Máloktorý film mi
zrejme niekedy potvrdil myšlienku o previazanosti formy a obsahu tak, ako práve
Hacksaw Ridge: Zrodenie hrdinu…
Toto „absurdné
krvavé porno“ režiséra Mela Gibsona, plné scén ako vystrihnutých „z nikdy neodvysielaného
skeča Monthy Pythonov“, a zároveň „hyperreálneho a smiešne exponovaného násilia“[1],
balancuje na pomedzí hlbokého morálneho zdelenia veľkofilmu „starých čias“ na
jednej strane a prvoplánového béčka na strane druhej.
Práve ona „béčkovosť“
formy, zrejme neuvedomelá, plynúca zo spontánnej záľuby Gibsona utopiť všetko v
krvi (narozdiel od Tarantina, ktorý tú istú metódu používa zámerne ako umelecký
prostriedok), diskredituje v konečnom dôsledku celé posolstvo filmu plynúce z
deja, ktoré by sa dalo zhrnúť ako výzva k pacifizmu, mieru a nenásiliu. Uberá
mu na uveriteľnosti, a tým i úprimnosti, keďže vnímavejšieho diváka necháva na
pochybách ohľadom pôvodného režisérovho zámeru… Autenticitu výpovede tak
nabúrava lacný marketing. Pri odchode z kina síce „dokážeme povedať, že krvavé
jatky sú zlé, ale zároveň nič iného než krvavé jatky nie je dosť dobré, aby sme
tomu venovali pozornosť.“[2]
Keby boli mobily, točil by si to…
Striktne oddeliť
prepálenú a zmysly otupujúcu formu od „dobrého“ obsahu jednoducho nie je možné…
Ten už je nadobro „kontaminovaný“ svojou formou.
Podobne sa to má
i s hlavným hrdinom príbehu. Vojak Desmond Doss, dobrácky mladík z Virginie,
ktorý chce byť „verným synom vlasti“, ale zároveň z presvedčenia odmieta nosiť
zbraň je človekom, ktorého v hĺbke celej duše napĺňa pacifizmus.
Ten istý vojak
však zároveň (z hľadiska formy) s kľudom prijíma rolu vládneho stroja na
zabíjanie - hoci nepriamo, skrze svojich „bratov v zbrani“, ktorí sú tak nútení
zabíjať i za neho… Namieste je teda otázka, čím je v skutočnosti Dossov rešpekt
pred piatym Božím prikázaním? V plnej paľbe totiž viac než akt individuálnej
etiky pripomína „difúziu zodpovednosti“, či „efekt prizerajúceho sa“. Je
napokon jedno, či v bitke máte zbraň alebo sa spoliehate, že nepriateľa
zastrelia iní.[3] Ba naopak,
vlastnou neozbrojenosťou uvádzate do rizika väčší počet osôb, nakoľko sú
ostatní nútení okrem svojej bezpečnosti zaisťovať i vašu… Práve preto máte
počas celého filmu chuť dať za pravdu všetkým postavám (ktoré Dossa prehovárajú,
šikanujú a súdia) okrem Dossa samého. To pre mňa, z pozície diváka, robilo film
problematickým, nakoľko značne sťažovalo sebaidentifikáciu s hlavným hrdinom.
Naopak, divácky
príťažlivú, určujúcu myšlienkovú líniu príbehu tvorí etická kategória osobnej
morálky, či skôr osobnej slobody (byť morálnym) - vojak Doss nikomu „nekáže“,
nepoučuje, nevyvyšuje sa (zdanlivo), nekarhá, ako náboženskí fanatici zvyknú.
On iba túži po uznaní svojej identity, svojej „inakosti“, po rešpekte kolektívu
(nie po morálnej obrode celého kolektívu, hoc i na vlastný úkor). Etická
kategória zodpovednosti je teda úplne potlačená.
A čo keby, preboha, nezachránil nikoho?
Práve tieto
aspekty - efekt prizerajúceho sa, individualizmus a identitársku potrebu
prezentácie svojej inakosti - považujem za najtypickejšie pre hlavného hrdinu a
zároveň najnebezpečnejšie pre recipientov filmu. Tí však už dávno pred vstupom
do kinosál všetkými zmienenými „neduhmi“ pravdepodobne trpeli, a tak vlastne
celý film nadobúda kontúry moralizujúceho pátosu, stvoreného v skutočnosti na
obraz dnešnej doby, ktorý nenabúrava, ale iba
potvrdzuje divákom ich vlastné presvedčenia plné apatie, pokrytectva a
pohodlnosti.
