Jan Werich o hegemónii

            Nedávno som mal možnosť oboznámiť sa s úvahami Jana Wericha bezprostredne komentujúcimi udalosti roku 1968, ktoré mi trochu viac ozrejmili jeho pozíciu, či skôr úlohu, akú zastával v období tzv. Pražského jara.

            Nie so všetkými som súhlasil. Niektoré som zavrhol, iné vo mne vyvolali vnútornú polemiku a s ďalšími som sa celkom stotožnil.

            Do skupiny posledne menovaných patrí aj Werichov názor na hegemóniu, ako určitú formu sociálnej stratégie pri získavaní masovej podpory ľudu a hlavne pri realizácii spoločensky významných cieľov (samo získanie podpory bez naplnenia sľubov by bolo iba čírym populizmom, nie hegemonickou taktikou).

Umenie prostriedku a cieľa

            Každé hnutie musí získať dav, ak nechce zostať politicky marginálnou silou. Obvinenia z populizmu od politicky korektných "expertov na demokraciu" nie sú na mieste... Často padajú argumenty, označujúce všetky proľudové sily za demagógov, ktorí iba zneužijú plebs na vlastné záujmy (ako príklad uvádzajú fašistov a komunistov) alebo naopak, chcú pošetilo dosiahnuť jednotu a angažovanosť bez konkrétnej politickej zhody a programu (napr. hnutie Occupy a pod.)

            Pravda je však taká, že nikdy nemôže byť celkom zrejmé do akej miery má byť "získanie masy" cieľom samým o sebe a do akej miery prostriedkom pre aplikáciu určitého svetonázoru... Musí byť obojím, aby bolo kvalitné. Zároveň by sa malo vyvarovať snahám o inštrumentalizáciu davu a neúprimne manipulatívnemu "triednemu spojenectvu", ktoré iba dočasne "využíva" určitú ("cudziu") spoločenskú vrstvu, aby následne táto bola hodená cez palubu, pričom sa s uvedeným postupom už dopredu počíta.

            Otázka prostriedku a cieľa je v podstate problémom obsahu a formy. Forma bez obsahu je vždy samoúčelom (či skôr cieľom pre seba), a naopak, obsah bez formy zasa účelovým zneužitím... Obe preto bez seba nemôžu existovať. Jednota ľudu ako nástroj, ako "prostriedok boja" za účelom nastolenia "spravodlivej spoločnosti" má sklon degenerovať po prvých úspechoch - kvôli svojej vopred predpokladanej dočasnosti. Preto by mala sama zo seba urobiť (trochu "hriešne") i najvyšší cieľ (v rozpore s tým, že materiálnym cieľom je humánny a spravodlivý svet). Z etického hľadiska samozrejme nemôže byť "politická jednota za každú cenu" spoločensky preferovaným zmyslom nášho bytia, keďže to nie je klasická "hodnota" či morálne posolstvo, ale iba "kostra spoločenského organizmu", spojivo či tmel. Ľudia by sa napríklad mohli zjednotiť v túžbe pozabíjať cudzincov, či zakázať literatúru, čo možno ťažko považovať za dobré, alebo spravodlivé. Forma je z tohto hľadiska neutrálna - môže slúžiť zlej i dobrej veci. Avšak "čistá forma" nikdy v praxi neexistuje. Má svoju vlastnú dynamiku (v symbolickej, nadstavbovej rovine - "sme jednotní, sme bratia"[1]) ktorá za sebou zanecháva stopy v materialite sociálneho života.[2]  

            Nazdávam sa, že všetky (úspešne zavedené) spoločensko-ekonomické formácie ako feudalizmus, kapitalizmus či socializmus disponovali pri svojom zrode kvalitným obsahom i formou - dokázali vytvoriť hegemóniu ako prostriedok i cieľ. Postupne sa však misky váh priklonili k jednému alebo druhému extrému, aby tak skutočnú hegemóniu pochovali (Chruščov do "beztvarej" matérie, Reagan do bezobsažnej formy[3]).

Komunisti na hore Sinaj

            Uvedené sa najpálčivejšie týka možno práve socializmu, či komunizmu a predstavuje fundamentálny problém jeho nastolenia, nakoľko tento teoreticky a vedecky príliš do hĺbky rozanalyzoval sociálnu realitu, pozadie jej spoločensko-ekonomických vzťahov, a teda i záujmy jednotlivých tried, než aby ich "v teréne" dokázal podchytiť a vlastne i prekonať. Namiesto toho väčšinou dochádza v politickej praxi k (auto)segregácii jednej triedy namiesto nastolenia beztriednej spoločnosti a k vyčleňovaniu "triedy" novej.[4] Paradoxne teda "zlo" v socializme prežíva nie vďaka nevedomosti (ako by povedal nejeden osvietenec), ale vďaka prílišnej vedomosti, prílišnému uvedomovaniu si pravdy.[5] V tomto zmysle musíme dať za pravdu nejednému teológovi či klerikovi, obviňujúcemu marxistický materializmus z podnecovania "najnižších" konzumných pudov a pozemských túžob po "mamone" a "hmotných statkoch". Darwinovo učenie je neporovnateľne vulgárnejšie než marxizmus, takže vina by mala padať na jeho hlavu, avšak evolucionisti v 19. storočí verili v postupné zdokonaľovanie spoločnosti. "Civilizácia" bola ich ideou, a teda z určitého uhlu pohľadu udržiavali pri živote akúsi abstraktnú "vnešenosť". Marxizmus naproti tomu neverí v žiadne idey, ale v prostú realitu sociálnych vzťahov. Ani komunizmus nie je ideálom, podľa ktorého sa má riadiť skutočnosť, ale hnutím reagujúcim na antagonizmy spoločnosti.[6] Za zdanlivo univerzálnymi idealistickými víziami náboženstiev sa síce skrývajú konkrétne partikulárne záujmy určitej spoločenskej triedy, avšak spoločnosť toto sama pred sebou neakceptuje a (pokrytecky) sa tvári, že o tom nevie - preto môže takáto "teokracia" celkom efektívne fungovať, avšak za cenu stagnácie a pretrvávajúceho vykorisťovania. Komunizmus toto vykorisťovanie odstraňuje, avšak jeho funkčnosť je v symbolickej rovine neustále ohrozená priznanou pravdou "prízemnej" sociálnej reality.

