Studená vojna nemala víťaza
„...Na
rozdiel od dočasného sovietskeho spojenca vyšli USA z druhej svetovej
vojny ekonomicky posilnené. V západnej Európe si svoj vplyv zabezpečili
finančnou podporou vojnou zničeným štátom. Krajiny rozvojového sveta si podmaňovali
ekonomickou nadvládou. Využívali na ňu nadnárodné spoločnosti
i medzinárodné finančné inštitúcie (Medzinárodný menový fond, Svetovú
banku), v ktorých majú väčšinový vplyv. Využili svoje dominantné
postavenie a desiatkam zaostalých krajín vnútili systém chudobného
kapitalizmu. Konkrétnu predstavu o tomto druhu kapitalizmu si možno
vytvoriť prostredníctvom obrazu predrevolučnej Kuby (do roku 1959).
Najväčší karibský ostrov bol na
začiatku 20. storočia do takej miery pokrytý vegetáciou, že sa dalo prejsť
z jedného konca na druhý v tieni stromov. Monokultúrny systém
založený na pestovaní cukrovej trstiny potreboval množstvo paliva pod kotly
cukrovarov a keďže krajina nemala uhlie, bezohľadne sa spalovali lesy, až
došlo k narušeniu kolobehu vody. Kuba má množstvo nádherných pláží, ale
pre väčšinu Kubáncov boli neprístupné, preto 90% obyvateľov nevedelo pred
revolúciou plávať. Paradoxom bolo aj to, že ostrov nemal rybársku flotilu, ani
rybný priemysel. Závislosť na severoamerickej ekonomike bola absolútna. Nielen
náhradné diely, ale aj zmrzlina a kvety na recepcie sa letecky dovážali
z Miami do Havany. Cukor sa vyvážal a cukríky sa dovážali. Tretina
obyvateľstva nemala prácu, vyše milióna ľudí nevedelo písať ani čítať. Ulice
boli plné žobrajúcich detí postihnutých parazitmi. Vyliečiteľné choroby sa
u nesolventnej väčšiny neliečili. To boli niektoré z príčín kubánskej
revolúcie. Ilustrácie chudobného kapitalizmu možno uviesť aj zo súčasného
obdobia mnohých latinskoamerických, afrických, ale aj ázijských krajín.
Argentína patrí medzi najbohatšie
krajiny pokiaľ ide o prírodné bohatstvo. Spĺňa predpoklady obilnice sveta,
chová desiatky miliónov kusov dobytka (dve kravy na obyvateľa), má naftu, plyn
a môže ťažiť všetky kovy zaznamenané v Mendelejevovej tabuľke. Napriek
tomu v druhej polovici osemdesiatych rokov vláda Raúla Alfonsína rozdávala
mesačne takmer poldruha milióna pätnásťkilových balíčkov so základnými
potravinami rodinám, ktorým hrozil hlad. Bola to iba náplasť na sociálne
problémy, ktoré sa prejavili aj v deväťdesiatych rokoch, kedy nespokojnosť
Argentínčanov v niektorých častiach krajiny vyústila do útokov na
samoobsluhy a kamióny s potravinami. Príčinou sociálnych problémov
bolo postavenie krajiny závislého kapitalizmu.
V čase vystriedania socializmu
kapitalizmom v strednej a východnej Európe (po roku 1989) potenciál
kapitalizmu v Severnej Amerike a západnej Európe nebol výsledkom iba
efektívnosti trhu, šikovnosti vlastných inžinierov a zručnosti miestnych
robotníkov. K bohatstvu Západu prispeli v značnej miere nespravodlivé
ekonomické vzťahy s rozvojovým svetom, neprimerane vysoké zisky vytvárané
na úkor drahých pôžičiek, ktoré sa nedajú splatiť, a žobráckych miezd vo
viac ako sto krajinách chudobného kapitalizmu Latinskej Ameriky, Afriky
i Ázie.
