Písmo nie je len zhlukom klikov-hákov
„...nejen, že je to písmo obtížné, nejen, že
je v běžném používání prakticky nečitelné, ono se navíc nedá vždycky
použít. Proč se ho tedy učit? Proč si to tak komplikovat, dávat tomu tolik
času, když to jde jednodušeji a lépe? “
„Přál bych si, aby se moje dítě učilo to, co
bude v životě potřebovat.“ - kapitalistická logika sa, ako vidieť,
neúprosne presadzuje aj v školstve, najnovšie vo výuke „revolučného“,
nového typu písma človeka 21. storočia, nazývaného Comenia Script, ktoré
sa vo veľkom začína zavádzať na základných školách v ČR (čoskoro možno
i u nás), bez toho, že by došlo k určitým výskumom alebo
prinajmenšom širšej verejnej diskusii na danú tému.
Argumenty ako jednoduchosť, účelnosť
a dobrá čitateľnosť, ktorými sa oháňa autorka a propagátorka Comenia
Scriptu, môžu však len ťažko obstáť bez hlbšieho analyzovania
psychologicko-spoločenských dopadov na dieťa a zároveň na spoločnosť ako
celok.
Písmo nie je len zhlukom klikov-hákov ale
predovšetkým výrazom našej osobnosti. Rovnako ako sa vrýva naša osobnosť do
popísaného papiera, formuje i písmo našu psyché, takže proces prebieha
obojstranne. S pribúdajúcimi rokmi už je samozrejme naše vnútro menej
prístupné vývoju a teda k spätnému formovaniu osobnosti nedochádza.
Ako je tomu ale u 6-ročných školákov? Tieto „nepopísané tabule“ ešte iba
objavujú svet, sú nikým a i taká „nepodstatnosť“ ako je
v dnešnej dobe písané slovo, ich dokáže výrazne ovplyvniť vo vývine.
Fragmentárnosť vnímania
Proti novému písmu sa postavili i mnohí
odborníci z radov grafológov, či psychológov.
Z môjho pohľadu najvýstižnejšiu kritiku
podal predseda Českej grafologickej komory a kulturológ Jan Jeřábek, keď
sa vyjadril, že zavedenie nespojitého písaného písma považuje za scestné.
Nespojitosť alebo obtiažna spojiteľnosť by podľa neho mohla viesť
k určitej roztrieštenosti a fragmentárnosti vnímania, prežívania
i myslenia, ktoré však pre dnešnú dobu už sú charakteristické a nový
vzor písma by ich posilnil.[1]
Radšej vrabec v hrsti...
Za zavedenie Comenia Scriptu zase hovorí fakt,
že dnešné deti tak či tak píšu iba na počítači, ku klasickému písanému písmu
majú odpor, pričom to nové zľahčené by ich aspoň čiastočne mohlo priviesť späť
k rozvíjaniu rukopisu. S tým nemožno nesúhlasiť.
Na druhú stranu sa nazdávam, že neustále
zjednodušovanie písma nie je cesta ku komplexnému riešeniu problémov mládeže
ale iba akási čiastková, narýchlo prišitá záplata. Akonáhle raz začneme písmo
zjednodušovať v mene nášho pohodlia, môžeme veľmi ľahko skončiť niekde na
úrovni homo habilis.
Sloboda?
Prečo vlastne nové písmo tak kritizujem? Sám
píšem niečím veľmi podobným Comenia Scriptu už od šiestej triedy základnej
školy a mnohokrát mám problém spomenúť si na niektoré písané písmená.
I v článku sa spomínalo, že väčšina ľudí sa odvracia už dnes od
klasického písma a hľadajú voči nemu alternatívy, tak ako som ju našiel
i ja sám. Nechceme večne napodobovať vzory písmen, hľadáme si vlastné
formy sebavyjadrenia, slobody. To je všetko v naprostom poriadku
a nikdy by som nikoho nenútil, aby do smrti písal iba stanoveným
„oficiálnym“ písmom. Avšak ako tvrdím už dlhé roky, v rozpore
s väčšinovým „humanistickým“ názorom, dieťaťu nie je možné dať úplnú
slobodu. Zlyhávanie rodičovskej výchovy dnes spočíva práve v nezvládnutí,
či neustrážení pomeru slobody (teda podmienky rozvoja osobnosti dieťaťa)
a autority, nevyhnutnej pre zdravý vývoj. Až dieťa dosiahne určitú
rozumovú a sociálnu vyspelosť, môže sa stať slobodným. Slobodu si musí najprv
ale zaslúžiť. Rovnako je tomu i u písania. Comenia Script chváli jeho
autorka hlavne pre flexibilnosť, ktorá umožňuje deťom písať „slobodne“. Podľa
môjho však dochádza len k mylnému zamieňaniu populárnych pojmov sloboda
a kreativita s lenivosťou, lajdáctvom a absenciou budovania pevnej
vôle. Napadá mi prirovnanie s maliarstvom. Picasso maľoval „jednoduché“
kubistické obrazy, udával nový smer umenia, slobodne tvoril, čo však neznamená,
že neovládal techniky klasickej maľby, neštudoval jej metódy a že nedokázal prekrásne
kresliť... A to z neho robí kompletného umelca.
