Alebo niekoľko dôvodov, prečo
bude musieť byť ďalšia revolúcia neolitická...
Dvojhodinová návšteva
nemenovaného švédskeho obchodného domu s nábytkom, ktorú som bol nútený tento
týždeň absolvovať, vo mne zanechala okrem traumy z nakupovania, ktorou už
beztak dlhodobo trpím, i zopár ďalších pocitov a poznatkov, zaujímavých na
premyslenie, rozhodne však nie menej traumatizujúcich.
Sledujúc húfy ľudí
neorganizovane sa ponevierajúce sem a tam pomedzi zaplnené regály s bytovými doplnkami
nesúcimi podivne „exotické“ názvy, mi zišlo na um, že okrem povestnej
konzumentskej slasti, badať na ich tvárach i emócie ako zúfalstvo, bezradnosť
či extrémne vypätie síl a sústredenosť hodnú šachových majstrov. To čo som
videl, nebolo len relaxačne bezstarostným nakupovaním, ale skôr „existenčným“
zhonom, od ktorého závisí prežitie. Nešlo o kratochvíľu, ale o otázku „života
a smrti“... Zďaleka sa to nedalo opísať slovami „prísť a zobrať“, ale
skôr „nájsť, uloviť či ukoristiť“. Sám som zažíval veľmi podobné pocity, takže
rozhodne nešlo z mojej strany o povýšenecké súdenie davu. V hlave sa mi na
okamih premenili všetky tie vankúše, závesy, lampy, koberce a poličky v plody
lesa, bobule ukryté v hustom tŕní, v pasúcu sa divokú zver a „dary matky prírody“
a ja som sa odrazu ocitol v „kapitalistickom lese“ plnom neznámych
nebezpečenstiev a hrozieb, kde na každom kroku možno natrafiť na plížiacich sa
zákazníkov - novodobých lovcov a zberačov.
Neviem, čo by na takúto
analógiu povedal John Zerzan, ktorý civilizovanú spoločnosť kritizuje práve pre
jej rozchod s prisvojovacou formou hospodárstva, považujúc ju za jedinú
prirodzenú a možnú pre udržanie ľudského rodu. Každopádne v zmysle uvedeného sa
jeho Budúci primitív[1]
až nápadne javí ako obraz súčasnosti.
Viera v
znalosti
Aby sme sa vyhli povrchným
zjednodušeniam či úvahovej skratkovitosti „empirických“ pozorovaní, vhodných
tak na nedeľňajšie popoludnie v nákupnom centre a v ZOO, je nutné poukázať na
hlbšie súvislosti načrtnutej analógie. Tie sa nám núkajú hneď tri.
Prvá pramení v priepasti
medzi vlastnou subjektivitou jednotlivca a stále väčšou komplexnosťou ľudskej
civilizácie, ktorá obmedzuje jeho možnosti poznania tým väčšmi, čím toho sama
viac vie. Bohatosť a rozmanitosť vedy vyvoláva tlak na „deľbu práce“ a teda i
deľbu znalostí, presúvajúc ich do stále užších expertných vedeckých kruhov,
pričom bežnému človeku ostávajú iba oči pre plač, haldy neprečítaných učebníc a
viera vo vedu, ktorú sám pred sebou nekriticky prezentuje ako znalosť. Zo
subjektívneho hľadiska niet rozdielu medzi takouto „znalosťou“ a „vedomosťami“
pračloveka, ktorý svoje náboženské presvedčenie sám ako vedu vnímal: „Rituály,
ktoré mu mali zaistiť úrodnosť zeme a plodnosť zvierat, ktorými sa živil,
neboli v jeho očiach o nič podivnejšie než sú v našich očiach
technologické postupy, ktoré k rovnakému účelu využívajú naši agronómovia.“[2]
Väčšina priemerne vzdelaných ľudí dnes je iba recipientmi znalostí, v ktoré
môžu veriť, ale len s obtiažami dokázať (i to je dôvod popularity konšpiračných teórií, ktoré
poskytujú akúsi alternatívnu vieru). Príčiny tohto javu nie sú zďaleka len civilizačné,
ale majú i svoj triedny rozmer, v podobe „privatizácie“ voľného času
pracujúcich zamestnávateľmi, ktorí ich nútia pracovať nadčas či uskutočňovať
domácu prípravu, a teda presúvať „časové“ náklady práce na zamestnancov,
znášajúcich toto bremä na úkor vlastného všestranného rozvoja. Na ten už im
potom nezostáva dostatok priestoru a tak vedomostne zakrpatievajú. Objektívne
však tento proces nie je až tak významný, keďže určitý štatisticky vyčísliteľný
objem vedomostí v spoločnosti existuje (hoc sú nerovnomerne rozložené medzi
vedcov a ostatných). Je ho teda možné zvrátiť či aspoň korigovať.