            Z tohto istého dôvodu nechceli Izraeliti na Sinajskej hore vidieť Boha,[7] ak by som mal použiť vhodné podobenstvo. Báli sa smrti, báli sa, že zomrú, keď uvidia Božiu podstatu. Obávali sa (a celkom oprávnene), že by ich to zničilo. Marxisti pri objavovaní svojho Boha tak obozretní neboli...

Mali ho vôbec objavovať? Na túto otázku treba principiálne odpovedať jednoznačným áno.

Núkajú sa nám tri možnosti, ako teda mohli Izraeliti postupovať: a) spoznať Boha a nechať sa ním zničiť (1948-1989); b) spoznať ho sprostredkovane skrze prostredníka - Mojžiša a prijať ako ideu v novokantovsko-revizionistickom zmysle požadujúcom "socializmus z hľadiska ideálu"; c) prijať Boha ako "bezprostrednú" pravdu sociálnych vzťahov a pritom nezahynúť v trýznivom uvedomení si jeho "pravého" obsahu - včas pochopiac, že by tým zabili i jeho, nakoľko spolu tvoria jedno a to isté absolútno, a teda prijmú Boha aj ako formu.

Možnosť C podľa mňa pripadá ako jediná možná, nakoľko sa plne riadi stratégiou hegemónie...

"All you need is love"

            Pre lepšie pochopenie by bolo asi vhodné vykresliť túto stratégiu na jej historicky najefektívnejšom príklade použitia - na koncepte lásky v kresťanstve. Kresťanstvo určite nebolo nikdy iba náboženstvom v zmysle teórie, učenia, ale i ústavno-politickou identitou Európy a jej dobovým "občianstvom". To je presne ten rozmer formy, o ktorom som sa zmienil vyššie. Ak by však kresťanstvo nebolo implicitne nositeľom "dobrého" obsahu a zostalo iba v rovine "občianstva", stalo by sa naopak iba identitárskym hnutím (čo vidíme dnes u mnohých kresťanov akceptujúcich neoliberálny svetový poriadok). Tento súlad obsahu a formy (resp. prostriedku a cieľa) nebol daný iba geopolitickým postavením stredovekej Európy. Je vlastný samotnému učeniu lásky. Láska k blížnym, k sebe samému a k Bohu je nevyhnutnou podmienkou na ceste k Božej milosti, a zároveň i cieľom nakoľko sám Boh je láska. Nie je to iba jeho vlastnosť, nie je to len "láskavý Boh". Láska je podmienkou lásky a sama v sebe i cieľom. Ide o jediný fenomén na svete, u ktorého sú obsah a forma totožné. Splývajú a zanechávajú v sebe navzájom stopy.

            Slabinou konceptu lásky je jeho abstraktnosť v pomere ku každodennej realite, generujúca rozličné spôsoby výkladu... V súlade s marxistickou logikou "od konkrétneho k abstraktnému a od abstraktného ku konkrétnemu" sa preto javí nevyhnutné nahradiť tento abstraktný koncept konkrétnou  jednotou či "bratstvom" ako hegemonickou reartikuláciou určitých požiadaviek triedy či skupiny na požiadavky čo najširšej masy.

Blaník, Sitno, Untersberg...

            A tu sa dostávame konečne k Janovi Werichovi, ktorý (možno i nevedome) definoval hegemóniu a trefne a jednoducho pomenoval to, čo iní dokázali iba pomocou ťažkopádnych akademických pojmov a definícií. Pridal sa teda k radu osobností (počnúc Luxemburgovou, Leninom, Sorelom, Trockim či Gramscim a končiac širokými antifašistickými koalíciami počas 2. sv. vojny), ktoré viac či menej odmietli a prekonali pozíciu marxistickej ortodoxie na čele s Kautskym a Plechanovom, pozíciu "blanických ritířů", vyčkávajúcich na čas, keď bude "národu najhoršie", pozíciu "čistých rúk", pozíciu "my sme vám to hovorili", v záujme akcie tu a teraz - hoc občas i za cenu osobného znemožnenia sa, straty tváre a zašpinenia politikou.

            Ortodoxia sa historicky nikdy neosvedčila a nepresadila, nakoľko počíta s fixnými identitami rigidne determinovanými ekonomickou základňou, kde má každý vopred danú svoju spoločenskú (a teda i revolučnú alebo reakčnú) úlohu. Toto odmietnutie spontaneizmu či spoločenskej "živelnosti" pri prenášaní záujmov a úloh z jednej sociálnej triedy na inú (a teda i neakceptovanie metódy hegemónie) v konečnom dôsledku neguje i možnosť samotnej revolúcie, keďže akýkoľvek "triedny boj" sa pre ortodoxiu stáva iba prirodzeným dôsledkom, či akýmsi štrukturálnym doplnkom kapitalizmu ako uzavretého (ekonomicko-politicko-kultúrneho) systému. Podmienky pre jeho prekonanie môžu nastať teda podľa uvedenej logiky iba pohnutím "ľadovca" ekonomiky, na ktoré sa večne čaká, ako na príchod mesiáša a ktoré stále nie a nie prísť... Presne tento jav geniálne vystihol vo svojej reči Werich, keď poukázal na to, ako sa z teoreticky najortodoxnejších marxistov paradoxne stávajú "reformisti"[8] v politickej praxi, slúžiaci záujmom síl, ktoré sa snažia o udržanie "stojatých vôd" v spoločnosti: "Tuhle jsem poslouchal Televizní noviny," začal rétorickou okľukou Werich, "a tam byli tři činitelé... seriosní lidé, a všiml jsem si, že všichni tři použili jednu takovou frázi. Totiž: vytvořit předpoklady pro něco. Vytvořit předpoklady... A jeden z nich dokonce dva krát... A tenkrát, přísahám, jsem slyšel na vlastní uši, jak říkal ten dotyčný, že musíme vytvořit předpoklady pro vytváření předpokladů... A měl jsem vám hrozný sen. Mně se zdálo, že mi z nejvyšších míst bylo uloženo, abych vytvořil předpoklady pro iniciativu hasičů. Já teďka nevědel, co mám dělat... No tak jsem se ptal, lidi nevědeli, nebo nechtěli poradit, až mne napadlo, že bych třeba měl zapálit stoh... Ale sirky mi nechtěli chytnout... Ty sirky, ony tam ty předpoklady jsou. Ale ta hlavička, ta iniciativa pro tu prudkou oxidaci čili plamen tam nebyla." A pokračuje vážnejšie: "Já když řeknu, že vytvořím předpoklady pro nejaký čin, tak vlastně ten čin činím podmíněným na těch předpokladech a vždycky mám dost času a práva říct, já to nemohl udělat, protože nebyly předpoklady. Čili, ono je to vlastně delení odpovědnosti dvěma, že ano? Jenže jsou věci, ktoré se dvěma nedají dělit.[9] Vůbec se nedají dělit. Jako na příklad demokracie."

