napriek tomu, že v podstate patria k západu. Dnes už tieto informácie pomaly vychádzajú na povrch i keď stále neoficiálne. Odhliadnuc od nemorálnosti takéhoto správania, je toto konanie pochopiteľné z hľadiska zisku. Jednoducho zarobil zbrojný priemysel. Ten by ale predsa zarobil aj keby financovali len spojencov, nie? A takto boli na strane víťazov aj porazených. Chceli snáď dobrovoľne prehrať? Logicky zmýšľajúci človek by podporoval radšej víťaznú stranu. Naša bankárska elita však nezdieľa tento názor...

Chápe totiž, že z každého rozporu, z každého boja protichodných skupín, tried či národov môže vyťažiť, ak včas zasiahne, ak sa bude riadiť zákonmi dialektiky. Darí sa im efektívne využívať (alebo skôr zneužívať) dialektiku.  

Áno, o veľa určite aj prišli kvôli pádu Hitlera avšak straty boli v porovnaní so ziskom minimálne. Po 2. svetovej vojne sa vo veľkom začína s budovaním globálnej ekonomickej svetovlády, zjednocovaním Európy, ktoré bolo samozrejme v pláne. Z protikladov vzišla syntéza. Stačí sa na históriu pozrieť dlhodobo.

Čo sa týka podporovania dvoch strán vo vojne, tých príkladov by sme našli viac. Napoleon vs. Angličania a spol., 1. svetová vojna, Studená vojna a rôzne lokálne konflikty v rámci nej atď. V podstate každá vojna už po niekoľko storočí.

Netýka sa to iba vojen. Elity finančne podporujú kapitalistické režimy ako aj komunistické, ako totality tak i demokracie. Ako je to ale možné? Predsa keď som bohatý bankár a kapitalista, podporujem politiku USA, tak nebudem liať financie do Castrovej Kuby alebo financovať rudých kmérov. Logika nepustí. Avšak naši dialekticky zmýšľajúci spoluobčania - elitári to chápu inak. Vidia pokrok a tým pádom aj svoj ďalší vzostup vo vyvolávaní konfliktov, ktoré sú hýbateľom spoločenského diania.

Nie všetci kapitalisti tak samozrejme rozmýšľajú. Väčšina z nich sa snaží reakčne zakonzervovať a udržať terajší stav a do poslednej kvapky krvi uchrániť systém. Akékoľvek zárodky dialektického myslenia vyničiť ako sociálne inžinierstvo. Skupina, o ktorej hovorím, je nie veľmi početná, je utajená a v rámci určitej hierarchie zaujíma zrejme len tie najvyššie pozície, posty natoľko vysoké, že sú možno utajené aj pre väčšinu "zasvätených".

Finančníci často stoja i za revolúciami, ako bola napríklad Francúzska. "Revolučne ladeným" historikom alebo každému, kto vníma určitú dejinnosť je oponované tým, že po revolúcii ako pokroku prichádza obdobie úpadku alebo návratu, (v prípade Francúzskej revolúcie prišlo obdobie reštaurácie predrevolučných pomerov, ktoré bolo návratom späť) a preto vraj nemožno o nejakej dejinnosti hovoriť, nemožno predvídať spoločenský vývoj, ten sa vraj deje čisto chaoticky bez nejakého vnútorného zmyslu či poriadku.

To je presne to, čo spomínané elity chcú, aby sme si mysleli. Zakazujú nám dialekticky myslieť, upierajú nám to, čo sami využívajú, pretože práve v tom je ich nástroj prevahy. Revolúcia, ktorú usilovne podporovali bola pokrokom, určitou tézou. Po roku 1815 nastáva obdobie reštaurácie, spiatočníctva, konzervativizmu podporované taktiež nimi, ktoré predstavuje antitézu. Tá vyvráti, pošliape pôvodnú tézu, odcudzí sa jej. Avšak už nemôže dôjsť k úplnému návratu k dobe spred revolúcie. Zmeny vo vlastníctve, ekonomike už nastali, maximálne je možné na trón vrátiť kráľa. Ten však už nebude nikdy disponovať takou absolutistickou neobmedzenou mocou ako tomu bolo v 18. storočí. Tento reštaurovaný systém však tiež nevydrží navždy, s čím sa ráta. Syntéza umožní v 2. polovici 19. storočia definitívny nástup kapitalizmu.