Veci a
vzťahy ako produkty trhu
Posuňme sa ale od
vedomostného rozmeru k ďalším dvom hlbším súvislostiam, na základe ktorých sa
nám môže postmoderný človek javiť ako lovec či zberač.
Koristnícky charakter
prisvojovania si „produktov prírody“ je vpísaný už v samotnej podstate
kapitalizmu a priemyselnej výroby. Vec prestáva byť výrobkom človeka pre
človeka, ale je tovarom na trhu a pre trh. Ten je charakterizovaný produkciou
pre neurčitý okruh adresátov, čím získava dehumanizovanú podobu „prírodného“,
resp. „božieho“ zákona a punc nepoznateľnosti (prípadne poznateľnosti iba v
rámci uzatvoreného systému vlastných dogiem, ktoré dokazujú samé seba a sú viac
„teológiou“ než ekonómiou). Tento proces (i výsledok) premeny produktov ľudskej
činnosti a rovnako ľudských vlastností a schopností v niečo, čo na nich
nezávisí a ovláda ich[3]
je podstatou odcudzenia. Tomu sa dostatočne venovala marxistická teória
už vo svojom klasickom období v reakcii na neduhy priemyselnej spoločnosti -
teda spoločnosti výroby.
Nemali by sme však hľadať
tretí rozmer alebo podstatu dnešného „návratu paleolitu“ skôr v spoločnosti
nevýrobnej? Napokon i historicky je lov a zber ekonomickou formou
predchádzajúcou forme výrobnej (poľnohospodárstvo, remeslá, chov dobytka),
nakoľko sa nevyznačuje produkciou, ale iba konzumáciou. V tomto zmysle je
súčasná postpriemyselná spoločnosť čímsi veľmi podobným.
Nadnárodná
deľba práce
„Čistý trh“ (ktorý nikdy
ani celkom neexistoval a je historickou fikciou podobne ako napríklad
spoločenská zmluva) sa vyznačoval výrobou (v podobe vecí a vzťahov z nej
prameniacich) odcudzenou jednotlivcovi. Spoločenské vzťahy pre neho „zvecneli“
a produkty práce (a ich konzum) naopak „zbožšteli“. Človek bol však stále
bezprostredne konfrontovaný s „realitou produkcie“. Videl továrne, videl
priemysel, videl nezamestnaných a stávkujúcich. Kontinuita a spojitosť medzi
výrobou a spotrebou v jednej oblasti tak zostala zachovaná.
Súčasný proces
globalizácie sa však tomuto konceptu značne vymyká a presúva deľbu práce z
jednotlivcov na celé národy a štáty. Spolu s ňou nadobúda i odcudzenie práce
masový, či skôr teritoriálny ráz, typický pre oblasti s rozšírenou
„monokultúrou“ výroby alebo spotreby. Liberalizáciu trhov a politické
rozširovanie sféry hegemónie kapitálu, ako základné znaky tohto procesu, tak
nutne doprevádza „nadnárodná deľba práce“, keďže existujú oblasti, kde sa len
vyrába a kde sa len spotrebúva.
