Vpred k lovcom a zberačom?

Alebo niekoľko dôvodov, prečo bude musieť byť ďalšia revolúcia neolitická...

 

            Dvojhodinová návšteva nemenovaného švédskeho obchodného domu s nábytkom, ktorú som bol nútený tento týždeň absolvovať, vo mne zanechala okrem traumy z nakupovania, ktorou už beztak dlhodobo trpím, i zopár ďalších pocitov a poznatkov, zaujímavých na premyslenie, rozhodne však nie menej traumatizujúcich.

            Sledujúc húfy ľudí neorganizovane sa ponevierajúce sem a tam pomedzi zaplnené regály s bytovými doplnkami nesúcimi podivne „exotické“ názvy, mi zišlo na um, že okrem povestnej konzumentskej slasti, badať na ich tvárach i emócie ako zúfalstvo, bezradnosť či extrémne vypätie síl a sústredenosť hodnú šachových majstrov. To čo som videl, nebolo len relaxačne bezstarostným nakupovaním, ale skôr „existenčným“ zhonom, od ktorého závisí prežitie. Nešlo o kratochvíľu, ale o otázku „života a smrti“... Zďaleka sa to nedalo opísať slovami „prísť a zobrať“, ale skôr „nájsť, uloviť či ukoristiť“. Sám som zažíval veľmi podobné pocity, takže rozhodne nešlo z mojej strany o povýšenecké súdenie davu. V hlave sa mi na okamih premenili všetky tie vankúše, závesy, lampy, koberce a poličky v plody lesa, bobule ukryté v hustom tŕní, v pasúcu sa divokú zver a „dary matky prírody“ a ja som sa odrazu ocitol v „kapitalistickom lese“ plnom neznámych nebezpečenstiev a hrozieb, kde na každom kroku možno natrafiť na plížiacich sa zákazníkov - novodobých lovcov a zberačov.

            Neviem, čo by na takúto analógiu povedal John Zerzan, ktorý civilizovanú spoločnosť kritizuje práve pre jej rozchod s prisvojovacou formou hospodárstva, považujúc ju za jedinú prirodzenú a možnú pre udržanie ľudského rodu. Každopádne v zmysle uvedeného sa jeho Budúci primitív[1] až nápadne javí ako obraz súčasnosti.

Viera v znalosti

            Aby sme sa vyhli povrchným zjednodušeniam či úvahovej skratkovitosti „empirických“ pozorovaní, vhodných tak na nedeľňajšie popoludnie v nákupnom centre a v ZOO, je nutné poukázať na hlbšie súvislosti načrtnutej analógie. Tie sa nám núkajú hneď tri.

            Prvá pramení v priepasti medzi vlastnou subjektivitou jednotlivca a stále väčšou komplexnosťou ľudskej civilizácie, ktorá obmedzuje jeho možnosti poznania tým väčšmi, čím toho sama viac vie. Bohatosť a rozmanitosť vedy vyvoláva tlak na „deľbu práce“ a teda i deľbu znalostí, presúvajúc ich do stále užších expertných vedeckých kruhov, pričom bežnému človeku ostávajú iba oči pre plač, haldy neprečítaných učebníc a viera vo vedu, ktorú sám pred sebou nekriticky prezentuje ako znalosť. Zo subjektívneho hľadiska niet rozdielu medzi takouto „znalosťou“ a „vedomosťami“ pračloveka, ktorý svoje náboženské presvedčenie sám ako vedu vnímal: „Rituály, ktoré mu mali zaistiť úrodnosť zeme a plodnosť zvierat, ktorými sa živil, neboli v jeho očiach o nič podivnejšie než sú v našich očiach technologické postupy, ktoré k rovnakému účelu využívajú naši agronómovia.“[2] Väčšina priemerne vzdelaných ľudí dnes je iba recipientmi znalostí, v ktoré môžu veriť, ale len s obtiažami dokázať (i to je dôvod popularity konšpiračných teórií, ktoré poskytujú akúsi alternatívnu vieru). Príčiny tohto javu nie sú zďaleka len civilizačné, ale majú i svoj triedny rozmer, v podobe „privatizácie“ voľného času pracujúcich zamestnávateľmi, ktorí ich nútia pracovať nadčas či uskutočňovať domácu prípravu, a teda presúvať „časové“ náklady práce na zamestnancov, znášajúcich toto bremä na úkor vlastného všestranného rozvoja. Na ten už im potom nezostáva dostatok priestoru a tak vedomostne zakrpatievajú. Objektívne však tento proces nie je až tak významný, keďže určitý štatisticky vyčísliteľný objem vedomostí v spoločnosti existuje (hoc sú nerovnomerne rozložené medzi vedcov a ostatných). Je ho teda možné zvrátiť či aspoň korigovať.

