Početné spory
liberálov a veriacich, neznášanlivé reakcie tiahnuce sa už po celé generácie
verejným priestorom od najvyššej politiky, cez mediálne kampane, pochody
nacionalistov až po kaviarenské, či miestami skôr kabaretné debaty hipsterského
dorastu o náboženstve, ktorých jednotiacim znakom je maximálna plochosť náhľadu
oboch táborov a na strane druhej revolučné vystúpenia latinsko-amerických
duchovných či súčasného pápeža Františka, taktiež poznamenaného teológiou
oslobodenia, ma neviedli k tomu, aby som sa len jednoducho uspokojil s
odmietnutím Boha ako nepravdepodobnej "konšpiračnej" teórie (pretože
ateizmus definovaný len ako prostá "neviera v Boha" uznáva
potenciálnu možnosť jeho existencie, teda ostáva v rovine metafyziky) rovnako
tak ani k falošnému, utilitaristickému zjednocovaniu sa ľavice s kresťanstvom,
ktoré hoc politicky užitočné, je z hľadiska filozofie alebo vedy nesprávne a
nerozumné.
Názor, ktorý
zastávam, na základe určitej úvahy načrtnutej v nadpise tohto článku, je
nezlučiteľný s oboma prístupmi, ktoré som práve pomenoval. Napriek tomu, vo mne
forma viery rozmáhajúca sa v Latinskej Amerike, vzbudzuje rešpekt a obdiv,
keďže ju nepovažujem za čisto účelové spojenectvo náboženstva a sociálnej politiky,
ale skôr za akúsi progresívnu formu "viery", za jedinú živú vieru,
ktorá v súčasnosti jestvuje na svete a ktorá je natoľko moderná, že prekonáva
samotný rozmer náboženskej viery. Mnohí, všímajúc si len juhoamerických, večne
sa prežehnávajúcich futbalistov, chápu Strednú a Južnú Ameriku len ako
semenisko ortodoxného katolicizmu... Ako sa však ten odlišuje od nášho,
vlažného, vždy politicky korektného dedinského katolíctva alebo jeho perverznej
"ultra-pravicovej" anti-prisťahovaleckej podoby, volajúcej po
násilnom návrate ku kresťanskej Európe, v rozpore s Kristovým univerzalizmom a
láskou, ktorá by mala byť prítomná v našich srdciach bez ohľadu na akékoľvek
hranice!
Latinskej Amerike
sa podarilo nemožné (pre nás nemožné). Prekonala inštitucionalizovaný charakter
kresťanstva a jeho ústavno-politický význam, ktorý začalo nadobúdať už v prvých
storočiach nášho letopočtu v Rímskej ríši a namiesto neho mu prinavrátilo jeho
pôvodne skrytý, či potlačený sociálny rozmer, prítomný u raných kresťanov (za
všetky príklady sociálna v kresťanstve, uveďme trebárs spotrebný komunizmus
rano-kresťanských obcí; v neskorších storočiach tento sociálny rozmer v cirkvi
pretrval viac-menej iba v určitej podobe starostlivosti o chorých, organizovaní
vzdelávania a pod.; charitu, ktorá legitimizuje vylúčenie určitej skupiny ľudí ako
normu za prvok sociálneho zmýšľania považovať nemožno).
Prvok
prekonávania náboženskej viery prítomný vo viere samotnej, o ktorom som sa
zmienil vyššie, nepovažujem za exces, teda vybočenie z jej medzí, či za akýsi
pseudo-náboženský derivát južanskej exotiky, vysvetľujúcej si všetko po svojom,
nad ktorým sa možno maximálne blahosklonne pousmiať so všetkou eurocentrickou
povýšenosťou.
Naopak, z
určitého pohľadu (netvrdím, že jediného možného) sa dá skĺbiť náboženstvo s
revolučným myslením, ba čo viac, je tento proces nevyhnutným dôsledkom jeho
radikálneho domyslenia.
Judaizmus i
kresťanstvo sami seba považujú za monoteistické náboženstvá. Existuje však
množstvo výkladov a argumentov, ktoré toto vnímanie vyvracajú ako všeobecne
akceptovanú fikciu. Mojím cieľom i zmyslom tohto článku nie je dokázať
polyteistický alebo henoteistický[1]
charakter daných náboženstiev, ale naopak, podporiť judaistické i kresťanské
chápanie absolútneho monoteizmu, resp. vytesať náboženstvo do skutočne
monoteistickej podoby, ktorá mu doteraz značne chýbala.
Už v prvej
kapitole Genezis starožidovského originálu sa dozvedáme, že svet stvoril nie
jeden boh, ale bohovia (nie El, Eloha ani Eloah, ale Elohim).[2]
Kňažský kódex sa prikláňa k názoru, že Izraeliti o Hospodinovi nikdy nepočuli,
dokiaľ neprehovoril k Mojžíšovi, Abrahámov boh bol El, najvyšší kanaansky boh;
on a jeho potomkovia boli v istom zmysle stále polyteistami, veriac v
existenciu Marduka, Baala či Anat.[3]
Na inom mieste v Biblii sa zase dozvedáme, že "Hospodin Boh však
riekol: Hľa, človek je už ako jeden z nás, keďže pozná dobro i zlo."[4],
z čoho možno usúdiť, že sám Boh priznáva existenciu iných bohov. Napokon už len
jeho samotné rozpoznávacie označenie ako Jahve naznačuje, že nie je jediným.
Spomínanú henoteistickú predstavu zasa dokladá jedno z Božích prikázaní: "Nebudeš
mať iných bohov okrem mňa..."