Postpriemyselný
prales
Pre život v
„postprodukčných“ oblastiach, ktorých súčasťou sme do istej miery i my, je
nevyhnutné vytvoriť si určitú kultúrnu logiku, čo sa dokáže vysporiadať s rozumom
neuchopiteľnými javmi globalizovaného sveta... Kde sa vzali všetky tie veci? -
pýta sa samej seba a vzápätí ponúka nenáročnú odpoveď: jednoducho vyrástli v
lone kapitálu, tejto novej prírody. Sú to plody či dary. Je to mana, ktorou nás
kŕmi „Boh“ na našej ceste do zeme zasľúbenej... Toto zmýšľanie korení v
panpsychistických predstavách primitívnych nevýrobných spoločenstiev, ktoré
verili vo všeobecnú oduševnenosť hmoty a súdili, že príroda má svoje vedomie a
psychiku.[4]
Pre aktualizáciu tejto viery na dnešné pomery postačí zameniť termín „príroda“
za „kapitalizmus“. L. Feuerbach tvrdil, že zo začiatku príroda vystupovala v
úlohe faktora, od ktorého sa človek cítil byť závislým, a preto sa stala i
prvým objektom náboženstva. Došlo k „zosobneniu“ javov prírody, ktoré
vyvolávali u ľudí najvyšší stupeň strachu.[5]
Toto „oduševnenie“ kapitalistického systému v súčasnosti a priznanie mu jeho
vlastnej rozhodovacej autonómie, nezávislej na vôli jednotlivcov či kolektívov,
môže byť teda prejavom ekonomických obáv v kombinácii s pretrhaním zväzkov
medzi výrobou a spotrebou, čím tovar naukladaný v obchodoch získava značne
nadprirodzený ráz. Vôbec netušíme čo kto kde vyrobil a ak si i prečítame
ceduľku MADE IN, ťažko dokážeme rozumom či predstavivosťou postrehnúť, čo
všetko tento proces obnášal.
Nekultúra
Táto „animistická“ logika
má ďalekosiahle kultúrne a politické dopady. V prvom rade znižuje umelecké
nároky, kladené spoločnosťou na tvorbu s potenciálom speňažiteľnosti. Zdalo by
sa, že stojíme pred starým známym „prispôsobiť kultúru ľuďom alebo ľudí
kultúre?“, avšak takto otázka nestojí, nakoľko nereflektuje práve onú
abstraktnosť a odtrhnutosť kapitalistického trhu od reálne jestvujúcich
medziľudských (výrobných) vzťahov, ktorá z neho činí autonómnu „božskú“ entitu.
Tento presun kapitalizmu z roviny ekonomickej do roviny symbolickej, do roviny
spektáklu[6]
spôsobuje, že kultúru nepodriaďujeme dokonca ani len nárokom ľudí, my ju
prispôsobujeme už iba trhu. Vytvárame umenie, aké si žiada trh. To, že v danom
kontexte napríklad filmoví producenti hovoria o prispôsobovaní filmov
požiadavkám divákov nevypovedá o tom, že by snáď robili ankety alebo prieskumy
verejnej mienky „v teréne“, ale značí iba to, že vyhodnocujú štatistiky
predajnosti rôznych filmov a na ich základe podchycujú „trendy“, ktoré
zacyklene stále znova potvrdzujú samé seba, nakoľko akákoľvek umelecky
ambiciózna protiváha je už vopred vylúčená z boja „o nový trend“. Použité
slovíčko „diváci“ je len akousi rečníckou figúrou. Je to antropomorfizmus,
ktorým prisúdili trhu, ako svojmu bohovi, ľudské vlastnosti (pričom v
každodennej realite tým zasa naopak dosiahli prisúdenie trhových vlastností -
pažravosti, nekultúry a bezcieľnej reprodukcie - bežným ľuďom, ktorí sa tak
falošne javia ako tupí konzumenti, pričom tupo konzumným je tu v skutočnosti
jedine trh).
Depolitizácia
„Zbožšťujúci“ trhový
fetišizmus sa podobne ako v kultúre prejavuje i v ďalších oblastiach života a
má na svedomí masívnu depolitizáciu, nakoľko prezentuje súčasný výrobný systém
ako danosť, potreby kapitálu a ekonomický rast spája automaticky a
nepochopiteľne s blahom ľudu. „Spoločnosť sa stáva politickou („obec-nou“) v
okamihu, keď prijme predpoklad, že vzťahy vedenia a poslušnosti sú dané nie od
prírody, logikou „spontánneho rastu“, ale ustanovené ľudským zásahom.“[7]
Práve onou naturalizáciou systému, ktorú sa nám politici snažia vštiepiť, sa
akýkoľvek ľudský zásah, a teda i možnosť politiky, vylučuje. Videli sme to
nedávno v Portugalsku, keď sa prezident rozhodol ignorovať vôľu ľudu a nepoveriť
zostavením vlády socialistov a radikálnu ľavicu z obavy, že nebudú rešpektovať
„medzinárodno-politické záväzky“ krajiny (rozumej diktatúru nadnárodného
kapitálu). Rovnako sme to videli v Grécku, ktoré sa po zrade Syrizy stalo
otrokom Medzinárodného menového fondu a demokracia tam teda na dlhé roky
zanikla.[8]
Univerzalizmus
či relativizmus?