Veci a vzťahy ako produkty trhu

            Posuňme sa ale od vedomostného rozmeru k ďalším dvom hlbším súvislostiam, na základe ktorých sa nám môže postmoderný človek javiť ako lovec či zberač.

            Koristnícky charakter prisvojovania si „produktov prírody“ je vpísaný už v samotnej podstate kapitalizmu a priemyselnej výroby. Vec prestáva byť výrobkom človeka pre človeka, ale je tovarom na trhu a pre trh. Ten je charakterizovaný produkciou pre neurčitý okruh adresátov, čím získava dehumanizovanú podobu „prírodného“, resp. „božieho“ zákona a punc nepoznateľnosti (prípadne poznateľnosti iba v rámci uzatvoreného systému vlastných dogiem, ktoré dokazujú samé seba a sú viac „teológiou“ než ekonómiou). Tento proces (i výsledok) premeny produktov ľudskej činnosti a rovnako ľudských vlastností a schopností v niečo, čo na nich nezávisí a ovláda ich[3] je podstatou odcudzenia. Tomu sa dostatočne venovala marxistická teória už vo svojom klasickom období v reakcii na neduhy priemyselnej spoločnosti - teda spoločnosti výroby.

            Nemali by sme však hľadať tretí rozmer alebo podstatu dnešného „návratu paleolitu“ skôr v spoločnosti nevýrobnej? Napokon i historicky je lov a zber ekonomickou formou predchádzajúcou forme výrobnej (poľnohospodárstvo, remeslá, chov dobytka), nakoľko sa nevyznačuje produkciou, ale iba konzumáciou. V tomto zmysle je súčasná postpriemyselná spoločnosť čímsi veľmi podobným.

Nadnárodná deľba práce

            „Čistý trh“ (ktorý nikdy ani celkom neexistoval a je historickou fikciou podobne ako napríklad spoločenská zmluva) sa vyznačoval výrobou (v podobe vecí a vzťahov z nej prameniacich) odcudzenou jednotlivcovi. Spoločenské vzťahy pre neho „zvecneli“ a produkty práce (a ich konzum) naopak „zbožšteli“. Človek bol však stále bezprostredne konfrontovaný s „realitou produkcie“. Videl továrne, videl priemysel, videl nezamestnaných a stávkujúcich. Kontinuita a spojitosť medzi výrobou a spotrebou v jednej oblasti tak zostala zachovaná.

            Súčasný proces globalizácie sa však tomuto konceptu značne vymyká a presúva deľbu práce z jednotlivcov na celé národy a štáty. Spolu s ňou nadobúda i odcudzenie práce masový, či skôr teritoriálny ráz, typický pre oblasti s rozšírenou „monokultúrou“ výroby alebo spotreby. Liberalizáciu trhov a politické rozširovanie sféry hegemónie kapitálu, ako základné znaky tohto procesu, tak nutne doprevádza „nadnárodná deľba práce“, keďže existujú oblasti, kde sa len vyrába a kde sa len spotrebúva.

