K napísaniu tohto
článku ma viedla nedeľňajšia diskusia ministrov školstva (súčasného i bývalých)
na tému celkového stavu školstva na Slovensku a spôsobov riešenia
katastrofálnej situácie, z roka na rok neudržateľnejšej.
V nasledujúcich
riadkoch by som chcel aspoň v krátkosti zhrnúť najzásadnejšie problémy v danej
oblasti, tak ako ich vnímam ja.
Potemkinovské dediny
V prvom rade je
potrebné upozorniť na každým rokom vzrastajúcu tendenciu škôl poskytovať
takpovediac "oficiálne vzdelanie". Tento problém vyvstáva
predovšetkým zo zvyšujúcej sa miery centralizácie školstva, či už na úrovni
štátnej alebo európskej či medzinárodnej, na základe ktorej je prostredníctvom
rôznych nariadení, smerníc či medzinárodných testovaní žiactva a študentstva,
následne na základe osnov, do ktorých sa premietajú požiadavky týchto
európskych a iných orgánov, vytváraný systém vzdelávania, nápadne sa podobajúci
na potemkinovské dediny. V čom? Pod tlakom byrokracie a úradníkov vzdialených
tisíce kilometrov, ktorí si, aby vykázali určitú činnosť, vymýšľajú nenormálne
a nesplniteľné požiadavky na školy, učiteľov i žiakov, vzniká systém,
uprednostňujúci zdanie vzdelania pred skutočnými vedomosťami... "Rada by
som túto látku s vami prebrala ale tlačia ma osnovy, ktoré na starý Rím
vyčleňujú iba 2 vyučovacie hodiny", "na maturitu budete potrebovať
hlavne toto vedieť" - to sú typické ukážky viet pedagógov, ktorí sú
dohnaní až k takému zúfalstvu, že vyučujú len to, čo žiaci potrebujú vedieť,
aby uspeli v rôznych "životne dôležitých" testoch počnúc monitorom a
končiac maturitou. Sami teda ukazujú študentom obraz vzdelania, ktoré je len
prostriedkom a nie cieľom. Vzdelanie je potrebné len ako forma súťaže, aby sme
sa čo najlepšie umiestnili v medzinárodnom rebríčku a ukázali svetu, akí sme
vzdelaní. Je len spôsobom boja medzi školami, o zvyšovanie prestíže alebo
zabezpečenie finančných prostriedkov z rozpočtu. Je len fraškou s dopredu
nacvičenými odpoveďami u maturity, ktorú musia urobiť všetci. Žiak nie je výsledkom,
nie je pracne vyformovanou vzdelanou bytosťou, nie je zapáleným plameňom, je
len prostriedkom, džbánom, do ktorého je potrebné naliať určité množstvo
dopredu vybraných "priechodných" informácií z ucha do ucha, ktoré ale
po určitú krátku dobu musí v sebe udržať, aby čo najlepšie dopadol v testovaní.
On musí pôsobiť ako vzdelaný, musí urobiť dojem na EU. Podobne ako keď Stalin
vozil západných intelektuálov na parníku po úžasnom ZSSR. To je stalinizmus v
praxi - vytváranie zdania, ilúzie, PR. Už i ten detský mozog musí vnímať
teatrálnosť a nezmyselnosť tejto frašky, nazývanej vzdelaním, ktorej sa musí
účastniť 9 - 19 rokov. Nemožno sa teda čudovať že k nemu pristupuje s odporom a
nenávisťou.
"Kúpim - predám"
Odpor ku škole a
získavaniu vedomostí sa prejavuje v absencii samostatného štúdia. Školu žiak
navštevuje iba z donútenia, neučí sa, v najlepšom prípade študuje len aby si
zabezpečil v budúcnosti určitý prospech alebo výhodu oproti ostatným -
konkurentom na trhu práce. A tu sa opäť prejavuje jeho zažitá predstava (ktorú
mu v škole vnútili sami učitelia), že vzdelanie je len prostriedkom -
prostriedkom na jeho ceste životom, kde sa musí tvrdo prebíjať a dobré študijné
výsledky mu môžu zabezpečiť lepšiu východziu pozíciu.
Vzdelanie je
predsa tovar, ako vyhlasoval toho času člen SAS, Kollár. Môžem kúpiť, nemusím.