Klimeux

---

[1] Forma v praxi sama seba presahuje (symbol ako forma, ako označenie presahuje označované), a teda keď napríklad svorne prehlásime, že sme v určitej téme dosiahli zhodu, napriek tomu že "v skutočnosti" nás stále názorovo rozdeľuje, presahuje toto vyhlásenie úroveň prostej lži, keďže napokon konáme akoby sme boli v zhode, sme ostatnými vnímaní ako jednotní a v konečnom dôsledku zhodu i skutočne dosahujeme a mení sa naše východiskové postavenie

[2] ŽIŽEK, S. Jednou jako tragédie, podruhé jako fraška. Praha : Rybka Publishers, 2011, s. 89.

[3] Tu je potrebné pre poriadok podotknúť, že obsah kapitalizmu bol už pred Reaganom nehumánny a koristnícky, nakoľko je takým objektívne zo svojej podstaty. Avšak nemožno kapitalizmu uprieť významnú úlohu pri rozvoji produkčných síl v 18. a 19. storočí - iba v tomto zmysle som označil jeho obsah ako spočiatku kvalitný (relatívne - v určitej historickej etape). Tento obsah sa stal zahnívajúcim už dávno pred Raeganom. Meno amerického prezidenta padlo iba ako symbol nástupu éry neoliberalizmu (a zároveň i "deregulácie" v oblasti práva, "decentralizácie" v oblasti ekonomiky a cynickej "dekonštrukcie" akýchkoľvek obsažných ideológií - a teda sa zo "zlého" obsahu kapitalizmu stal "bezobsažný" zlý obsah)

[4]"Triedy" v úvodzovkách - keďže sa nejedná o triedu ekonomickú, ale skôr čisto politickú, držiacu oprate moci

[5] Tento záver nemusí nevyhnutne znamenať príklon k agnosticizmu, alebo "potrebe nepoznania", a teda k obhajovaniou primitivizmu; iba poukazuje na potrebu novej metódy uplatňovania revolučných myšlienok

[6] JOPKE, W. Základy Adornovy a Horkheimerovy teorie poznání a teorie společnosti In: "Frankfurtská škola" ve světle marxismu. Praha : Svoboda, 1972, s. 66

[7] Ex 20, 19

[8] Z reformizmu boli samozrejme po 68 obviňovaní práve naopak stúpenci Pražskej jari - avšak v zmysle rozličných "revizionistických" snáh o zmier medzi "socializmom" a západnou "občianskou spoločnosťou" (socializmus s ľudskou tvárou). Na účely článku však používam pojem reformizmus skôr ako synonymum vyčkávacej pasivity a nemohúcnosti či neakcieschopnosti (typickej napr. pre západoeurópske komunistické strany, ktoré sú dlhodobo iba marginálnym doplnkom sociálnych demokracií a v praxi naozaj i uskutočňujú ciele sociálnej demokracie, namiesto autentických cieľov vlastného hnutia, keďže iba čakajú, kým sa samo (nevyhnutne) pohne "koleso dejín")

[9] Delenie zodpovednosti medzi mňa ako revolučného aktéra a "objektívne podmienky", "zákony" či "stupňe vývoja". Zároveň by sme toto "delenie dvomi" mohli vyložiť i ako odkaz na umelý rozpor formy a obsahu (cieľov a prostriedkov), ktorému som venoval pozornosť v článku. Demokracia (resp. hegemónia) tak podľa Wericha nemôže byť iba dočasným prostriedkom pre získanie moci a nastolenie určitej politiky, musí byť (ihneď a od počiatku) aj cieľom samotným.

Vpred k lovcom a zberačom?

Alebo niekoľko dôvodov, prečo bude musieť byť ďalšia revolúcia neolitická...

 

            Dvojhodinová návšteva nemenovaného švédskeho obchodného domu s nábytkom, ktorú som bol nútený tento týždeň absolvovať, vo mne zanechala okrem traumy z nakupovania, ktorou už beztak dlhodobo trpím, i zopár ďalších pocitov a poznatkov, zaujímavých na premyslenie, rozhodne však nie menej traumatizujúcich.

            Sledujúc húfy ľudí neorganizovane sa ponevierajúce sem a tam pomedzi zaplnené regály s bytovými doplnkami nesúcimi podivne „exotické“ názvy, mi zišlo na um, že okrem povestnej konzumentskej slasti, badať na ich tvárach i emócie ako zúfalstvo, bezradnosť či extrémne vypätie síl a sústredenosť hodnú šachových majstrov. To čo som videl, nebolo len relaxačne bezstarostným nakupovaním, ale skôr „existenčným“ zhonom, od ktorého závisí prežitie. Nešlo o kratochvíľu, ale o otázku „života a smrti“... Zďaleka sa to nedalo opísať slovami „prísť a zobrať“, ale skôr „nájsť, uloviť či ukoristiť“. Sám som zažíval veľmi podobné pocity, takže rozhodne nešlo z mojej strany o povýšenecké súdenie davu. V hlave sa mi na okamih premenili všetky tie vankúše, závesy, lampy, koberce a poličky v plody lesa, bobule ukryté v hustom tŕní, v pasúcu sa divokú zver a „dary matky prírody“ a ja som sa odrazu ocitol v „kapitalistickom lese“ plnom neznámych nebezpečenstiev a hrozieb, kde na každom kroku možno natrafiť na plížiacich sa zákazníkov - novodobých lovcov a zberačov.