Postpriemyselný prales

            Pre život v „postprodukčných“ oblastiach, ktorých súčasťou sme do istej miery i my, je nevyhnutné vytvoriť si určitú kultúrnu logiku, čo sa dokáže vysporiadať s rozumom neuchopiteľnými javmi globalizovaného sveta... Kde sa vzali všetky tie veci? - pýta sa samej seba a vzápätí ponúka nenáročnú odpoveď: jednoducho vyrástli v lone kapitálu, tejto novej prírody. Sú to plody či dary. Je to mana, ktorou nás kŕmi „Boh“ na našej ceste do zeme zasľúbenej... Toto zmýšľanie korení v panpsychistických predstavách primitívnych nevýrobných spoločenstiev, ktoré verili vo všeobecnú oduševnenosť hmoty a súdili, že príroda má svoje vedomie a psychiku.[4] Pre aktualizáciu tejto viery na dnešné pomery postačí zameniť termín „príroda“ za „kapitalizmus“. L. Feuerbach tvrdil, že zo začiatku príroda vystupovala v úlohe faktora, od ktorého sa človek cítil byť závislým, a preto sa stala i prvým objektom náboženstva. Došlo k „zosobneniu“ javov prírody, ktoré vyvolávali u ľudí najvyšší stupeň strachu.[5] Toto „oduševnenie“ kapitalistického systému v súčasnosti a priznanie mu jeho vlastnej rozhodovacej autonómie, nezávislej na vôli jednotlivcov či kolektívov, môže byť teda prejavom ekonomických obáv v kombinácii s pretrhaním zväzkov medzi výrobou a spotrebou, čím tovar naukladaný v obchodoch získava značne nadprirodzený ráz. Vôbec netušíme čo kto kde vyrobil a ak si i prečítame ceduľku MADE IN, ťažko dokážeme rozumom či predstavivosťou postrehnúť, čo všetko tento proces obnášal.

Nekultúra

            Táto „animistická“ logika má ďalekosiahle kultúrne a politické dopady. V prvom rade znižuje umelecké nároky, kladené spoločnosťou na tvorbu s potenciálom speňažiteľnosti. Zdalo by sa, že stojíme pred starým známym „prispôsobiť kultúru ľuďom alebo ľudí kultúre?“, avšak takto otázka nestojí, nakoľko nereflektuje práve onú abstraktnosť a odtrhnutosť kapitalistického trhu od reálne jestvujúcich medziľudských (výrobných) vzťahov, ktorá z neho činí autonómnu „božskú“ entitu. Tento presun kapitalizmu z roviny ekonomickej do roviny symbolickej, do roviny spektáklu[6] spôsobuje, že kultúru nepodriaďujeme dokonca ani len nárokom ľudí, my ju prispôsobujeme už iba trhu. Vytvárame umenie, aké si žiada trh. To, že v danom kontexte napríklad filmoví producenti hovoria o prispôsobovaní filmov požiadavkám divákov nevypovedá o tom, že by snáď robili ankety alebo prieskumy verejnej mienky „v teréne“, ale značí iba to, že vyhodnocujú štatistiky predajnosti rôznych filmov a na ich základe podchycujú „trendy“, ktoré zacyklene stále znova potvrdzujú samé seba, nakoľko akákoľvek umelecky ambiciózna protiváha je už vopred vylúčená z boja „o nový trend“. Použité slovíčko „diváci“ je len akousi rečníckou figúrou. Je to antropomorfizmus, ktorým prisúdili trhu, ako svojmu bohovi, ľudské vlastnosti (pričom v každodennej realite tým zasa naopak dosiahli prisúdenie trhových vlastností - pažravosti, nekultúry a bezcieľnej reprodukcie - bežným ľuďom, ktorí sa tak falošne javia ako tupí konzumenti, pričom tupo konzumným je tu v skutočnosti jedine trh).

Depolitizácia

            „Zbožšťujúci“ trhový fetišizmus sa podobne ako v kultúre prejavuje i v ďalších oblastiach života a má na svedomí masívnu depolitizáciu, nakoľko prezentuje súčasný výrobný systém ako danosť, potreby kapitálu a ekonomický rast spája automaticky a nepochopiteľne s blahom ľudu. „Spoločnosť sa stáva politickou („obec-nou“) v okamihu, keď prijme predpoklad, že vzťahy vedenia a poslušnosti sú dané nie od prírody, logikou „spontánneho rastu“, ale ustanovené ľudským zásahom.“[7] Práve onou naturalizáciou systému, ktorú sa nám politici snažia vštiepiť, sa akýkoľvek ľudský zásah, a teda i možnosť politiky, vylučuje. Videli sme to nedávno v Portugalsku, keď sa prezident rozhodol ignorovať vôľu ľudu a nepoveriť zostavením vlády socialistov a radikálnu ľavicu z obavy, že nebudú rešpektovať „medzinárodno-politické záväzky“ krajiny (rozumej diktatúru nadnárodného kapitálu). Rovnako sme to videli v Grécku, ktoré sa po zrade Syrizy stalo otrokom Medzinárodného menového fondu a demokracia tam teda na dlhé roky zanikla.[8]

           

Univerzalizmus či relativizmus?