Je to určitá investícia, ktorá by sa človeku mala mnohonásobne vrátiť. Je to
ako nákup cenných papierov na burze, do ktorých investujem s vedomím, že sa mi
neskôr ich predaj vyplatí. Taktiež si vyberám a študujem len to vhodné, zvyšok
je zbytočný, pretože etnológia ani enviromentalistika mi asi živobytie
nezabezpečia. Výsledkom je teda značne okresané, čiastkové a účelové štúdium
odborov, ktoré "majú budúcnosť" ako i štúdium neatraktívnych odborov,
kam sa poväčšine prihlásia iba tí, ktorých inde nevzali, pričom pre danú vednú
disciplínu nemajú ani trochu nadšenia.
Nedeľná diskusia
ministrov sa niesla presne v duchu "motivácie" študentov, zlepšovaním
príležitostí na trhu práce, možností na uplatnenie absolventov - teda "čo
z toho budú mať". Na jednu stranu chápem, že materiálne podmienky
spoločnosti dosť limitujú možnosti slobodného výberu povolania a slobodného
štúdia, avšak vzdelanie samo o sebe nie je len vecou škôl ale predovšetkým vecou
sebarozvoja. A k tomu by mala škola viesť žiakov už od detstva.
Keď už chceme
vzdelanie silou mocou nazývať ekonomickými termínmi ako pán Kollár, nemôžeme
predsa tvrdiť, že vzdelanie je tovar. Vzdelanie je predovšetkým dar. Je to dar,
ktorý so sebou nesie zároveň veľkú zodpovednosť. Je to dar ľudstva ľuďom,
vyjadrujúci kontinuitu ľudského ducha v jeho celistvosti a nie prostriedok
výmeny v trhovom hospodárstve.
A opäť raz ekonomika...
Keďže tržný
systém deformuje hodnotu vzdelania a vytvára pre ľud materiálne podmienky
nezlučiteľné s potrebou kvalitného vzdelania, dostávame sa opäť k najhlbším,
systémovým príčinám zlyhávania školstva a bolo by teda rozumné
"poohliadnuť sa" po voľačom inom.
Žiaci sú od
ranného detstva ku vzdelaniu motivovaní iba skrze prospech, dospelí - pracujúci
zasa nemajú popri 3-zmennej práci vo fabrike čas ani chuť k akejkoľvek
náročnejšej duševnej činnosti. Pomaly sa tak meníme na masu nevzdelaných a čo
je horšie, nevzdelateľných ignorantov, ktorým je akékoľvek poznanie rovnako
ľahostajné ako vlastná budúcnosť.
Jediná rozumná
cesta, ktorou sa možno vydať a ktorá by mohla reálne nahradiť logiku "učím
sa, aby som sa uživil", je vytvorenie takého prostredia a podmienok
spoločnosti, kde bude mať každý zabezpečené základné ľudské potreby ako i na ne
nadväzujúce potreby kultúrneho a spoločenského vyžitia (kam patrí i
vzdelávanie) bez toho, že by sa nejakým spôsobom musel o nich zasadiť alebo si
ich vybojovať. Práca by tak už neslúžila ako prostriedok obživy ale ako
sebarozvoj, z čoho plynie, že i vzdelanie by sa mohlo odprostiť od
utilitarizmu.
Hneď prvý
argument proti mne vznesený by však znel takto: ľudia nebudú motivovaní k
štúdiu, dôjde k degenerácii a úpadku vzdelanosti, pretože nebude potrebná a
jediné čo docielime, bude všeobecné flákačstvo, flink či zahálka. To je však
argument prameniaci opäť iba z vlastnej obmedzenosti a hodnotenia sveta skrz
vlastnú skúsenosť, ktorá nepochádza z "ľudskej prirodzenosti" ale je
len výsledkom určitých vžitých socio-kultúrnych regulatívov, ktoré po celý
život formovali daného jedinca. Keďže vždy a všade vo všetkom hľadal iba
prospech a videl to i u druhých, považuje za prirodzené, že vzdelanie musí byť
taktiež podriadené kritériu užitočnosti. Ak by sme sa ale naozaj chceli
odvolávať na "prirodzenosť" (to slovo fakt nemám rád), budeme skúmať
malé deti - a nepoznám žiadneho tvora, ktorý by viac bažil po vedomostiach ako
je dieťa, ktoré dospelých neustále zahŕňa otázkami typu: "a prečo?",
ktorých účelom zaručene nie je ani zisk ani tituly...