Čo by sa stalo keby sa bankári a elity riadili logikou a podporovali len revolúciu? Jakobínsky teror by sa im vymkol z rúk a sami by na to ešte škaredo doplatili alebo by spravili z Napoleona pána Európy a opäť by došlo aj na nich. Takto zo všetkých konfliktov vyšli ako víťazi. Z tézy a antitézy musí vzísť syntéza. Ľudovo povedané, kde sa dvaja bijú, tretí víťazí.

Logika a logika

Dialektika je vlastne akási vyššia forma logiky alebo takpovediac spoločensko-vedný druh logiky, ktorý sa odlišuje od logiky klasickej, ktorej otcom je Aristoteles. Tú možno aplikovať prevažne v prírodných vedách, ktoré tým pádom robí exaktnými ale v spoločensko-vedných disciplínach sa dá uplatniť iba ťažko. Preto tiež nie sú spoločenské vedy radené medzi exaktné, ak sú hodnotené logikou. Istý stupeň exaktnosti im poskytuje až dialektika, na základe ktorej je možné určité javy a udalosti pochopiť a taktiež predvídať.

Tak ako logika stavia zákony matematické a fyzikálne, dialektika buduje zákony spoločenské.

Elita nám ale, ako som už napísal, nechce dovoliť dialekticky myslieť. Ako zdroj svojej prevahy si toto uvažovanie, toto umenie myslieť starostlivo striehne. Diskredituje každé náznaky takéhoto myslenia, zosmiešňuje ho, straší nás s jeho nebezpečnosťou. Chce nás udržať v určitej myšlienkovej rozpoltenosti, traume, bezvýchodiskovosti a skepse. Ľudia stále nadávajú, sťažujú sa, chcú zmenu, bojujú za niečo ale vlastne ani poriadne nevedia za čo, sú zúfalí, pomenúvajú problémy ale nedokážu nájsť riešenie.

Iní si zasa myslia že ho našli...

Nacionalizmus

Mnohí chcú bojovať proti "tým zlým kapitalistom zo západu" nacionalizmom, národnou segregáciou, bijú sa za vlasť a za národ, pričom nepochopili, že tieto myšlienky sú prekonané a historicky zostali niekde v 19. storočí. Čo spája mňa a ostatných 5 miliónov ľudí v tejto republike okrem spoločnej kultúry a jazyka? Hodnoťme človeka ako jednotlivca a nie ako miliónovú masu. Každý je iný, správa sa odlišne, jeden je slušný, iný hulvát, jeden kradne, druhý je poctivec. Ako národ nás okrem 2 spomínaných vecí nespája absolútne nič a akési národné povedomie považujem za umelo vnútenú predstavu. Budovať nejakú lepšiu budúcnosť v rámci národa nepovažujem za rozumné. Ide o návrat naspäť. Návrat do prekonanej epochy dejín.   

Konzervativizmus

Z historického hľadiska nepredstavuje konzervativizmus ucelenú ideológiu. Ide čisto iba o reakciu voči novým prístupom. Snaha zakonzervovať to "osvedčené". Dnes sa konzervatívci prevažne zastávajú tradičnej rodiny, viery atď. Ale kapitalizmus ničiaci práve tradičnú rodinu, ktorú hája už im očividne nevadí (viď KDH a strany podobného zamerania) a ak aj áno, tak riešenie pre nich predstavuje zrejme návrat niekam do 8. storočia pod heslom "ora et labora".

Liberalizmus

Ak 2 predošlé ideológie možno označiť za spiatočnícke, liberalizmus predstavuje, aspoň podľa názvu, opak. Avšak stále si viac cením postoj konzervatívca, ktorý vidí ako tak zvrátenosť doby, než liberála, ktorý chce všetko hnať silou mocou dopredu v mene pokroku, lenže si neuvedomuje, že zlým smerom. Vlastne sa o žiadny spoločenský pokrok nejedná. Politický a ekonomický systém zostáva zachovaný. Zmena, kvázi pokroková, sa deje jedine v oblasti drôg, deviácií, a likvidácie vnútornej morálky človeka.

