Družstevníctvo
ako forma spoločenskej výroby a hlavne prerozdeľovania statkov a prostriedkov
touto výrobou vytvorených, je známe prakticky už od 19. storočia, v rozličných
prevedeniach - od utopických owenovských komunít, cez kolchozy až po židovské
kibucy. V našich končinách ho poznáme o čosi kratšie, však o to intenzívnejšie
a i v dnešnej dobe zohráva tradícia družstiev u nás pomerne dôležitú úlohu -
prevažne v rubrike Humor a zábava, ďalej v znevažujúco nostalgických reláciách
typu Retro na ČT, či ako odstrašujúci príklad monstróznej nefunkčnosti v
rozličných seriáloch a filmoch o útlaku liet dávno minulých...
Moderní
ekonomickí experti sa v diskusiách na facebooku, sme alebo topky.sk od svojich
upotených kresiel a zamastených klávesníc počas prestávky medzi Walking Dead a
HD pornom svorne zhodli, výdatne podporení rozličnými miklošmi, kollármi a
sulíkmi, že všetko spoločné nestojí za nič, lebo to vlastne nie je nikoho.
Každý sa predsa stará len o to svoje, a teda všetko ostatné je odsúdené na
chátranie, v lepšom prípade zneužívanie nejakého dobráka, okolo ktorého si
nažíva skupinka lenivcov a príživníkov, parazitujúca na jeho práci. Stačí sa
len pozrieť okolo seba - ako vyzerá váš byt a ako spoločná chodba pred ním?
Zanedbaná, špinavá, bez akejkoľvek výraznejšej starostlivosti.
"Ten dělá to
a ten zas tohle a všichni dohromady nedělají nic," tak asi znie
postmoderne upravená replika Jana Wericha, ktorý práve spojazdnil Golema a má z
toho ohromnú radosť. Ako asi Golem vyzeral po pár rokoch? Unavený a zničený,
nenaolejovaný neborák, ktorému rozkradli už polovicu súčiastok vrátane šému...
Čudujem sa, že Česi, pri svojej obľube voľných pokračovaní, ešte nenakrútili
snímok "Císařův pekař po 20 letech", kde by zase raz jasne ukázali, že
spoločne to proste nejde.
Napriek výraznej
dominancii "udomácnených" hlášok a floskúl o krachu akéhokoľvek
kolektivizmu, ktoré sa pomaly ale isto stávajú súčasťou nášho folklóru, musí
každému udrieť do očí určitý rozpor medzi vysloveným a uskutočneným. Bez
akejkoľvek zbožnej úcty, falošného sentimentu alebo nekritického velebenia
minulých časov po vzore českej poslankyňe za KSČM p. Semelovej, musíme reálne
konštatovať, že jediné obdobie skutočne národného hospodárstva a potravinovej
sebestačnosti bolo práve obdobie existencie družstiev, mnohokrát zvládajúcich
súbežne i tzv. pridruženú výrobu. Tieto skutočnosti sú dnes absolútne opomínané
či marginalizované a naďalej tu Frešo z "Lúčnice" a iné folklórne
zoskupenia tancujú ten svoj starý známy širákový tanec...
Pocit účasti
alebo spolupatričnosti sa dá u ľudí vzbudiť rozličnými prostriedkami, pokiaľ sa
na to nevykašleme a nespoľahneme sa len na "dejinnú nevyhnutnosť" či
"víťazstvo proletariátu". Teda i rovnica "spoločný majetok"
nemusí mať na druhej strane zákonite "ničí majetok". Je to do istej
miery tak vecou reálnych výsledkov práce a následných benefitov pre
zamestnancov, ako i určitej psychológie, vďaka ktorej udržíme ľudí
zainteresovaných, čo samozrejme nie je možné bez toho, aby sme im okrem kopy práce
nenaložili i kopu zodpovednosti a spolupodieľania sa na riadení a chode
podniku.
Družstevníctvo
úspešne existuje i v modernej dobe, dokonca i v podmienkach trhovej ekonomiky
(hoc v takej podobe sa musí spoločnosť správať rovnako dravo ako podnik súkromný).
Ako príklad môžeme uviesť Španielsko, ktoré okrem všeobecne známej
charakteristiky ako bašty katolicizmu, je rovnako tak i baštou
sociálne-revolučného myslenia. Predčasom som sa už na tomto blogu zmieňoval o
obci Marinaleda.[1] Dobrým, hoc
trochu odlišným príkladom je i gigantická spoločnosť korporátnych rozmerov
Mondragón,[2]
kupodivu taktiež fungujúca na princípe samosprávy pracujúcich.