Židia a vzdelanie
Ak sa snažíme
obhájiť koncepciu materiálnej "motivácie ku vzdelaniu", akoby sme
jedným dychom dodávali, že vzdelávať sa chce len ten, kto je chudobný alebo
ambiciózny, túžiaci po spoločenskom uznaní. Bohatý sa nepotrebuje učiť, lebo je
materiálne zaistený a môže teda veselo začať hniť vo svojom prepychu. Toto
vulgárne a pohŕdavé ponímanie vzdelania je typické pre kultúrne zaostalé
agrárne krajiny ako je i Slovensko, ktoré sa vyznačujú celkovou neúctou voči
nemu. Dokonalým príkladom národa, ktorý dokáže ku vedomostiam pristupovať
odlišne a ktorý by bolo rozumné si v danom prípade zobrať za vzor sú Židia. U
nás známi predovšetkým len ako "tí, ktorým sa nechce pracovať". Avšak
pre nás je dôležité si uvedomiť, že sú to práve oni, ktorým sa najlepšie podarilo
odlúčiť pojmy vzdelanie a práca (rozumej obživa). Žid pracuje hocakým výnosným
spôsobom, pričom túto činnosť nepovažuje za náplň svojho života. Vykonáva ju,
len aby sa čo najviac materiálne zabezpečil a nemusel viac pracovať (vytvára si
taký socializmus sám pre seba), aby sa následne mohol venovať svojej životnej
vášni a duševnej práci - štúdiu Zákona. Často prenechá obchod svojej žene, len
aby sa mohol zahĺbiť do čítania Tóry či Talmudu. Nejde však iba o prosté
mechanické čítanie ako to robili kedysi staré mamy s modlitebnou knižkou alebo
ako to robia Turci s Koránom, ktorému vlastne, keďže je v arabčine, vôbec
nerozumejú. Starý zákon nie je len náboženskou príručkou pre jednoduchých ľudí.
Je to zložitý, miestami sám sebe odporujúci, viacznačný text o histórii, etike
ako aj o vývoji vzťahu Boha a človeka, ktorý i bohatosťou jazyka ďaleko
presahuje texty iné (samozrejme iba v hebrejčine). Predovšetkým však umožňuje
rozličné interpretácie, a teda môže byť predmetom celoživotného štúdia. Pre nás
teraz nie je ani tak podstatný jeho náboženský obsah ako skôr určité kultúrne
prostredie, ktoré vďaka nemu vzniklo v menej fundamentálnych židovských
spoločenstvách, chovajúce nesmiernu úctu ku vzdelaniu ako takému, v najširšom
slova zmysle. Žid neštuduje aby bol bohatý. Žid študuje, keď je bohatý - teda
má dostatok času, aby sa vzdelaniu venoval.
Dva problémy základných škôl
Ako sme už
spomínali, každé dieťa je vo svojej podstate lačné po poznaní. Túto vášeň v
nich zabíja prvý krát škola ako inštitucionalizovaná forma vzdelania. Vidím dva
najzákladnejšie problémy v systéme výučby základných škôl.
1) Zahlcujú
žiakov vedomosťami neprimeranými úrovni ich psychického vývinu (to sa týka i
škôl stredných) a odbornými pojmami, ktoré nikde nie sú vysvetlené (to sa týka
i škôl vysokých). Dôsledkom toho je, že žiak iba nekriticky prevezme a vstrebá
danú látku - teda sa učivo, ľudovo povedané, nabiflí. Ako typický príklad
uvediem prírodopis, ktorý už na základnej škole pomaly dosahoval úroveň
stredoškoškolského. Načo má žiak vedieť aký živočích má rebríčkovú nervovú
sústavu, keď si vôbec nedokáže v praxi predstaviť, čo vlastne nervová sústava
predstavuje a často nepozná snáď ani toho živočícha, keďže trávi hodiny
prírodovedy v lavici miesto v lese?
2) Učiteľ na
základnej škole musí byť predovšetkým dobrý pedagóg a psychológ, bez ohľadu na
jeho odborné znalosti, ktoré hrajú čisto druhoradý význam. Keď si sadnem na
jeden večer k matematike základnej školy, môžem ju zajtra učiť. Avšak dobrým
psychológom sa asi za jeden deň nestanem. Náš systém bohužiaľ viac lpí na
dostatočných vedomostiach vychádzajúcich učiteľov, na úkor ich komunikačných a
ľudských vlastností, ktorými by si pritiahli záujem dieťaťa. Takto odborne
podkutí ľudia už možno často ani nedokážu vysvetliť deťom látku polopate, tak aby
jej pochopili.
Keď si môj otec spomína na učiteľov, hovorí často o obyčajných prostých
ľuďoch, ktorí si možno urobili nejaké pedagogické minimum. To však naprosto
stačí, ak človek disponuje schopnosťou pritiahnuť pozornosť toho malého
človiečika k poznaniu, vyvolať v ňom zvedavosť, ktorá ho núti, aby sám
pokračoval a skúmal. Klimeux