            Neviem, čo by na takúto analógiu povedal John Zerzan, ktorý civilizovanú spoločnosť kritizuje práve pre jej rozchod s prisvojovacou formou hospodárstva, považujúc ju za jedinú prirodzenú a možnú pre udržanie ľudského rodu. Každopádne v zmysle uvedeného sa jeho Budúci primitív[1] až nápadne javí ako obraz súčasnosti.

Viera v znalosti

            Aby sme sa vyhli povrchným zjednodušeniam či úvahovej skratkovitosti „empirických“ pozorovaní, vhodných tak na nedeľňajšie popoludnie v nákupnom centre a v ZOO, je nutné poukázať na hlbšie súvislosti načrtnutej analógie. Tie sa nám núkajú hneď tri.

            Prvá pramení v priepasti medzi vlastnou subjektivitou jednotlivca a stále väčšou komplexnosťou ľudskej civilizácie, ktorá obmedzuje jeho možnosti poznania tým väčšmi, čím toho sama viac vie. Bohatosť a rozmanitosť vedy vyvoláva tlak na „deľbu práce“ a teda i deľbu znalostí, presúvajúc ich do stále užších expertných vedeckých kruhov, pričom bežnému človeku ostávajú iba oči pre plač, haldy neprečítaných učebníc a viera vo vedu, ktorú sám pred sebou nekriticky prezentuje ako znalosť. Zo subjektívneho hľadiska niet rozdielu medzi takouto „znalosťou“ a „vedomosťami“ pračloveka, ktorý svoje náboženské presvedčenie sám ako vedu vnímal: „Rituály, ktoré mu mali zaistiť úrodnosť zeme a plodnosť zvierat, ktorými sa živil, neboli v jeho očiach o nič podivnejšie než sú v našich očiach technologické postupy, ktoré k rovnakému účelu využívajú naši agronómovia.“[2] Väčšina priemerne vzdelaných ľudí dnes je iba recipientmi znalostí, v ktoré môžu veriť, ale len s obtiažami dokázať (i to je dôvod popularity konšpiračných teórií, ktoré poskytujú akúsi alternatívnu vieru). Príčiny tohto javu nie sú zďaleka len civilizačné, ale majú i svoj triedny rozmer, v podobe „privatizácie“ voľného času pracujúcich zamestnávateľmi, ktorí ich nútia pracovať nadčas či uskutočňovať domácu prípravu, a teda presúvať „časové“ náklady práce na zamestnancov, znášajúcich toto bremä na úkor vlastného všestranného rozvoja. Na ten už im potom nezostáva dostatok priestoru a tak vedomostne zakrpatievajú. Objektívne však tento proces nie je až tak významný, keďže určitý štatisticky vyčísliteľný objem vedomostí v spoločnosti existuje (hoc sú nerovnomerne rozložené medzi vedcov a ostatných). Je ho teda možné zvrátiť či aspoň korigovať.

Veci a vzťahy ako produkty trhu

            Posuňme sa ale od vedomostného rozmeru k ďalším dvom hlbším súvislostiam, na základe ktorých sa nám môže postmoderný človek javiť ako lovec či zberač.

            Koristnícky charakter prisvojovania si „produktov prírody“ je vpísaný už v samotnej podstate kapitalizmu a priemyselnej výroby. Vec prestáva byť výrobkom človeka pre človeka, ale je tovarom na trhu a pre trh. Ten je charakterizovaný produkciou pre neurčitý okruh adresátov, čím získava dehumanizovanú podobu „prírodného“, resp. „božieho“ zákona a punc nepoznateľnosti (prípadne poznateľnosti iba v rámci uzatvoreného systému vlastných dogiem, ktoré dokazujú samé seba a sú viac „teológiou“ než ekonómiou). Tento proces (i výsledok) premeny produktov ľudskej činnosti a rovnako ľudských vlastností a schopností v niečo, čo na nich nezávisí a ovláda ich[3] je podstatou odcudzenia. Tomu sa dostatočne venovala marxistická teória už vo svojom klasickom období v reakcii na neduhy priemyselnej spoločnosti - teda spoločnosti výroby.

            Nemali by sme však hľadať tretí rozmer alebo podstatu dnešného „návratu paleolitu“ skôr v spoločnosti nevýrobnej? Napokon i historicky je lov a zber ekonomickou formou predchádzajúcou forme výrobnej (poľnohospodárstvo, remeslá, chov dobytka), nakoľko sa nevyznačuje produkciou, ale iba konzumáciou. V tomto zmysle je súčasná postpriemyselná spoločnosť čímsi veľmi podobným.

Nadnárodná deľba práce

            „Čistý trh“ (ktorý nikdy ani celkom neexistoval a je historickou fikciou podobne ako napríklad spoločenská zmluva) sa vyznačoval výrobou (v podobe vecí a vzťahov z nej prameniacich) odcudzenou jednotlivcovi. Spoločenské vzťahy pre neho „zvecneli“ a produkty práce (a ich konzum) naopak „zbožšteli“. Človek bol však stále bezprostredne konfrontovaný s „realitou produkcie“. Videl továrne, videl priemysel, videl nezamestnaných a stávkujúcich. Kontinuita a spojitosť medzi výrobou a spotrebou v jednej oblasti tak zostala zachovaná.

            Súčasný proces globalizácie sa však tomuto konceptu značne vymyká a presúva deľbu práce z jednotlivcov na celé národy a štáty. Spolu s ňou nadobúda i odcudzenie práce masový, či skôr teritoriálny ráz, typický pre oblasti s rozšírenou „monokultúrou“ výroby alebo spotreby. Liberalizáciu trhov a politické rozširovanie sféry hegemónie kapitálu, ako základné znaky tohto procesu, tak nutne doprevádza „nadnárodná deľba práce“, keďže existujú oblasti, kde sa len vyrába a kde sa len spotrebúva.