Kultúrna logika neskorého kapitalizmu
Bez ohľadu na všetky argumenty pre
a proti, pravdou zostáva, že dôvod budúceho úspešného šírenia sa nového
typu písma v školách treba hľadať predovšetkým v kultúrnej rovine
zmýšľania dnešného človeka, nakazeného kapitalistickým prisudzovaním tržnej,
alebo monetárnej hodnoty všetkému. Veď napokon, už i vzdelanie je tovar,
ako sme sa dozvedeli od predstaviteľov SAS. Tým nenarážam na fakt, že na novom
písme a z neho plynúceho nákupu nových pomôcok a zošitov pre školy sa
niekto nabalí.. to je zasa úplne iná časť problému, ktorou sa nechcem teraz
zaoberať. Skôr sa vraciam na začiatok tohto príspevku - k neúprosnej
a „posvätnosti“ zbavenej logike, ktorá pristupuje k akejkoľvek veci,
javu alebo činnosti čisto pragmaticky, prospechársky a úžitkovo, čo platí
samozrejme i pre vzdelávanie a procesy s ním súvisiace.
Načo sa učiť zložité písmo? Aj tak ho nebudeme
v praxi používať, takže je zbytočné. Treba písať jednoducho a rýchlo,
lebo čas sú peniaze. A tak je to so všetkým... Načo mať v škole
dejepis? Zbytočnosť. Len rozprávky, ktoré nás neuživia.. radšej miesto toho
šupnime do rozvrhu základy podnikania alebo niečo užitočné. Literatúra?
Filozofia? Oničom. Radšej nech sa tie decká už od mlada špecializujú
a prehlbujú si znalosti, v odvetví, kde by sa mohli uchytiť.
A hlavne jazyky, aspoň tri minimálne, lebo bez toho sa nepresadia.
Pragmatické štúdium
Nikto sa dnes nevzdeláva pre samotnú vnútornú
potrebu poznania, pre ten neustály duševný nepokoj, ktorý by nás mal hnať
vpred, za vedením. Proces poznávania je radosťou i „sokratovským“
utrpením zároveň – možno i preto ho dnešná hedonisticky žijúca väčšina
odmieta. Vzdelanie v dnešných časoch žiaľ nie je chápané ako prostriedok
sebavytvárania ale iba ako prostriedok k dosiahnutiu zisku, v najlepšom
prípade ako samoúčelný fetiš - teda „uctievanie“, opájanie sa vlastnými
vedomosťami, bez zmyslu.
Skutočné vzdelávanie je často bolestivé,
nepokojné, je to nekonečný proces, sizyfovská práca, zápas so sebou samým,
prostredníctvom ktorého sa stávame niekým. Nie je to len objem vedomostí, ktoré
musíme obsiahnuť, aby sme si zvýšili kvalifikáciu. Je to vedomá sebatvorba,
ktorá sa nutne odráža i v spôsobe nášho uvažovania a konania. Keď
som raz historik, dívam sa na svet úplne inou optikou, nie som len „zberateľom“
faktov, vyrvaných zo svojho kontextu ale moje vzdelanie sa aktívne prejavuje
i v spoločenských postojoch a každodennom živote, stáva sa mojou
súčasťou.
Keď som fyzik, som i historikom, keď som
matematik, musím byť i historikom, keď som literárny kritik, musím ovládať
dejiny literatúry, pretože každá veda je v zásade historickou vedou.
Jedine cez dejiny totiž vnímame dynamickosť každého odvetvia. I písmo má
svoju históriu. Nevrátime sa predsa ku karolínskej miniskule (ktorú Comenia
Script napodobňuje) len zato, že je to pre nás jednoduchšie. Nemôžeme sa
odrezať, izolovať od minulosti, musíme zachovať určitú kontinuitu, naučiť deti
to staré, než sa rozhodnú sami pre nové. Viem, že i písanie deti často
„bolí“ a trápia sa s ním, tak ako s celým vzdelávaním, ale každý
existencialista by so mnou určite súhlasil, že sebavytváranie sa uskutočňuje
predovšetkým cez bolesť a prekážky. Verím, že pri troche snahy a vôle
je klasické spojité písmo svojou obtiažnosťou primerané a zvládnuteľné pre
každého – i keď zdanlivo nepraktické a neužitočné.
Klimeux