Krajný liberalizmus

Niektorí z nich ešte stále uznávajú slobodu a preto volajú po odstránení "tých zlých finančných skupín a bankárov", ktorí tu budujú svoj globalizačný aparát a proti štátnym zásahom do ekonomiky. Požadujú návrat "spravodlivého trhového hospodárstva" bez nejakých obmedzení, toho "poctivého" kapitalizmu otvorenej súťaže, kde môže kapitalista slobodne zotročovať svojich poddaných.. pardon, zamestnancov.

Autoritársky socializmus, komunizmus

Komunisti prevažne uvažujú dialekticky, avšak iba v sociálnej oblasti. Slobodu nepovažujú za dôležitú. Vyžadujú svojho mocného pastiera, ktorý ich bude viesť ako ovce v stáde. Požadujú silný štát, dúfajú v revolúciu zhora a zrejme sa teraz veľmi tešia z prichádzajúceho "socializmu zo západu", ktorý im splní ich sen. Škoda len, že ten je opäť pod kontrolou globalistov a zmienených elitárov - dialektikov.

Totalitarizmus

Mnoho slušných sporiadaných občanov požaduje sprísnenie zákonov, zvýšenie miery vynútiteľnosti práva, pretože už sa nemôže dívať na zločinnosť mládeže, zvyšujúcu sa kriminalitu, spúšť, čo za sebou nechávajú hordy našich nomádskych spoluobčanov. Nemožno im nedať v určitom zmysle za pravdu. Avšak aby sa situácia riešila iba prijatím drakonických zákonov, mi príde ako značné zjednodušenie problému. Každého človeka zrejme ako prvé napadne práve takéto riešenie a s tým naši svetovládcovia počítajú. Ľudia sami začnú chcieť totalitu. A oni nám ochotne vyhovejú... Rómske osady zmiznú behom dvoch dní a nikto si to ani nestačí všimnúť. Keď však ale dôjde aj na tých sporiadaných občanov, bude už neskoro bedákať. 

Všetky zmienené politické a názorové smery vychádzajú z rozpoltenosti a skepsy, ktorá trápi väčšinu logicky zmýšľajúceho obyvateľstva. Nakoniec teda po všetkých sklamaniach občania rezignujú na spravodlivú budúcnosť a zmieria sa so svojou úlohou súčasti stroja a hynú pod jeho ťažkými ozubenými kolesami.

Logika tu nestačí. Jedine dialektika môže poskytnúť riešenie ako položiť tento bezcitný mechanizmus.


Klimeux

Stereotypná vojna

Panel ten každého naučí                        

nechať sny rozplynúť v ranných tmách

zvádzať súboje o výťah

dusiť sa všednosti v náručí

A popri tom bojovať stále...