Postpriemyselný prales

            Pre život v „postprodukčných“ oblastiach, ktorých súčasťou sme do istej miery i my, je nevyhnutné vytvoriť si určitú kultúrnu logiku, čo sa dokáže vysporiadať s rozumom neuchopiteľnými javmi globalizovaného sveta... Kde sa vzali všetky tie veci? - pýta sa samej seba a vzápätí ponúka nenáročnú odpoveď: jednoducho vyrástli v lone kapitálu, tejto novej prírody. Sú to plody či dary. Je to mana, ktorou nás kŕmi „Boh“ na našej ceste do zeme zasľúbenej... Toto zmýšľanie korení v panpsychistických predstavách primitívnych nevýrobných spoločenstiev, ktoré verili vo všeobecnú oduševnenosť hmoty a súdili, že príroda má svoje vedomie a psychiku.[4] Pre aktualizáciu tejto viery na dnešné pomery postačí zameniť termín „príroda“ za „kapitalizmus“. L. Feuerbach tvrdil, že zo začiatku príroda vystupovala v úlohe faktora, od ktorého sa človek cítil byť závislým, a preto sa stala i prvým objektom náboženstva. Došlo k „zosobneniu“ javov prírody, ktoré vyvolávali u ľudí najvyšší stupeň strachu.[5] Toto „oduševnenie“ kapitalistického systému v súčasnosti a priznanie mu jeho vlastnej rozhodovacej autonómie, nezávislej na vôli jednotlivcov či kolektívov, môže byť teda prejavom ekonomických obáv v kombinácii s pretrhaním zväzkov medzi výrobou a spotrebou, čím tovar naukladaný v obchodoch získava značne nadprirodzený ráz. Vôbec netušíme čo kto kde vyrobil a ak si i prečítame ceduľku MADE IN, ťažko dokážeme rozumom či predstavivosťou postrehnúť, čo všetko tento proces obnášal.

Nekultúra

            Táto „animistická“ logika má ďalekosiahle kultúrne a politické dopady. V prvom rade znižuje umelecké nároky, kladené spoločnosťou na tvorbu s potenciálom speňažiteľnosti. Zdalo by sa, že stojíme pred starým známym „prispôsobiť kultúru ľuďom alebo ľudí kultúre?“, avšak takto otázka nestojí, nakoľko nereflektuje práve onú abstraktnosť a odtrhnutosť kapitalistického trhu od reálne jestvujúcich medziľudských (výrobných) vzťahov, ktorá z neho činí autonómnu „božskú“ entitu. Tento presun kapitalizmu z roviny ekonomickej do roviny symbolickej, do roviny spektáklu[6] spôsobuje, že kultúru nepodriaďujeme dokonca ani len nárokom ľudí, my ju prispôsobujeme už iba trhu. Vytvárame umenie, aké si žiada trh. To, že v danom kontexte napríklad filmoví producenti hovoria o prispôsobovaní filmov požiadavkám divákov nevypovedá o tom, že by snáď robili ankety alebo prieskumy verejnej mienky „v teréne“, ale značí iba to, že vyhodnocujú štatistiky predajnosti rôznych filmov a na ich základe podchycujú „trendy“, ktoré zacyklene stále znova potvrdzujú samé seba, nakoľko akákoľvek umelecky ambiciózna protiváha je už vopred vylúčená z boja „o nový trend“. Použité slovíčko „diváci“ je len akousi rečníckou figúrou. Je to antropomorfizmus, ktorým prisúdili trhu, ako svojmu bohovi, ľudské vlastnosti (pričom v každodennej realite tým zasa naopak dosiahli prisúdenie trhových vlastností - pažravosti, nekultúry a bezcieľnej reprodukcie - bežným ľuďom, ktorí sa tak falošne javia ako tupí konzumenti, pričom tupo konzumným je tu v skutočnosti jedine trh).

Depolitizácia

            „Zbožšťujúci“ trhový fetišizmus sa podobne ako v kultúre prejavuje i v ďalších oblastiach života a má na svedomí masívnu depolitizáciu, nakoľko prezentuje súčasný výrobný systém ako danosť, potreby kapitálu a ekonomický rast spája automaticky a nepochopiteľne s blahom ľudu. „Spoločnosť sa stáva politickou („obec-nou“) v okamihu, keď prijme predpoklad, že vzťahy vedenia a poslušnosti sú dané nie od prírody, logikou „spontánneho rastu“, ale ustanovené ľudským zásahom.“[7] Práve onou naturalizáciou systému, ktorú sa nám politici snažia vštiepiť, sa akýkoľvek ľudský zásah, a teda i možnosť politiky, vylučuje. Videli sme to nedávno v Portugalsku, keď sa prezident rozhodol ignorovať vôľu ľudu a nepoveriť zostavením vlády socialistov a radikálnu ľavicu z obavy, že nebudú rešpektovať „medzinárodno-politické záväzky“ krajiny (rozumej diktatúru nadnárodného kapitálu). Rovnako sme to videli v Grécku, ktoré sa po zrade Syrizy stalo otrokom Medzinárodného menového fondu a demokracia tam teda na dlhé roky zanikla.[8]

           

Univerzalizmus či relativizmus?

            Vyspelé náboženské systémy sa vyznačujú monoteizmom a neuznávajú, že by kdesi mohli existovať iní bohovia, či spolužitie založené na iných ako božských základoch. Sú teda všetky bez rozdielu nositeľmi univerzalizmu (napokon v Európe hlboko zakorenený univerzalizmus prišiel na scénu až s kresťanstvom). Neskorý kapitalizmus, ako náboženstvo trhu, musí byť v tomto zmysle taktiež univerzalistickým. Domnievam sa, že on sám si je tejto potreby vedomý a k jej naplneniu dochádza skrze preferovaný liberálne-demokratický diskurz ľudských práv a slobôd. Toto naplnenie, ako si ukážeme, však existuje iba v rovine ideológie. Je to obratný trik.

