V rámci návratu k
starším témam a ich doplneniu o nové myšlienky a postrehy, nemožno obísť ani
tému morálky, o ktorej som na tejto stránke už zverejnil zopár príspevkov v
minulosti. Ako starého relativistu ma daná tématika zaujíma a neustále
prichádzam na ďalšie a ďalšie postrehy, ktoré ma nútia dať ich na papier (alebo
aspoň na blog :))
Už od ranného
veku sme obklopení určitou "klímou" morálnosti, hrdinskosti,
čestnosti a spravodlivosti, počnúc statočnými junákmi z rozprávok, cez hrdinské
eposy, akčné thrillery až po vládne programy boja proti korupcii... V procese
dospievania sme však postupne konfrontovaní s tvrdou realitou každodenného
prežívania a potrebou niečo pre seba "urvať", za ktorú najprv
odsudzujeme svojich rodičov a neskôr svoje deti za to, že opakujú naše chyby
(naivitu).
Kde je problém?
Prečo sú ľudia takí zlí, prečo berú úplatky, prečo im vždy ide o svoj prospech?
Nestačilo by jednoducho vymeniť osoby na dôležitých štátnych postoch a dosadiť
tam tých spravodlivých? Na podobné otázky si snaží odpovedať každý deň mnoho z
nás...
Filantrop - individualista
Poviete si, čo je
zlé na výchove k morálnosti? O čom tu chcem písať?
Morálka je vec
užitočná. Je užitočná pre deti, pretože im umožní získať základné poznatky o
tom, ako sa majú správať a existovať medzi ostatnými. Je to z núdze cnosť,
pretože ešte nedokážu chápať zložitosť spoločenských vzťahov okolo seba a etika
im poslúži ako určitý základ - zjednodušenie. Ak im to však neskôr rodičia
nevysvetlia inak, stretnú sa v reálnom živote so situáciami, ktoré sa úplne
vymykajú logike obmedzeného škatulkovania na morálne a nemorálne.
Utužovanie
falošných a vnútených predstáv o morálke sa netýka len detí a rozprávok,
stretnúť sa s ním môžeme aj vo vysokoškolských odborných textoch renomovaných
autorov, kde sa na jednu stranu dozviete že, "na odstránenie príčin
korupcie je nevyhnutná duchovná revolúcia", "na prvom
mieste v deformovanom rebríčku hodnôt je osobný prospech, bohatstvo, túžba
rýchlo získať majetok" a zároveň sa dočítate o potrebe
skvalitnenia podnikateľského prostredia... Spoločnosť, ktorej základným
stavebným kameňom je individualizmus predsa nemôže chcieť od ľudí, aby jednali
v záujme všetkých. Spoločnosť, ktorá "legalizuje" sebectvo a zisk
nemôže žiadať, aby konanie jej občanov bolo motivované láskou a humanitou.
Takéto klamlivé predstavy môžu slúžiť jedinému cieľu - hľadaniu chýb v
jednotlivcoch a nie v samotnom systéme ako celku.
Korupcia
Otázka
podplácania, protekcie a klientelizmu je jedným z najzjavnejších problémov
týkajúcich sa morálky.
My všetci,
nepodplatiteľní hrdinovia sa čudujeme, prečo už niekto spravodlivý neurobí s
korupciou konečne poriadok.
Po ťažkom
vnútornom boji, sebapoznávaní a priznaní si krutej, nelichotivej pravdy som
dospel k záveru, že ja sám by som úplatok prijal. Nemôžem hovoriť za druhých,
ale domnievam sa, že až na pár výnimiek je nepodplatiteľnosť ctnosťou všetkých
až do chvíle, kým im niekto neponúkne príjemne znejúcu sumu :P závisí to len od
jej výšky. (Existujú určite i výnimky, tie však v tomto prípade neoznačujem za
svetlé, pretože nech už sú motivovaní vo svojej neúplatnosti čímkoľvek, jednajú
neprirodzene, podľa nanútených vzorcov správania, opájajúc sa možno niekde v
skryte duše svojím "hrdinstvom". Motív je vždy dôležitý - aj dobrý
čin môže byť vykonaný na základe zavrhnutiahodnej pohnútky - príklad:
vrátim nájdenú vec, pretože je mi jasné, ako sa asi cíti chudák majiteľ, ktorý
ju stratil alebo ju vrátim, aby som sa mohol chváliť pred známymi svojou
poctivosťou - to už si ju môžem radšej rovno nechať.)
V prípade
korupcie neškodím žiadnej konkrétnej osobe - ponúkam odmenu za určité
protiplnenie alebo službu. Obaja získavame. To, že v konečnom dôsledku
porušujem verejný záujem je jednotlivcovi príliš vzdialené na to, aby chápal
možný dopad svojho činu, pretože neexistuje jasná súvislosť medzi konaním a
následkom, ktorú by mohol vnímať.
Ľuďom sa naozaj
jedná hlavne o osobný prospech. Je to však znakom deformovaného rebríčku
hodnôt? Núti ich k tomu predsa pud sebazáchovy. Deformovaná je naopak naša
spoločnosť, ktorá sa odcudzila jednotlivcovi, predstavujúcemu iba anonymného
štatistu a núti ho teraz akousi morálkou, aby poprel svoju prirodzenosť a konal
v jej záujme, bez toho, že by takéto konanie bolo v jeho prospech - teda v jeho
záujme. Logicky dôjdeme k záveru, že korupcia a klientelizmus sú
prirodzenými javmi v medziľudských vzťahoch, ktorými si ľudia hľadajú k sebe
cestu a vytvárajú si určité vzájomne solidárne spoločenstvo, alternatívne k
štátnej spoločnosti ("mafiu") - pochopiteľne štátom kriminalizované.