Je to skrátka
film o bežnom Američanovi. Avšak nie tak celkom… Bežný upotený obyvateľ karavanu
kdesi v Alabame (použijem typický stereotyp európskeho vnímania Američanov, tak
ako Gibson vo filme hanebne používa stereotyp barbarských japonských hord),
ktorý nevie, že bola nejaká 2. sv. vojna a už vonkoncom netuší, kde leží
Okinawa, zrejme nebude analyzovať etickú stránku filmu, ale uspokojí sa s
dostatočným prídelom krvi a 75 zachránenými (čo je v kontexte rozoberaného
úplne vedľajšie, keďže celé „hrdinstvo“, na ktorom film stojí a ktoré mu dáva
punc správnosti, je iba dielom náhody a rovnako tak sa vojakovi-zdravotníkovi
nemuselo podariť zachrániť nikoho). S tým sa však už neuspokojí vzdelaný
obyvateľ New Yorku, ktorý vyzdvihne práve hodnotovú rovinu filmu a ústavou
posvätené právo nechať sa slobodne zabiť bez zbrane na okinawskom pobreží…
Individuálne gesto
Film teda nie je
tak celkom o typickom „hlúpom“ Američanovi - naivkovi, ktorý verí svojej vláde.
Je to v podstate skôr meta-príbeh: príbeh typického Američana reflektujúceho „typicky
americké hodnoty“ a v konečnom dôsledku sa s nimi stotožňujúceho. Príbeh
človeka, ktorý už vie, že vojna je zlo a preto iba sám nebojuje ale podporuje
vojnu; príbeh človeka, ktorý žiada stiahnuť svojich vojakov z okupovaných
štátov ale zároveň mu neprekáža financovať ozbrojený odpor proti cudzej
suverénnej moci; príbeh človeka, ktorý neznáša kapitalizmus a preto kupuje iba
od eco-friendly korporácií; človeka, ktorému vadí vykorisťovanie tretieho sveta
a tak zakúpený tovar musí niesť známku Fair Trade; človeka, ktorý upozorňuje na
chudobu a uspokojí sa s charitou; človeka, ktorý vidí utečencov a tak ich
prosto iba ubytuje; človeka, ktorý vie, že svet je kruté a nehostinné miesto a
tak mu stačí utiahnuť sa do svojej meditácie… Desmond Doss je iba
absolutizovaným človekom tohto typu.
Americký zdravotník a Americký snajper
Tento drobný
exkurz do duše hlavného hrdinu a zároveň každého fanúšika Hacksaw Ridge
ma privádza k zásadnému porovnaniu s iným, tematicky príbuzným filmom American
Sniper Clinta Eastwooda.
Podobnosť je
zarážajúca. Oba filmy sú „true story“, obaja hrdinovia majú spasiteľský komplex
a obidva filmy sa nesú v konzervatívnom, nacionalistickom a ultra-religióznom
duchu. Eastwoodove dielo však aspoň kladie otázky, testuje presvedčenie
hlavného hrdinu Chrisa Kylea, namiesto aby ho len prosto potvrdzovalo. Bolo morálne
zabiť dieťa s výbušninou? Čo na to asi hovorí Boh?
Kyle, južanský
redneck, ktorý s prihlúplym výrazom a naivne dôverčivou slzou v oku sleduje v
TV pád yankeeovských barákov tak, napriek svojej podobnosti s Dossom, vzbudzuje
aspoň čiastočné sympatie, hoci síce pevne stojí na strane agresora, avšak aspoň
na seba prijíma plnú „ťažobu bytia“, zodpovednosť za činy, z ktorých sa raz
bude musieť spovedať pred najvyšším. Je zlým a „hriešnym“ a je si toho vedomý
(hoci tiež svoje konanie ospravedlňuje - „ovečky, vlci, ovčiaci“). Svätec Doss
naproti nemu iba bezstarostne poskakuje po bojisku, sem-tam priloží obväz,
vylieči milým slovom, pričom si zachováva svoju morálnu integritu absolútne
netknutú. Ako by však konal na streche s puškou a hľadáčikom namiereným na
arabské dieťa s granátom? Zrejme by vyčkal, kým výbuch zmasakruje jeho druhov a
dieťa zastrelí niekto iný. Potom by sa ponáhľal cez ulicu dať mu obväz na
priestrel srdca… Nespochybnil by význam tohto činu pre „ochranu národnej
bezpečnosti“, iba by ho odmietol osobne vykonať.