Nie je
skutočnosť, že pracujem pre seba a že mám z takejto práce prospech značne väčší
než len mesačnú mzdu, dostatočne motivujúca? Nepodám takto trojnásobne
kvalitnejší výkon, než pri práci pre cudzieho človeka, ktorý si prisvojí zisk
patriaci mne a moju osobu zredukuje len na "prostredníka", podomového
obchodníka núteného predať mu vlastnú pracovnú silu? V takomto svetle sa zrazu
všetky "Lúčnice" spomínané vyššie obracajú proti nim samým a
poskytujú argument sami voči sebe: Áno, pracovný výkon jednotlivcov vo väčších
firmách je mizerný a vytvára sa tam množstvo priestoru pre záhaľku, ulievanie
sa a kopenie spisov na stoloch, vymýšľajúc báje o vlastnej vyťaženosti pred
šéfom, ktoré zaberajú pracovníkovi podstatnú časť pracovnej doby.
Antikolektivistické
argumenty v skutočnosti nenapádajú projekty ako je Mondragón, oni napádajú
kapitalizmus veľkých privátnych korporácií... Ide o kritickú argumentáciu 18.,
19. storočia, o rétoriku strednej triedy drobných obchodníkov a kramárov,
zamestnávajúcich maximálne jedného zamestnanca, ktorí si ako vlastníci zároveň
prakticky vystačili s vlastnou pracovnou silou. Práve v tomto období je
bytostne antikolektivistický kultúrny individualizmus sprevádzaný
individualizmom ekonomickým, výrobným, čo sa však už čoskoro mení.
Neviem, či je
celkom možné tento proces pochopiť, hoc to mnohým pripadne nepríjemné, bez
Lenina, pretože práve on sa zaoberal imperializmom - nie ako frázou na
pobavenie, ale ako monopolistickým štádiom kapitalizmu, do ktorého sa
nevyhnutne zvrhne voľná trhová súťaž, čo vidíme momentálne všade okolo nás.
Monopolná forma výroby, likvidujúca drobných podnikateľov má okrem mnohých
negatív i jedno pozitívum - zospoločenšťuje výrobu. To známe individualistické:
"najlepší vlastník je súkromný vlastník" je pravidlom maloobchodným.
Dnes sa však na výrobe v rámci jedného podniku podieľa obrovské množstvo ľudí,
takže akákoľvek kritika kolektívnej plánovitej práce je napádaním princípov, na
ktorých stojí už i dnešný svet, vzišlý zo sveta trhového.
"Konkurencia
sa mení na monopol... Toto už je celkom iné, než stará, voľná konkurencia
rozdrobených podnikateľov, ktorí o sebe vzájomne nič nevedia a vyrábajú pre
odbyt na neznámom trhu. Koncentrácia došla tak ďaleko, že možno približne
zistiť všetky zdroje surovín... Zdroje sa nielen zisťujú, ale obrovské
monopolistické zväzy sa ich aj zmocňujú. Zhotovuje sa približný súpis
kúpyschopnosti trhov, ktoré si "rozdeľujú" tieto zväzy medzi sebou
podľa vzájomnej dohody... Vo svojom imperialistickom štádiu privádza
kapitalizmus ku všestrannému zospoločenšteniu výroby, takrečeno vťahuje
kapitalistov proti ich vôli a vedomiu v akýsi nový spoločenský poriadok, ktorý
je prechodom od úplne voľnej konkurencie k úplnému zospoločenšteniu,"
píše Lenin, zároveň dodávajúc, že: "výroba sa stáva spoločenskou, ale
privlastňovanie zostáva súkromné. Spoločenské výrobné prostriedky zostávajú
súkromným vlastníctvom malého počtu osôb."[3]
Folklórne súbory individualizmu teda nemajú za cieľ "zachrániť"
výrobu samostatných jednotlivcov, keďže výroba je dávno spoločná, ale udržať
stály prílev ziskov v rukách týchto jedincov.
Súkromný vlastník je dobrým (rozumej výkonným) vlastníkom, len keď si
poriadne došliapne na svojich zamestnancov, pre ktorých je jeho podnik v
skutočnosti niečím odcudzeným, s úplne odlišným záujmom než je ten ich. Štát
alebo kolektív či skupina si môže čisto teoreticky urobiť poriadky vo svojom
podniku rovnako drakonickým spôsobom ako súkromník. Podstata dobrého pracovného
výkonu však vždy tkvie v zosúladení (prípadne stotožnení) záujmov pracujúceho a
zamestnávateľa, ktoré je dokonale možné iba v prípade, že ide o tú istú osobu.Klimeux