Korupcia je dôsledkom vzniku štátu.
To neznamená, že
k nej vyzývam, len tvrdím, že ak s ňou chceme bojovať, musíme zmeniť systém
(obmedziť príležitosti, kedy by k nej mohlo vôbec dôjsť) a nie sprísniť tresty
a posilňovať udavačstvo.
Vo vyššie
citovanej knihe sa dozvedáme o úspešnom boji s korupciou v Aténach. Príčin
vidím niekoľko - z nich najdôležitejšie sú dve:
1) Sudcovia netušili
o ktorom prípade budú rozhodovať až do chvíle vstupu do súdneho dvora, čo
znižuje možnosť ich podplatenia.
2) Demokracia
"v malom", kde sa občania navzájom poznajú vylučuje páchanie
akejkoľvek kriminality.
Odvrátená strana hrdinstva alebo Obrana zbabelcova
Hrdina je človek,
ktorý vďaka sile svojej morálky nedbá na svoj prospech, riskuje život a je
ochotný obetovať sa pre druhých. Ja však tvrdím, že takýto človek koná v
rozpore s pudom sebazáchovy, čo predstavuje neúctu voči vlastnému životu. Ak
nemá úctu k sebe, ako môže mať úctu k druhým? Avšak keby nemal rád druhých
ľudí, prečo by sa pre nich teda obetoval? Tu na scénu opäť nastupuje motív. Čo
vnútorne ženie vpred údajného hrdinu v jeho hrdinskosti? Je to skutočne láska k
druhým alebo skôr určité nadprirodzené uctievanie samého seba či ego maniactvo?
Je taký človek ozajstným hrdinom alebo len tým, kto zo svojho heroizmu vytvára
fetiš?
Otázka hrdinstva
je prinajmenšom zložitá, naproti tomu o anti-hrdinoch máme všetci predstavu
jasnú... Ak o niekom vyjde na povrch, že je vedený v zväzkoch Štb, jeho ďalšie
fungovanie v spoločnosti je značne ohrozené. Všetci hrdinovia-moralisti,
doteraz skrytí vo svojich dierach v obave, aby sa náhodou nedostali do styku s
reálnym životom, vychádzajú von a ukazujú prstom, žiadajúc utratenie toho
vinníka! Previnil sa, treba ho potrestať! Je vinný tým, že v tej dobe žil a
chcel prežiť! Mal sa nechať umlátiť políciou alebo utiecť ako iní
"hrdinovia" :P
Konfident alebo
kolaborant je väčšinou človek dohnaný do úzkych, ktorý v záujme zachovania
pokojného života pre seba a svoju rodinu obetuje slobodu režimu a určitým
spôsobom sa mu zaviaže. Má vari niekto právo tvrdiť, že konať pre dobro svojej
rodiny je nečestné? V istom zmysle nakoniec kolaborujeme s režimom aj dnes. Aký
je v tom rozdiel?
Dôležité je však
odlišovať prípady, kedy daný spolupracovník koná nadprácu, aby si zaistil
lepšie postavenie, pričom priamo uškodí druhému (udá ho, napríklad).
Znakom
totalitného režimu je podporovanie udavačstva, ktorým dnes bytostne pohŕdame a
"upaľujeme na hranici" bez milosti každého práskača, informátora či
agenta, neuvedomujúc si, že rovnako i dnešný právny systém nás k udavačstvu
výslovne núti. Oznámiť trestný čin, o ktorom sa občan dozvie, je jeho
povinnosťou, bez ohľadu na to, či tým niekomu spôsobí ujmu. Rozvracanie
socialistického zriadenia bolo v minulosti trestným činom, rovnako ako sú ním
dnes trestné činy proti republike. Tak ako tak, je každý človek zákonom nútený
stať sa bonzákom. Udať ostatných môže aj sám člen určitého protištátneho
zoskupenia, pričom sa v dôsledku účinnej ľútosti stane beztrestným (akoby bol
nasadeným agentom).
K napísaniu tohto
článku ma v prvom rade priviedol príklad nášho vyučujúceho, ktorý na polícii
oznámil prijatie úplatku druhým človekom, neváhal sa nám pochváliť tým, že ho
dostal do väzenia a svoje udavačstvo prezentovať ako najväčšie hrdinstvo.
Hranica medzi
hrdinom a lumpom býva často tenká, občas sa môže aj úplne stratiť...
Kto v konečnom
dôsledku spôsobil viac zlého? Bezvýznamný človek, ktorý to pred 30 rokmi
podpísal a nikomu neublížil alebo hrdinný odbojár či atentátnik, ktorého
činnosť spôsobila vypálenie dvoch dedín? Ten, zbabelec, čo za vojny vyhnal
utečenca od svojich dverí, lebo nechcel riskovať životy svojich blízkych alebo
ten, kto ho ukryl a následne postrieľali celú jeho rodinu?
"Úbohá je
krajina, ktorá nemá hrdinov!"
"Úbohá je krajina, ktorá potrebuje hrdinov...", odvetil
zbabelec Galilei.Klimeux
Použitá literatúra:
BALÁŽ, P. - JALČ, A. Spoločensko-právna ochrana pred korupciou. Bratislava : Veda, 2006, 199 s.
Trochu etiky na záver... :)