Vyspelé náboženské systémy
sa vyznačujú monoteizmom a neuznávajú, že by kdesi mohli existovať iní bohovia,
či spolužitie založené na iných ako božských základoch. Sú teda všetky bez
rozdielu nositeľmi univerzalizmu (napokon v Európe hlboko zakorenený
univerzalizmus prišiel na scénu až s kresťanstvom). Neskorý kapitalizmus, ako
náboženstvo trhu, musí byť v tomto zmysle taktiež univerzalistickým. Domnievam
sa, že on sám si je tejto potreby vedomý a k jej naplneniu dochádza skrze
preferovaný liberálne-demokratický diskurz ľudských práv a slobôd. Toto
naplnenie, ako si ukážeme, však existuje iba v rovine ideológie. Je to obratný
trik.
Mnohí odporcovia
globalizácie z pravicového spektra (paleokonzervatívci, nacionalisti) na ich
škodu uverili tejto ideologickej ľsti a snažia sa poraziť nadnárodný systém
moci práve napádaním univerzalizmu. Ich zbraňou voči veľkým korporáciám sa teda
stáva segregácia, vyčleňovanie sa, identita a dôraz na tradíciu či národnú
osobitosť. Tá ale v konečnom dôsledku práve korporátnej moci nahráva, ak si
uvedomíme, že globalizácia je ekonomicky založená na odlišnosti, nie na
univerzalizme... Práve „nadnárodná deľba práce“, o ktorej sme sa už zmienili
vyššie, spočíva vo využívaní kultúrno-politických a ekonomických špecifík
niektorých etnických skupín, národov a kontinentov.[9]
Niekde
neznamená všade...
Pri slove globalizácia si
väčšina z nás predstaví McDonald´s v Pekingu... Áno, určite ide o symbol reprezentujúci
globalizmus, avšak tento podľa môjho zostáva v rovine vonkajšieho prejavu a
slúži skôr ako forma indoktrinácie más, ktoré si kúpia Big Mac Menu a
globalizácia sa im tak do budúcna v hlavách spojí s potešením, ktoré zažili pri
konzumácii obľúbeného pokrmu. Nevypovedá ale nič o pracovných podmienkach, v
ktorých Číňan robí hranolky...
Medzi svetovou
multikultúrou (alebo skôr unikultúrou?) a národnými zvykmi či tradíciami možno
určite nájsť kompromis alebo viesť konštruktívnu polemiku, ktorá zabezpečí
zachovanie ľudového folklóru pre ďalšie generácie. Byť tradicionalistom na štýl
Ajatolláha Chomejního ale istotne nie je riešením. Aj idey sú napokon
univerzálne aplikovateľné a chceme, aby takými boli... Toto stanovisko
musia kresťania i ľavičiari hájiť a udržať univerzalizmus v hre. Opačným
prístupom by sa ho vzdali.
Teoretik ľudských práv,
profesor J. Donnelly charakterizuje kultúrny relativizmus ako ideový systém,
pre ktorý je jediným zdrojom platnosti morálneho práva kultúra.[10]
Ide teda o systém, ktorý pre súbor spoločenských a právnych noriem hľadá
zdôvodnenie v rámci vlastného uzavretého významového vzorca, namiesto aby
zohľadnil objektívne emancipačné procesy všade vo svete - a teda o systém,
ktorý triedne rozdiely prezentuje ako rozdiely kultúrne.