Tu sa dokonale
ukazuje dichotómia kultúrnych „archetypov“ amerického hegemonického správania,
a americkej politiky obecne (predovšetkým zahraničnej), ktorá sa javí
pluralitne, avšak vždy s prakticky totožným vyústením.
Kyle je typický
republikán, Doss zasa typický demokrat. Obaja ale robia to isté…
V tomto zmysle je
Hacksaw Ridge priamou odpoveďou, na Amerického Snajpera. Je zaplnením
prázdneho priestoru; vyťažením nevyužitého „pseudo-ľavicového“ potenciálu
Chrisa Kylea, ušitého na mieru tej časti spoločnosti, ktorej sa ako militantný
Texasan vôbec nepáčil.
Morálka či hygiena?
To čo sa u oboch
protagonistov javí ako „princíp“, je v skutočnosti číry egoizmus (ono v zásade
morálne správanie v systéme založenom na koristníctve a potláčaní práv
obyvateľov väčšej časti planéty ani nie je možné; tým, že bez výhrad obaja
prijali jeho formu, stávajú sa súčasťou štruktúry a „kolieskom“, ktoré
objektívne funguje bez ohľadov na ich vlastné ašpirácie a túžby). Pravdu má
Kyleova manželka, keď na fňukanie svojho partnera, ako by so sebou nemohol žiť,
ak by sa nevrátil do Iraku odvetí: „Budeš musieť…“ Dossova priateľka i s
rodinou naopak podporuje nezmyselný boj jej druha. „Zásadovosť“, ktorú na
plátne predvádza on je ešte smiešnejšia od Kyleovej, keďže všetok svoj
pacifistický odpor nepremieta do vzťahov a do spoločnosti, ale fetišizuje a
spredmetňuje do pušky… Namiesto, aby v Training Campe normálne zobral do ruky
M1 a zúčastnil sa spolu s ostatnými „športovej“ streľby, v ktorej o nič nejde,
on sa na zbraň ani nepozrie. Akoby to nebola zvrátená myseľ mocných, ktorá z
obyčajného vynálezu učinila nástroj skazy, ale akoby za to mohol predmet sám…
Skoro sa až zdá, že Dossova neochota k strieľaniu ľudí (avšak za ochotnej
podpory samotného krvilačného ťaženia) možno ani nemá oporu v morálke, ale je
rýdzo hygienická. Usmrcovať iných vyletujúcimi kúskami kovu je prosto veľmi
špinavý spôsob. Zabíjať na diaľku riadeným dronom alebo odpáliť nukleárnu
raketu stlačením tlačidla sa javí naproti tomu elegantnejším riešením. „Je to
pekné, rýchle, čisté a urobí to prácu za nás,“ ako sa spieva v texte Dead
Kennedys.
Späť k Remarquovi!
Naturalistické a „špinavé“
popisy vojnových hrôz obsahujú už romány E. M. Remarqua, takže v zásade to čo
predvádza Gibson, nie je nič nové. Ich účelom ale bolo vzbudiť zhnusenie a
pohoršenie, nie ukojiť najnižšie libidózne chute. Remarquove diela navyše
vyúsťovali v pointu na míle vzdialenú tomuto filmu.
Človek môže vojnu
odmietnuť úplne - neposlúžiť ako „ľudský zdroj“ určený na likvidáciu, ako
prostriedok skrze zničenie ktorého kapitál prekonáva vlastné krízy - teda
vytvoriť akýsi Nový druh armády[4]
alebo ísť a brániť svojich druhov, kamarátov - so zbraňou. Skrze boj tak
spoznať jeho nezmyselnosť a dôjsť k záveru, že aj iní chránia iných bratov, a
teda sme všetci bratia.
Vojak Doss ale
nechráni nikoho, iba vlastné ego, arogantne sa vyvyšujúce. Vykonáva tak dvojitú
zradu - zradu svojich druhov a zradu ľudstva a humanizmu ako takého.
Klimeux
vyšlo na stránkach kultúrno-politického magazínu DAV DVA