            Vyspelé náboženské systémy sa vyznačujú monoteizmom a neuznávajú, že by kdesi mohli existovať iní bohovia, či spolužitie založené na iných ako božských základoch. Sú teda všetky bez rozdielu nositeľmi univerzalizmu (napokon v Európe hlboko zakorenený univerzalizmus prišiel na scénu až s kresťanstvom). Neskorý kapitalizmus, ako náboženstvo trhu, musí byť v tomto zmysle taktiež univerzalistickým. Domnievam sa, že on sám si je tejto potreby vedomý a k jej naplneniu dochádza skrze preferovaný liberálne-demokratický diskurz ľudských práv a slobôd. Toto naplnenie, ako si ukážeme, však existuje iba v rovine ideológie. Je to obratný trik.

            Mnohí odporcovia globalizácie z pravicového spektra (paleokonzervatívci, nacionalisti) na ich škodu uverili tejto ideologickej ľsti a snažia sa poraziť nadnárodný systém moci práve napádaním univerzalizmu. Ich zbraňou voči veľkým korporáciám sa teda stáva segregácia, vyčleňovanie sa, identita a dôraz na tradíciu či národnú osobitosť. Tá ale v konečnom dôsledku práve korporátnej moci nahráva, ak si uvedomíme, že globalizácia je ekonomicky založená na odlišnosti, nie na univerzalizme... Práve „nadnárodná deľba práce“, o ktorej sme sa už zmienili vyššie, spočíva vo využívaní kultúrno-politických a ekonomických špecifík niektorých etnických skupín, národov a kontinentov.[9]

Niekde neznamená všade...

            Pri slove globalizácia si väčšina z nás predstaví McDonald´s v Pekingu... Áno, určite ide o symbol reprezentujúci globalizmus, avšak tento podľa môjho zostáva v rovine vonkajšieho prejavu a slúži skôr ako forma indoktrinácie más, ktoré si kúpia Big Mac Menu a globalizácia sa im tak do budúcna v hlavách spojí s potešením, ktoré zažili pri konzumácii obľúbeného pokrmu. Nevypovedá ale nič o pracovných podmienkach, v ktorých Číňan robí hranolky...

            Medzi svetovou multikultúrou (alebo skôr unikultúrou?) a národnými zvykmi či tradíciami možno určite nájsť kompromis alebo viesť konštruktívnu polemiku, ktorá zabezpečí zachovanie ľudového folklóru pre ďalšie generácie. Byť tradicionalistom na štýl Ajatolláha Chomejního ale istotne nie je riešením. Aj idey sú napokon univerzálne aplikovateľné a chceme, aby takými boli... Toto stanovisko musia kresťania i ľavičiari hájiť a udržať univerzalizmus v hre. Opačným prístupom by sa ho vzdali.

            Teoretik ľudských práv, profesor J. Donnelly charakterizuje kultúrny relativizmus ako ideový systém, pre ktorý je jediným zdrojom platnosti morálneho práva kultúra.[10] Ide teda o systém, ktorý pre súbor spoločenských a právnych noriem hľadá zdôvodnenie v rámci vlastného uzavretého významového vzorca, namiesto aby zohľadnil objektívne emancipačné procesy všade vo svete - a teda o systém, ktorý triedne rozdiely prezentuje ako rozdiely kultúrne.