Univerzalizmus naproti
tomu preferuje to, čo je uskutočniteľné všade (čo neznamená, že sa to naozaj po
celom svete i deje, avšak počíta aspoň s možnosťou, že by ním uprednostňované
procesy bolo možné aplikovať celosvetovo). Vyrobiť 100 ultra slim nohavíc denne
za 1 dolár však nie je možné všade, ale iba v Bangladéši... Využíva sa teda
isté „kultúrne“ špecifikum juhovýchodnej Ázie, majúce pôvod v triednej
stratifikácii spoločnosti. Práve na tomto globalizácia bytostne závisí, nie na
univerzalizme. „Nech len pracujú 16 hodín, nechajme im ich kultúru!“ Tradícia v
tomto zmysle prispieva k negatívnym globalizačným javom... Svet nemôže byť
nikdy úplne globalizovaný v univerzalistickom zmysle, keďže podobná životná
úroveň populácií po celom svete by znemožnila „nadnárodnú deľbu práce“ a viedla
by k snahám o znovuobnovovanie hospodárskej sebestačnosti krajín, nakoľko každý
dovoz by predstavoval zbytočne predražený a nevýhodný obchod. Západná
spoločnosť by sa tak stala opäť priemyselnou, začali by sme znova vyrábať, nie
len „zbierať plody“ a povýšili nad úroveň „atrapoidných“ opíc. Globalizačný
proces naopak musí sám seba udržiavať v neukončení a permanencii, nesmie dôjsť
k sebanaplneniu vlastného (ideologického) účelu, paradoxne znamenajúceho jeho
zánik. Potrebuje teda kultúrny partikularizmus a chudobu vo svete ako „exces“
umožňujúci jeho fungovanie.
[0] Variáciu tejto myšlienky používa v jednej zo
svojich kníh i M. Hvorecký: „…podľa správania ľudí v obchodných palácoch je zrejmé, že sme v jadre
zostali lovcami a zberačmi.“
[1] ZERZAN, J. Future Primitive, 1994 In: TOMEK, V. - SLAČÁLEK, O. Anarchismus. Svoboda proti moci. Praha : Vyšehrad, 2006, s. 551
[1] ZERZAN, J. Future Primitive, 1994 In: TOMEK, V. - SLAČÁLEK, O. Anarchismus. Svoboda proti moci. Praha : Vyšehrad, 2006, s. 551
[2] DURKHEIM, E.
Elementární formy náboženského života. Systém totemismu v Austrálii. Praha
: Oikoymenh, 2002, s. 34
[3] AFANASJEV,
A.V. a kol. Filozofický slovník. Praha : Svoboda, , 1976, s. 339
[4] Tamtiež, s.
349 (pozri aj hylozoizmus, animizmus, fetišizmus)
[5] FEUERBACH,
L. Přednášky o podstate náboženství. Praha : SNPL, 1953, s. 50
[6] DEBORD, G. Společnost
spektáklu (1967). Praha : intu, 2007
[7] ŠKABRAHA, M.
a kol. Kritika depolitizovaného
rozumu. Všeň : Grimmus, 2010, s. 17
[8] „Na
příštích několik let je demokracie v Řecku zbytečná, protože jakákoliv vláda
bude nucena dělat to samé, co ta předchozí. Dění řecké politiky bylo
vyvlastněno, samotným Řekům už nepatří a bylo převedeno mezi vrcholy
trojúhelníku Berlín–Brusel–Frankfurt.“ In:
http://a2larm.cz/2015/07/radikalni-eu-proti-levici/
[9]
K poznaniu, že kapitalizmus stojí na relativizme, nie na univerzalizme
dochádza i Alain Badiou, keď uvádza, že kapitalizmus je prvým socioekonomickým
poriadkom, ktorý detotalizuje význam: nie je globálnym v rovine
významu (neexistuje žiadny kapitalistický svetonázor, kapitalistická
civilizácia… kapitalizmus môže koexistovať so všetkými civilizáciami,
s kresťanskou, hidnuistickou, rovnako tak budhistickou). Globálna dimenzia
kapitalizmu môže byť uchopená iba ako pravda zbavená významu, ako „Reálno“
globálneho tržného mechanizmu. In: ŽIŽEK, S. Jednou jako tragédie, podruhé
jako fraška. Praha : Rybka Publishers, 2011, s. 36
[10] DONNELLY, J. Universal Human Rights in
Theory and Practice. Ithaca : Cornell University Press, 2003, s. 89 - 90
Clim&Tis