            Mnohí odporcovia globalizácie z pravicového spektra (paleokonzervatívci, nacionalisti) na ich škodu uverili tejto ideologickej ľsti a snažia sa poraziť nadnárodný systém moci práve napádaním univerzalizmu. Ich zbraňou voči veľkým korporáciám sa teda stáva segregácia, vyčleňovanie sa, identita a dôraz na tradíciu či národnú osobitosť. Tá ale v konečnom dôsledku práve korporátnej moci nahráva, ak si uvedomíme, že globalizácia je ekonomicky založená na odlišnosti, nie na univerzalizme... Práve „nadnárodná deľba práce“, o ktorej sme sa už zmienili vyššie, spočíva vo využívaní kultúrno-politických a ekonomických špecifík niektorých etnických skupín, národov a kontinentov.[9]

Niekde neznamená všade...

            Pri slove globalizácia si väčšina z nás predstaví McDonald´s v Pekingu... Áno, určite ide o symbol reprezentujúci globalizmus, avšak tento podľa môjho zostáva v rovine vonkajšieho prejavu a slúži skôr ako forma indoktrinácie más, ktoré si kúpia Big Mac Menu a globalizácia sa im tak do budúcna v hlavách spojí s potešením, ktoré zažili pri konzumácii obľúbeného pokrmu. Nevypovedá ale nič o pracovných podmienkach, v ktorých Číňan robí hranolky...

            Medzi svetovou multikultúrou (alebo skôr unikultúrou?) a národnými zvykmi či tradíciami možno určite nájsť kompromis alebo viesť konštruktívnu polemiku, ktorá zabezpečí zachovanie ľudového folklóru pre ďalšie generácie. Byť tradicionalistom na štýl Ajatolláha Chomejního ale istotne nie je riešením. Aj idey sú napokon univerzálne aplikovateľné a chceme, aby takými boli... Toto stanovisko musia kresťania i ľavičiari hájiť a udržať univerzalizmus v hre. Opačným prístupom by sa ho vzdali.

            Teoretik ľudských práv, profesor J. Donnelly charakterizuje kultúrny relativizmus ako ideový systém, pre ktorý je jediným zdrojom platnosti morálneho práva kultúra.[10] Ide teda o systém, ktorý pre súbor spoločenských a právnych noriem hľadá zdôvodnenie v rámci vlastného uzavretého významového vzorca, namiesto aby zohľadnil objektívne emancipačné procesy všade vo svete - a teda o systém, ktorý triedne rozdiely prezentuje ako rozdiely kultúrne.

            Univerzalizmus naproti tomu preferuje to, čo je uskutočniteľné všade (čo neznamená, že sa to naozaj po celom svete i deje, avšak počíta aspoň s možnosťou, že by ním uprednostňované procesy bolo možné aplikovať celosvetovo). Vyrobiť 100 ultra slim nohavíc denne za 1 dolár však nie je možné všade, ale iba v Bangladéši... Využíva sa teda isté „kultúrne“ špecifikum juhovýchodnej Ázie, majúce pôvod v triednej stratifikácii spoločnosti. Práve na tomto globalizácia bytostne závisí, nie na univerzalizme. „Nech len pracujú 16 hodín, nechajme im ich kultúru!“ Tradícia v tomto zmysle prispieva k negatívnym globalizačným javom... Svet nemôže byť nikdy úplne globalizovaný v univerzalistickom zmysle, keďže podobná životná úroveň populácií po celom svete by znemožnila „nadnárodnú deľbu práce“ a viedla by k snahám o znovuobnovovanie hospodárskej sebestačnosti krajín, nakoľko každý dovoz by predstavoval zbytočne predražený a nevýhodný obchod. Západná spoločnosť by sa tak stala opäť priemyselnou, začali by sme znova vyrábať, nie len „zbierať plody“ a povýšili nad úroveň „atrapoidných“ opíc. Globalizačný proces naopak musí sám seba udržiavať v neukončení a permanencii, nesmie dôjsť k sebanaplneniu vlastného (ideologického) účelu, paradoxne znamenajúceho jeho zánik. Potrebuje teda kultúrny partikularizmus a chudobu vo svete ako „exces“ umožňujúci jeho fungovanie.

            Otázne zostáva, do akej miery je možné tento svetový proces zvrátiť. Isté je v tomto momente jedine to, že ak raz k revolúcii dôjde, nebude to ani tak revolúcia národná, ani občianska, ani revolúcia socialistická. Bude to revolúcia neolitická... Jedinou šancou lovcov a zberačov je totiž objaviť „zázrak obilného zrnka“.

---

[0] Variáciu tejto myšlienky používa v jednej zo svojich kníh i M. Hvorecký: „…podľa správania ľudí v obchodných palácoch je zrejmé, že sme v jadre zostali lovcami a zberačmi.“
[1] ZERZAN, J. Future Primitive, 1994 In: TOMEK, V. - SLAČÁLEK, O. Anarchismus. Svoboda proti moci. Praha : Vyšehrad, 2006, s. 551

[2] DURKHEIM, E. Elementární formy náboženského života. Systém totemismu v Austrálii. Praha : Oikoymenh, 2002, s. 34

[3] AFANASJEV, A.V. a kol. Filozofický slovník. Praha : Svoboda, , 1976, s. 339

[4] Tamtiež, s. 349 (pozri aj hylozoizmus, animizmus, fetišizmus)

[5] FEUERBACH, L. Přednášky o podstate náboženství. Praha : SNPL, 1953, s. 50

[6] DEBORD, G. Společnost spektáklu (1967). Praha : intu, 2007

[7] ŠKABRAHA, M. a kol.  Kritika depolitizovaného rozumu. Všeň : Grimmus, 2010, s. 17

[8] „Na příštích několik let je demokracie v Řecku zbytečná, protože jakákoliv vláda bude nucena dělat to samé, co ta předchozí. Dění řecké politiky bylo vyvlastněno, samotným Řekům už nepatří a bylo převedeno mezi vrcholy trojúhelníku Berlín–Brusel–Frankfurt.“ In: http://a2larm.cz/2015/07/radikalni-eu-proti-levici/

[9] K poznaniu, že kapitalizmus stojí na relativizme, nie na univerzalizme dochádza i Alain Badiou, keď uvádza, že kapitalizmus je prvým socioekonomickým poriadkom, ktorý detotalizuje význam: nie je globálnym v rovine významu (neexistuje žiadny kapitalistický svetonázor, kapitalistická civilizácia… kapitalizmus môže koexistovať so všetkými civilizáciami, s kresťanskou, hidnuistickou, rovnako tak budhistickou). Globálna dimenzia kapitalizmu môže byť uchopená iba ako pravda zbavená významu, ako „Reálno“ globálneho tržného mechanizmu. In: ŽIŽEK, S. Jednou jako tragédie, podruhé jako fraška. Praha : Rybka Publishers, 2011, s. 36

[10] DONNELLY, J. Universal Human Rights in Theory and Practice. Ithaca : Cornell University Press, 2003, s. 89 - 90

Clim&Tis

Prirodzenosť kapitalizmu

Konzumerizmus zachránil svet pred 3. svetovou vojnou...

