Neposlušné dni

A tak zas naháňam neposlušné dni...
- svoj pravidelný prídel obetí
"Čo najskôr ich všetky dobehni!"
- to sa veru lahko povie ti

Človek asi malý pán je
aby o dňoch rozhodoval
popadol ich za svitanie
vydal sa vždy s nimi znova...

A udržiaval pri nich kroky
dychvyrážajúce tempo
aspoň na čas, aspoň pokým
dovolia mu, dokial smie to

A tak zas naháňam neposlušné dni...
stredobody môjho sveta
jak náruživec, mladý Koperník
chcem sa s nimi potajomky stretať

Človek dňami kráčal pešo
cestou o nich rozhodol
- tak ako som ja svoj dnešok
udrel, zhodil zo schodov


Klimeux

Otázka č. 3: Ste proti referendám?

Keďže našu spoločnosť čaká tento mesiac okrem Valentína ešte jedna dôležitá udalosť, musím sa i ja, ako ďalší z radu „odborníkov“ vyjadriť k referendu 2015. Narozdiel od iných samozvaných mudrcov ale nejdem rozoberať vplyvy homosexuality, ani význam tradičnej rodiny, ba dokonca ani to, že použiť vynaložené prostriedky radšej na vlakovú dopravu by bolo sto razy rozumnejšie a viac v prospech rodiny... O referende sa popísalo už dosť a tak či onak už má zrejme každý na dané otázky vytvorený svoj názor, ktorý 7. februára (ne)odprezentuje.

Zastaviť sa je však treba u poslednej, tretej referendovej otázky, ktorá, odvolávajúc sa síce na hodnoty tolerancie vlastnej odlišnosti a možnosť slobodnej voľby pre svoje dieťa, v skutočnosti prvé dve otázky úplne neguje a neguje teda i inštitút referenda a demokraciu ako takú.

Na podporenie svojho tvrdenia uvádzam typický emocionálne podfarbený komentár, vzťahujúci sa práve k tretej referendovej otázke:

„Ako zodpovedný rodič nemôžem inak, než si ponechať právo slobodne rozhodovať, čo je pre moje dieťa dobré. Nechcem nikoho ponižovať, ani oberať o jeho práva, nesúhlasím ale s tým aby o mojej rodine a mojich deťoch rozhodoval štát a určoval, kam budú povinne chodiť, ako budú premýšľať, čomu budú veriť. Totalita už tu raz bola... Vidím pred sebou iba 3 otazky. A u otázky 3 sa musi zastaviť každý rodič a položiť si otázku: chcem aby mi štát uložil takúto povinnosť, za ktorú ma môže prípadne kriminalizovať a ja nebudem môcť povedať slobodné nie?“

Demokracia ako vláda väčšiny je už so svojej podstaty (žiaľ?) netolerantná.. resp. "toleruje", ale i tak si urobí po svojom.. a i keď sa rodinné vzťahy môžu javiť ako čisto privátna vec, sú skôr (v zmysle starostlivosti o nasledujúce generácie) vecou verejnou, a teda áno, spoločnosť má právo zasahovať do spôsobu výchovy detí, ba i priamo intervenovať do"suverenity" rodičov, nech už to vyznieva hociako totalitne... a viac než hneď siahať po orwellových románoch, sa asi vyplatí položiť si otázku: ide tu o problém obsahu alebo formy?

Keďže vôbec máme možnosť verejne diskutovať a riešiť veci v rámci akejsi celospoločenskej platformy, nie len doma v obývačkách, zdá sa, že demokracia je z hľadiska formy v poriadku.. a súčasťou skutočne demokratickej spoločnosti je aj zasahovanie do výchovy, narozdiel od (falošne) liberálnych spoločností 19. storočia, ako vznikajúce USA a pod. kde "právo slobodne rozhodovať" znamenalo slobodne rozhodovať o svojich otrokoch... a presne v taktomto duchu sa bohužiaľ nesú i otázky referenda (konkrétne tretia otázka). Dieťa nie je majetkom rodičov, ale (aj keď to vyznie monstrózne) akýmsi "verejným statkom" dočasne zvereným rodičom. Rovnako ako chránime našu vodu, prírodné zdroje, či verejné zdravotníctvo pred zásahmi súkromného sektora, sledujúceho iba vlastný záujem, musíme chrániť aj deti. Cirkev chráni dieťa pred narodením, ale potom sa na neho úplne vykašle. Spoločnosť toto urobiť nesmie - nesmie dovoliť aby túto jej "univerzálnu totalitu" nahradila "totalita rodičovská", akási partikulárna zvôľa nejakého jednotlivca, zrovnateľná s mafiou niekde v zapadákove, ktorá vás nepustí zo svojich drápov. Tak fungujú tradičné spoločnosti v Afrike a Ázii (preto im následne trvá tisíce rokov, než sa dokážu vymaniť z vlastných obmedzení a modernizovať sa), Európa už je niekde inde niekoľko sto rokov.

Tretia otázka referenda ide proti samej podstate referenda. Ide proti forme demokracie, namiesto aby namietala voči jej obsahu, ktorý ju tvorí.

Nech občianske iniciatívy namietajú voči homosexuálom, nech namietajú voči juvenilnej justícii, nech namietajú voči sexuálnej výchove, ale nech namietajú verejne, nech argumentujú na celospoločenskej úrovni a následne nech dôjde k zmene osnov samotného vyučovacieho predmetu. Ich argumentácia musí byť občianska, nie argumentácia jednotlivých rodičov, ktorí zakážu svojmu dieťaťu navštevovať niektoré predmety (možno aj proti jeho vôli). To nie je možnosť voľby, ale iba obyčajný návrat k tradičnému partikularizmu. Povedať len rodičovské "nie", nie je nijakým spôsobom slobodné pre nikoho...

Klimeux