Bojovať v práci, bojovať s deťmi

biť sa o pol kila múky

a vždy hodiť len pohlad letmý

na svoje starnúce ruky

na svoje smutné tváre

Každodennosť do srdca vrastá

život to je tá istá kefka, tá istá pasta

to isté ráno už navždy

niet viac čo stratiť, niet viac čo získať

po každé sám seba vraždiť

umierať na tisíc krát

Každý deň znova a znova

kus túžby v sebe si schovať

to tiché a kvitnúce ráno

navždy tam poslať za ňou

Pretrpieť celé dni tešiac

sa na večer, na gauč, na správy

na ďalší rok, na ďalší život

na noc čo plná je únavy

tešiť sa na ďalší mesiac

na ďalší deň tých istých príhod

Každodennosť do srdca vrastá

život to je tá istá kefka, tá istá pasta

to isté ráno už navždy

niet viac čo stratiť, niet viac čo získať

po každé sám seba vraždiť

umierať na tisíc krát

A stereotypné vojny

zvádzať od siedmej do troch

z človeka stáva sa otrok

bezduchý, prázdny, spokojný

Čo skrýva sa do svojej klietky

do svojho 3x3 metre sveta

kupuje si slasti všetky

no na šťastie si už nepamätá

slová sa stali nemými

boj proti všetkým, so všetkými


Klimeux

Zločin a trest

Tak odpusť že cítim                                  

odpusť že nie som chladný ako ty

že so srdcom zhnitým

nestaviam medzi nás ostnaté ploty

Ja viem že som vinný

že cit je ten najhorší zločin

dve nášlapné míny

tak mám namiesto tvojich očí

Tak buď mojím sudcom

žalobcom bude mi náš prázdny svet

hájiť sa môžem len srdcom

čo napísalo pár omluvných viet

Rozsudok bol vynesený

však v mojej neprítomnosti

trestom sa vraj všetko zmení

tak spálme už spoločné mosty

Krvilačné zvery pijú

mi ludskosť plnými dúškami

žiadosť o amnestiu

zamietnutá aj s mojimi snami

Už pochutnávajú si na mne

sebecký, krutý dav v aréne jasá

nikde žiadne zlutovanie

tam zomrela duša, tam zomrela krása

Cítila si sa v bezpečí

na svojom bezcitnom súde

sudca však sám seba usvedčil

môj trest aj jeho trestom bude

Chladno, tak chladno je velmi

v tom cudzom a mrazivom svete

na snehu, pod nohami šelmy

ležia dve ďalšie obete

Klimeux

Vládnu nám vlády alebo ratingové agentúry?

Dnešná moderná, vyspelá demokracia stojí na trojdelení moci, ktoré predstavuje základnú a hlavnú zbraň voči jej zneužitiu, proti svojvôli jednotlivca, proti diktatúre, proti totalite...

Moc sme teda rozdelili na zákonodarnú, výkonnú a súdnu. Zdá sa to ako ideálne riešenie. Zdá sa, že áno. A naozaj ide iba o zdanie...

V zásade môžeme rozdeliť moc aj na tisíc častí a aj tak nám to nebude nič platné a nijakým spôsobom to nezvýši mieru demokracie u nás ani nikde vo svete. Musíme totiž odlíšiť moc formálnu, tzn. kto disponuje mocou podľa ústavy, zákonov atď. a ďalej moc faktickú, čiže reálnu, skutočnú, ktorou disponuje niekto iný. V tomto prípade sa v podstate nejedná o moc ale skôr o právomoc, ktorá je ale natoľko významná, že de facto z daného oprávneného subjektu urobí "vládcu" štátov.

Nehovorím o nikom inom ako o ratingových agentúrach.

Ako by nám ale mohla ratingová agentúra, ktorá iba hodnotí ekonomiky, poskytuje akési štatistiky a plní čisto poradnú úlohu, vládnuť?

Pre tých, čo teraz nechápavo krútia hlavou, ďaľšia otázka: Ako nám môže vládnuť učiteľ v škole? Nijako. Nevládne nám, on iba rozhoduje o našich známkach, hodnotí nás. To samozrejme robí objektívne a bez predsudkov alebo osobnej nevraživosti. Že je tomu tak? :P

Ale čo keď sa raz z času na čas nájde taký, ktorý si na niektorého žiaka takpovediac zasadne? Stáva sa to a možno častejšie než si myslíme. Učiteľ nás známkuje a tým sa stávame na ňom závislí, naša budúcnosť sa stáva závislou na jeho svojvôli. Toto snáď nemožno označiť ako vládu?

Ratingové agentúry fungujú na tom istom princípe.

Dnešnému demokraticky zmýšľajúcemu človeku je nanajvýš odporné a opovrhnutia hodné kádrovanie a písanie posudkov, ktoré bolo bežnou praxou za čias socializmu. Ach, ako všetci zhnusene spomínajú na časy, keď v práci, v škole, v živote a všade človeka sprevádzali verní spoločníci - kádrové posudky, ktoré sa stali jeho neoddeliteľnou súčasťou a mohli mu pomôcť alebo aj pekne zavariť v budúcnosti.

Dnes sa deje to isté ale nikto sa už nesťažuje, dokonca si to nik ani neuvedomí. Stáva sa opäť bežnou praxou v zamestnaniach, že o pracovníkoch sa vyhotovujú rôzne hodnotenia, ktoré potom musia podpísať a ktoré majú výrazný vplyv na ich ďalšie pôsobenie a platové ohodnotenie v danej firme, spoločnosti, škole... Deje sa to v štátnych podnikoch aj v súkromných. Deje sa to u nás, deje sa to na západe. Takže obmedziť posudky na socializmus je značne skreslené.

"Kádrují mě zhora zdola noví pánové," ako spieval K. Kryl.

Touto "kádrovacou" odbočkou som sa chcel iba dostať späť k ratingovým agentúram, ktoré tak isto ako súdruhovia, tak isto ako učitelia, tak isto ako naši zamestnávatelia - kapitalisti, hodnotia, známkujú a kádrujú... Nie však nás ale celé štáty, celé ekonomiky. Nová doba si vyžiadala kádrovanie vo veľkom štýle. Agentúry predstavujú akéhosi globálneho hodnotiteľa, ktorý má patent na rozum, jediný má právo hodnotiť ekonomickú situáciu a predvídať ekonomický vývoj.