Všetky spomínané
príklady pochádzajú zo Starého zákona, a teda možno argumentovať tým, že
predstava jediného Boha sa zrejme formovala postupne stáročiami a bola
výsledkom dlhodobého procesu. Príklady permanentného narúšania monoteizmu však
možno badať i v Novom zákone, jednak v problematickosti otázky trojjediného
Boha, omnoho viac však v existencii Satana alebo diabla a čertov, stojacich v
opozícii k Bohu a predstavujúcich princíp zla.
Pozitívom
pôsobenia cirkvi bola predovšetkým snaha o potláčanie rôznych okultných
praktík, viery v čarodejnice posadnuté diablom a pod., ktorým v podstate
dochádzalo k minimalizácii pôsobnosti diabla v ľudských predstavách, a teda k
posilneniu postavenia všemohúceho Boha, ktorý ako jediný vládne svetu. Napriek
tomu tieto bytosti z folklóru a ľudovej slovesnosti nikdy nevymizli, nepodarilo
sa ich vytlačiť (čo napokon ani nie je možné, keďže sa spomínajú priamo v
Biblii) a zrejme to ani nebolo tak úplne zámerom, keďže viera v tejto podobe
potrebuje pre svoju existenciu určitý "platónovský" dualizmus dvoch
svetov, ten musí byť za každú cenu jej implicitnou súčasťou. V tom tkvie podľa
môjho hlavný problém náboženstva - jeho vnútorná rozpornosť, konflikt medzi
proklamovaným monoteizmom a dualistickou koncepciou sveta, od ktorej závisí.
Dualizmus je
vlastnou podstatou každého idealistického učenia, teda i náboženstva (ak
nerátame prvobytné hylozoistické predstavy o nadprirodzených silách). Boh
existuje mimo sveta, nad ním a nezávisle od neho. To je úplne v súlade s
polyteizmom, typickým práve pluralitou vzájomne nezávisle jestvujúcich
autonómnych bohov (alebo svetov), reprezentujúcich úplnú oddelenosť idey a
hmoty. Problém však nastáva, keď otvoríme Bibliu na strane 1...
"Na
počiatku stvoril Boh nebo a zem."[5]
Autor textu nás tu vrhá priamo in medias res do rozprávania, bez toho, že by
viac špecifikoval okolnosti predošlej Božej existencie, preto musíme
predpokladať, že Boh nevznikol, nebol stvorený, že je večný a že pôvodne
neexistuje nič okrem Boha. Ak teda pominieme pôvodný starožidovský slovný tvar
Elohim, dá sa konštatovať, že daná veta je hlavným reprezentantom myšlienky
monoteizmu. Tento radikalizmus jediného Boha - prvopočiatku všetkého bytia,
možno ale zároveň pretaviť z otázky čisto teologickej na otázku ontologickú,
ktorá nás privedie až k absolútnemu monizmu - všetko je jedno a to isté, všetko
pramení z jedného, všetko má svoj pôvod v Bohu. Kedže je na začiatku len Boh,
všetko je Boh. Boh následne stvoril nebo a zem, ale keďže neexistovalo nič
okrem Boha, nemôže byť nebo ani zem niečím rozdielnym, cudzím Bohu, ale môže
byť znova len ním. Takže možno zasa konštatovať, že všetko je Boh, i keď v
odcudzenej podobe, o čom sa môžeme veľa dočítať v ďalších kapitolách Starého
zákona počnúc vyhnaním Adama a Evy z raja. Toto panteistické stanovisko,
zlučiteľné s modernou prírodovedou však ešte nie je úplným cieľom, ku ktorému
smerujeme.
Vo filme The
Ruling Class hrá Peter O´Toole schizofrenika, ktorý si myslí, že je Ježiš
Kristus. Keď sa totiž modlí, zisťuje, že hovorí sám so sebou. Nie je táto
absurdná úvaha práve tým, čo môže zbaviť vieru akejkoľvek absurdity?
Všetko je jedným
a tým istým, teda i ja som súčasťou jedného, všetko je Boh, teda i ja som
Bohom. Problém nastáva opäť až vtedy, keď si priznám, bez akejkoľvek falošnej
skromnosti, že ja nie som Boh. Môžem byť ale čímsi iným, odlišným od jedného,
teda od Boha?
Tým sa opäť
vraciame k dualizmu, nevyhnutnému pre existenciu kategórie božstva, ktoré
potrebuje niečo od seba odlišné, ktoré ho môže vnímať a ktorému môže vládnuť,
pretože v opačnom prípade vládne sám sebe, tak ako sa človek modlí sám k
sebe... V takom prípade má tvrdenie "všetko je Boh" rovnakú
pravdivostnú hodnotu ako tvrdenie "nič nie je Boh", pretože
neexistuje vec alebo relatívny vzťah, ktorým by sme mohli toto
"božské" absolútno pomeriavať.
Sociológovia by
sa zrejme zhodli, že náboženstvo je určitou formou vedomia, len ak má
kolektívny, inštitucionalizovaný ráz. Individuálna osobná viera, o ktorej som
uvažoval ja, už nie je náboženstvom v sociologickom ponímaní. Presahuje ho však
i v zmysle, ktorý som popísal vyššie a domyslená do dôsledkov nadobúda
charakter ateizmu.
Netuším nakoľko
mohli duchovní Latinskej Ameriky, možno i skrze nevedomý alebo neuvedomelý
proces, dospieť k podobným záverom ako ja. Možno by toto všetko v skutočnosti
odsúdili ako herézu... Každopádne, dospeli k totožným cieľom ako ja - k
aktívnemu prístupu a zasahovaniu do "Božích" procesov, k
angažovanosti a ochote meniť svet, pretože to tak chcú oni, a teda to chce i
Boh.
Klimeux