            Univerzalizmus naproti tomu preferuje to, čo je uskutočniteľné všade (čo neznamená, že sa to naozaj po celom svete i deje, avšak počíta aspoň s možnosťou, že by ním uprednostňované procesy bolo možné aplikovať celosvetovo). Vyrobiť 100 ultra slim nohavíc denne za 1 dolár však nie je možné všade, ale iba v Bangladéši... Využíva sa teda isté „kultúrne“ špecifikum juhovýchodnej Ázie, majúce pôvod v triednej stratifikácii spoločnosti. Práve na tomto globalizácia bytostne závisí, nie na univerzalizme. „Nech len pracujú 16 hodín, nechajme im ich kultúru!“ Tradícia v tomto zmysle prispieva k negatívnym globalizačným javom... Svet nemôže byť nikdy úplne globalizovaný v univerzalistickom zmysle, keďže podobná životná úroveň populácií po celom svete by znemožnila „nadnárodnú deľbu práce“ a viedla by k snahám o znovuobnovovanie hospodárskej sebestačnosti krajín, nakoľko každý dovoz by predstavoval zbytočne predražený a nevýhodný obchod. Západná spoločnosť by sa tak stala opäť priemyselnou, začali by sme znova vyrábať, nie len „zbierať plody“ a povýšili nad úroveň „atrapoidných“ opíc. Globalizačný proces naopak musí sám seba udržiavať v neukončení a permanencii, nesmie dôjsť k sebanaplneniu vlastného (ideologického) účelu, paradoxne znamenajúceho jeho zánik. Potrebuje teda kultúrny partikularizmus a chudobu vo svete ako „exces“ umožňujúci jeho fungovanie.

            Otázne zostáva, do akej miery je možné tento svetový proces zvrátiť. Isté je v tomto momente jedine to, že ak raz k revolúcii dôjde, nebude to ani tak revolúcia národná, ani občianska, ani revolúcia socialistická. Bude to revolúcia neolitická... Jedinou šancou lovcov a zberačov je totiž objaviť „zázrak obilného zrnka“.

---

[0] Variáciu tejto myšlienky používa v jednej zo svojich kníh i M. Hvorecký: „…podľa správania ľudí v obchodných palácoch je zrejmé, že sme v jadre zostali lovcami a zberačmi.“
[1] ZERZAN, J. Future Primitive, 1994 In: TOMEK, V. - SLAČÁLEK, O. Anarchismus. Svoboda proti moci. Praha : Vyšehrad, 2006, s. 551

[2] DURKHEIM, E. Elementární formy náboženského života. Systém totemismu v Austrálii. Praha : Oikoymenh, 2002, s. 34

[3] AFANASJEV, A.V. a kol. Filozofický slovník. Praha : Svoboda, , 1976, s. 339

[4] Tamtiež, s. 349 (pozri aj hylozoizmus, animizmus, fetišizmus)

[5] FEUERBACH, L. Přednášky o podstate náboženství. Praha : SNPL, 1953, s. 50

[6] DEBORD, G. Společnost spektáklu (1967). Praha : intu, 2007

[7] ŠKABRAHA, M. a kol.  Kritika depolitizovaného rozumu. Všeň : Grimmus, 2010, s. 17

[8] „Na příštích několik let je demokracie v Řecku zbytečná, protože jakákoliv vláda bude nucena dělat to samé, co ta předchozí. Dění řecké politiky bylo vyvlastněno, samotným Řekům už nepatří a bylo převedeno mezi vrcholy trojúhelníku Berlín–Brusel–Frankfurt.“ In: http://a2larm.cz/2015/07/radikalni-eu-proti-levici/

[9] K poznaniu, že kapitalizmus stojí na relativizme, nie na univerzalizme dochádza i Alain Badiou, keď uvádza, že kapitalizmus je prvým socioekonomickým poriadkom, ktorý detotalizuje význam: nie je globálnym v rovine významu (neexistuje žiadny kapitalistický svetonázor, kapitalistická civilizácia… kapitalizmus môže koexistovať so všetkými civilizáciami, s kresťanskou, hidnuistickou, rovnako tak budhistickou). Globálna dimenzia kapitalizmu môže byť uchopená iba ako pravda zbavená významu, ako „Reálno“ globálneho tržného mechanizmu. In: ŽIŽEK, S. Jednou jako tragédie, podruhé jako fraška. Praha : Rybka Publishers, 2011, s. 36

[10] DONNELLY, J. Universal Human Rights in Theory and Practice. Ithaca : Cornell University Press, 2003, s. 89 - 90

Clim&Tis