Keď človek vypne TA3 a začne na chvíľu uvažovať ako tvor rozumný, musí byť zhnusený z tejto globálnej totalitnej demokracie, ktorá nám vnútila akési ekonomické zásady a zároveň toho, kto bude dohliadať na ich dodržiavanie a hodnotiť naše výsledky.

Existuje trojica hlavných ratingových agentúr, do ktorej patria Standard&Poor´s, Moody´s, Fitch Ratings. Oni v zásade rozhodujú o všetkom. Vydávajú stanoviská, týkajúce sa schopnosti štátov splácať dlhy a podľa tejto ich schopnosti alebo neschopnosti im potom udeľujú známku, tzv. rating, napríklad AAA, AA+, BB, CCC... Niekto môže namietať, že na tomto ich oprávnení udeľovať ratingy nie je nič zlé, pretože sú nezávislé a objektívne. O ich objektívnosti a nezaujatosti však možno dosť pochybovať. Tiež len jednoducho obhajujú niekoho záujmy a to, že sú globálne uznávané nijako nedokazuje opak.

To, že si štáty musia požičiavať peniaze, poskytovať za nich štátne dlhopisy a neustále sa zadlžovať, čím sa de facto stávajú závislými na určitých finančných elitách, ktoré nás ovládajú za pomoci dlhu už tu rozoberať nechcem. Každopádne ratingové agentúry majú dosť významný vplyv na celé toto okrádanie národov a prispievajú k úplnej stráte samostatnosti štátov. Hovoriť dnes ešte o nejakej suverenite alebo zvrchovanosti krajiny je úplne smiešne.

Nadvládu ratingových agentúr nad štátmi výborne vystihuje táto veta z jedného článku v novinách: "Agentúra Standard and Poor´s pripustila, že ak nová vláda bude meškať s reformami, môže zhoršiť súčasnú známku A+."

Inak povedané, agentúra vlastne vydiera SR, aby pristúpila k reformám, lebo inak to pre nás môže mať neblahé následky. Takže aj vláda, ktorá by eventuálne dbala o blaho občanov (i keď taká tu ešte nebola), by sa zosypala strachom a hneď by pristúpila k reformám. Pod slovom reformy, ako už vieme, si môžeme predstaviť privatizáciu, príliv zahraničného kapitálu, s tým súvisiace spružnenie zákonníka práce. Zjednodušene povedané, preliatie štátneho majetku do rúk súkromných a dosiahnutie ekonomického rastu za cenu otrockej práce ľudí za almužnu ala Bangladéš, India a iné.

Ekonomický rast absolútne nie je zárukou lepšej životnej úrovne pre obyvateľov štátu. Samozrejme ratingové agentúry sledujú predovšetkým ten.

To, že sa vlády podvolia ratingovým agentúram je pochopiteľné. Rating krajiny má totiž vplyv aj na cenu, za akú si štát požičiava. To znamená, že štát s horším ratingom je menej dôveryhodný z hladiska svojej schopnosti splácať a tým pádom je rizikové požičiavať mu. Peniaze sa mu síce požičajú, lenže za vyšší úrok.

Štáty sa zadlžujú stále a dlh sa postupne navyšuje vo všetkých krajinách, pretože tomu ani inak byť nemôže, kedže neexistujú iné peniaze, než požičané a už tie sa hneď požičiavajú s úrokom, ktorý treba splatiť.

Lenže existuje reálne riziko, že toto zotročovanie sa bude diať vo väčšom, že si štát bude musieť požičiavať peniaze za ešte vyšší úrok, než doteraz, čo by hrozilo v prípade zníženia ratingu krajiny a "dôveryhodnosti" na trhoch.

Moc ratingových agentúr, ako sme už povedali, spočíva teda jednak na možnosti vydierať štáty a nútiť ich prijímať reformy a opatrenia týkajúce sa financií a štátneho majetku a jednak na možnosti voľne nakladať s ratingom krajiny a určovať ho podľa svojej ľubovôle, na základe určitých pseudoekonomických analýz.

Kto nám teda skutočne vládne?

Klimeux