Toto tvrdenie je v určitom zmysle pravdivé, ale zároveň i banálne, vzhľadom k faktu, že takéto, historicky nevídané, monstrózne plytvanie spotrebným tovarom, akým konzumerizmus bezpochyby je, samo o sebe predstavuje stav zrovnateľný s vojnou. Je to permanentná vojna, v ktorej sme sa zrazu ocitli. Vojna bez víťazov a porazených, vojna v ktorej sú porazenými všetci, v konečnom dôsledku aj jej kapitalistickí strojcovia, ktorých „čiastkové“ výhry iba predznamenávajú ich pád v dlhodobom horizonte, či už z pohľadu ekonomického alebo ekologického. Je to vojna, ktorej si nie sme sami vedomí a ktorej jedinými svedkami sú mlčiace veci - tony odpadkov, vyhodeného jedla, nemoderných spotrebičov a techniky, ktorá sa váľa pohodená na skládkach a smetiskách - bojiskách tejto nezmyselnej vojny.

Kipling sa chytá za hlavu...

            Nechystám sa pátrať, kedy éra konzumu začala, ani ako z nej von. Tieto veci prenechám erudovanejším ľuďom. Skôr by som sa zastavil pri otázke, ako je možné, že kapitalizmus, tento systém ľudskej prirodzenosti, údajne jediný ekonomicky možný, dolujúci svoju ohromnú silu až z dna skutočnej ľudskej povahy a práve vďaka nej prežívajúci, siaha zrazu pri záchrane samého seba od možnej krízy nie po vlastnostiach „živočíšne ľudských“, ale naopak - po iracionálnej túžbe plytvať zdrojmi, plytvať surovinami a výrobkami, ktorá sa v najlepšom prípade rovná nejakému streštenému sektárskemu náboženstvu. Miesto aby sa v ľuďoch snažil prebúdzať správanie sysľa zhromažďujúceho na horšie časy alebo leva hájaceho svoje teritórium, ako by to bolo iste v súlade s „veľkou príručkou džungle“, robí z ľudí bláznivých pomätencov konzumu a ešte to vydáva za životný štýl...  Skôr ako o ten, ide však o ekonomický princíp. To, že buržoázia prekonáva krízy ničením výrobných síl sa dočítame i v Manifeste... Nič sa tam však nepíše o tom, že by sa sami ľudia v kapitalizme dobrovoľne správali ako schizofrénni chovanci ústavu, ktorí nadobro stratili zmysel pre realitu. Súčasnú západnú konzumnú kultúru však ťažko možno označiť inak. Jedni to volajú nenažranosť, iní zasa individualizmus... Skutočnosť je však taká, že nezlučiteľný rozpor medzi individualizmom a kolektivizmom je falošný. Kto sleduje záujem skupiny, chráni i svoj vlastný; kto naozaj premyslene chráni seba, musí ochraňovať aj celok. Konzumné správanie nie je individualizmom ani egoizmom, ide proti prírode, je to číra sebadeštrukcia, je to správanie samovražedné.

Kapitalizmus - prípad pre forenzných psychológov

            Spomínam si na hodiny forenznej psychológie na VŠ a kriminálne prípady, v ktorých labilný jedinec často obracal agresiu voči sebe samému, v prípade že ju nemohol alebo nedokázal obrátiť smerom von. Ak porovnáme chudobného robotníka 19. storočia, jasne podrobeného spoločenskej hierarchii, ktorý „poznal svojho nepriateľa“ s dnešným človekom, balancujúcim medzi relatívnym dostatkom a sociálnym vylúčením, je zjavné, že práve strach z tejto neistej situácie, paralizujúci jednotlivca v akýchkoľvek revolučných snahách (teda obrátení agresie smerom von) v kombinácii so sebaobviňovaním, môže byť príčinou jeho patologickej potreby plytvať vecami, ničiť životné prostredie, svoje okolie a teda i seba. 

Od kultúry k psychológii, až k politike

            Nemusíte mi dať za pravdu. Možno je takéto vysvetlenie konzumerizmu prehnané a on sám predstavuje iba akúsi „pandémiu dostatku“, chorobu, ktorou ľudstvo začne trpieť, akonáhle sa ocitne v situácii, kedy ponuka prevýši dopyt. Nech je to tak či onak, konzumerizmus je (psychickým) javom značne neprirodzeným, avšak nevyhnutným pre potreby pozdného kapitalizmu, ktorý ho povyšuje na ekonomicko-politický princíp a navonok prezentuje ako kultúrny jav (životný štýl), aby ospravedlnil svoju expanzívnu, imperialistickú politiku voči tretiemu svetu... Konzumná éra naozaj chráni ľudí od zabíjania sa vo vojne, ochraňuje „ľudské zdroje“ za cenu ničenia všetkých ďalších zdrojov. Už nie je treba vojnami dramaticky znižovať počet chudobného obyvateľstva, ani ničiť mestá a infraštruktúry, aby kapitalizmus dosiahol potrebný reštart na prekonanie krízy. Zachránia ho sami ľudia, ochotní zbytočne nakupovať až do roztrhania tela, či si brať spotrebiteľské úvery len aby si mohli dopriať LCD-čko s väčšou uhlopriečkou... 

A ideme ďalej...