Pre hodnotenie kapitalistickej
a socialistickej tendencie vývoja je veľmi dôležitá skutočnosť, že po
skončení studenej vojny mal nedemokratické prvky nielen socializmus sovietskeho
typu, ale aj kapitalizmus. Výrečným dôkazom
jeho nedemokratického charakteru bolo a je práve jeho rozdelenie na
bohatý a chudobný kapitalizmus: na prosperujúci model v priemyslovo
vyspelom svete a na servisný model v rozvojovom svete odsúdený na
trvalú ekonomickú a sociálnu nedostatočnosť v dôsledku asymetrických
a jednostranne výhodných vzťahov. Obidva modely sú pritom súčasťou toho
istého kapitalistického systému.
Bohatý kapitalizmus sa vždy
obohacoval na úkor chudobného, rozvojového sveta. Dodnes využíva tradičné
diskriminačné mechanizmy: lacnú pracovnú silu vo filiálkach umiestnených
v rozvojových (a dnes aj postkomunistických) krajinách, pôžičky
s neúmernými a meniacimi sa úrokmi, ktoré zabezpečujú veriteľovi
nekonečné splátky a zisky bez investícií. Iba na úrokoch z dlhov
odvádzajú chudobné krajiny bankám vo vyspelých štátoch okolo 100 miliárd
dolárov ročne. Zadĺžené krajiny si berú nové úvery, aby splatili staré. Nemôžu
sa vymaniť zo závislosti. Vyspelé štáty (USA, Európska únia), napriek nadmerným
príjmom súvisiacim s poskytovanými pôžičkami a s predajom drahých
priemyselných tovarov finančne podporujú pestovanie vlastných
poľnohospodárskych produktov (obilia, bavlny, sóje, ryže, kukurice, mäsa atď.)
a takýmto netrhovým spôsobom vyraďujú z konkurencie pestovateľov tých
istých plodín z rozvojových krajín, ktorí od svojich vlád nedostávajú
dotácie.
Spojené štáty subvencovaním svojej
bavlny zruinovali milióny Afričanov, ktorí boli na predaji tejto plodiny
existenčne závislí, pretože nemali možnosť iných príjmov. V argentínskej
provincii Chaco sa pestovala bavlna dovtedy, kým ju z medzinárodného trhu
umelo nevytlačila tá lacnejšia severoamerická. Argentínski pestovatelia ju
museli nahradiť sójou. Problém to však nevyriešilo. Pri pestovaní bavlny treba
sedem pracovníkov na hektár, pri pestovaní sóje stačí jeden. Nútená zmena plodiny
priniesla väčšiu nezamestnanosť a biedu.
...Trhový mechanizmus sám osebe
nezabezpečí nijakej krajine prosperitu, ak nemá rovnocenné postavenie
v medzinárodnej ekonomike. Doposiaľ nebol vytvorený svetový ekonomický
systém, v ktorom by pre všetky zúčastnené strany platili tie isté
pravidlá. Dôvod je jednoduchý: pre záujemcov o zisky za každú cenu sú
asymetrické vzťahy výhodnejšie než férová konkurencia. Pre zisky sú dokonca
ochotní použiť štátne dotácie na podporu súkromných farmárov a porušiť
vlastnú „zásadu“, že štát nemá zasahovať do trhu.
Na konci studenej vojny kapitalizmus
niesol zodpovednosť za čiernu kroniku a za porušovanie ľudských práv
v desiatkach rozvojových krajín... Mal svoj veľký podiel viny na ich
zaostalosti, masovej nezamestnanosti, chudobe, negramotnosti, zlej zdravotnej
starostlivosti a málo reálnej demokracii... Pripomeňme aspoň jeden údaj
z čiernej kroniky z konca osemdesiatych rokov. Denne vtedy zomieralo
v rozvojových krajinách 40 tisíc detí vo veku do päť rokov na vyliečiteľné
choroby a za 72 hodín sa ich počet vyrovnal počtu obetí atómovej bomby
zhodenej na Hirošimu.
Tí, ktorí sa
neoprávnene vyhlásili za víťazov studenej vojny, zamlčovali nedemokratické črty
kapitalistického systému. Umožňoval a umožňuje im to prevažujúci mediálny
vplyv vo svete, ktorým sa snažia udržať nad kapitalizmom aureolu definitívne
víťaznej formácie...“
Zdroj: JURIŠTA, J. Prehra víťazov. Bratislava : IRIS, 2009. 194 s. ISBN 978-80-89256-34-1