            Konzumná masová kultúra nie je jedinou zbraňou či prostriedkom, po ktorom kapitál siaha aby sa zachránil a udržal a ktorý nemá s „ľudskou prirodzenosťou“ zhola nič spoločné. Podobne sa to má napríklad so štátnymi zásahmi do hospodárstva, po ktorých systém vždy siahne v čase krízy, ochotný socializovať straty bánk a súkromných spoločností tak, že ich zaplatíme my všetci. I to je napokon prejav určitej solidarity, určitého záujmu o verejné, ktorý v prírode len tak ľahko nenájdeme (snáď okrem včiel či mravcov), a teda je z pohľadu kapitalistov-darwinistov, hľadajúcich príklady optimálneho fungovania spoločnosti s lupou v lese, človeku neprirodzený.

            Taktiež charita, pôvodne vyjadrujúca určitú morálnu zodpovednosť, nadobúda v dnešnej ére „filantropov“ ako Bill Gates, vynakladajúcich ročne milióny na „záchranu sveta“ skôr rozmer ekonomickej nevyhnutnosti, zmierňujúcej priepastne roztvorené nožnice sociálnej nerovnosti, zachraňujúc tak kúpyschopnosť obyvateľstva. V prírode opäť ťažko nájsť niečo neprirodzenejšie ako dobrovoľné prispievanie slabým, takže sa znova pýtam, kde je tá prirodzenosť kapitalizmu, na ktorej stojí? Kam sa podela „zdravá“ chamtivosť, súťaživosť či kus „starého dobrého“ sobectva, egoizmu a pohodlnosti?

Ale Smith to chcel inak!

            Niekto by iste namietal, že všetky neprirodzené javy, ako charita, štátne intervencie alebo konzumná kultúra, slúžiace dnes na záchranu kapitalizmu nie sú pôvodne jeho vnútornou súčasťou, jeho podstatou a že on sám je postavený na bytostne prirodzených ľudských vlastnostiach.

            Ani toto tvrdenie však neobstojí. Žiadne pudové ani rozumovo zdôvodnené sobecké správanie u prvých kapitalistov nebadať... Pri dôslednejšom pohľade na počiatky kapitalizmu možno naopak vidieť jasne prevládajúce iracionálno, ktoré motivovalo mysle prvých veľkopodnikateľov v Európe či prvých amerických osadníkov, ktorí sa v chudobe vylodili na pobreží Nového sveta, aby tu skutočne „v pote tváre“ vybudovali svoje budúce impérium.

            Dnešný kapitalizmus, založený na v minulosti vytvorenom bohatstve, ktoré už len ovládajú dediční páni, v protiklade k mase konzumentov-poddaných, sa v istom zmysle viac podobá feudalizmu než sebe samému. Nájdeme v ňom dosť chamtivosti aj egoizmu, zloby aj závisti. Rovnako ako by sme ich našli aj v starovekom Ríme, v stredovekej Číne alebo hocikde na svete, v ktorejkoľvek epoche ľudského rodu. Napriek ich všadeprítomnosti však kapitalizmus hocikde na svete nevznikol... Z toho vyplýva, že „ľudská prirodzenosť“ nie je tým, na čom stojí kapitalizmus. Naopak, mohli by sme celú myšlienku o prirodzenosti kapitalizmu prevrátiť a formulovať ju tak, že práve určité prirodzené „zlé“ ľudské vlastnosti a charakteristiky počas histórie bránili ľuďom v tom, aby nastolili kapitalizmus. 

Späť k Weberovi!

            Čo by donútilo rímskeho veľkostatkára, aby sa neoddával hedonistickému pôžitkárstvu vďaka bohatstvu, ktoré vytvoril, ale aby všetok zisk vrazil späť do svojho podniku, reinvestoval ho za účelom akejsi nekonečnej expanzie a iracionálnej myšlienky „zisku pre zisk“? Prečo by takto slepo sledoval úspech, ktorý sa nijak neodrazí na jeho životnej úrovni, keďže všetko čo vytvorí, opäť investuje? Až protestantská morálka amerických prisťahovalcov dala vzniknúť kapitalizmu. Alebo obrátene - spoločenské podmienky, priaznivé pre rozvoj kapitalizmu museli nutne viesť ku vzniku etiky, ktorá kapitalizmus ospravedlní - teda k etike protestantskej. Tak prudký rozmach výroby, taký „hospodársky boom“, akým kapitalizmus bezpochyby bol, nie je možné rozbehnúť bez trochy iracionálnej viery či „náboženstva“, ktoré by sa stalo jeho hnacím motorom (podobne ako bolo stachanovstvo nevyhnutným predpokladom pre obrie budovanie ZSSR). Pre každého katolíka, alebo človeka akéhokoľvek dovtedajšieho vyznania, by musel byť kapitalizmus niečím nelogickým, neprirodzeným, odporujúcim Bohu. Pred Bohom sú si všetci rovní, každý má na zemi svoj údel, ktorý nezmení. Čo všetko však zmenila taká nepatrná kalvínska myšlienka, ako že úspech vo svetskej sfére je znakom priazne Božej. A tak sa rozbehli ozubené kolesá honby za úspechom... Napokon nie je náhoda, že sa reformácia v cirkvi odohráva v 16. - 17. storočí, tak dôležitom období pre rozvoj kapitálu a že ešte o sto rokov predtým reformácia Husova stroskotala.

Prvý Matrix bol raj na zemi, ale nikto v neho neuveril...

            Na kapitalizme nie je vo svojej prapodstate zhola nič prirodzené. Prirodzená je len bieda, ktorú prináša a ktorá ľuďom pripadá tak realistická a uveriteľná, že im zastiera obzor vlastných možností.

            Samotný pojem „prirodzenosť“ je natoľko biedny, že núti mysliteľov a filozofov „vysedávať na rozhľadni a pozorovať zver“, aby vystopovali znaky pravej ľudskej povahy, čím sami potierajú človečiu prirodzenosť, či skôr prírodnosť alebo spätosť s prírodou, ktorá ho núti neustále zlepšovať a pozdvihovať samotnú prírodu (čiže i seba) z jej pôvodného primitivizmu, a teda meniť jej staré pravidlá o prežití najsilnejších... To je podľa môjho najvnútornejší obsah ľudskej prirodzenosti, ak o nej vôbec možno hovoriť, a všetko ostatné môže skončiť len fašizmom.

Clim&Tis 

Poprosím účet!

Každý má 52 šancí...

Klimeux

Cez okraj

Klimeux