Strach je prirodzenou ľudskou vlastnosťou. Každý sa niečoho bojí, často krát sú však obavy väčšie ako reálne hroziace nebezpečenstvo. Pod vplyvom strachu jedná človek často nerozumne, neprimerane a úplne inak ako by reagoval za iných okolností.
Diktátor je neobmedzený vládca, tyran, vodca, ktorý vládne sám ako jednotlivec, prípadne sa môže jednať o úzku skupinu osôb, tzv. elitu. Diktátorom je podľa môjho aj zákon, pričom je možné mi oponovať tým, že zákon slúži práve na to, aby sa diktátorom neumožnilo dostať sa k moci alebo aby sa ich moc obmedzila.
Zákon má stáť nad všetkými. Lenže na druhú stranu, nerobí to samo zákon diktátorom? Neosobným diktátorom, ktorý pristupuje ku všetkým rovnako, bez svedomia, je všeobecne záväzný a nemá tvár človeka ale paragrafu. Nehľadiac na to, že aj zákon sám je vytváraný ľuďmi hore, ktorí určia čo sa smie a čo nie.
Kedy došlo k prepojeniu pojmov strach a diktátor neviem s istotou povedať, každopádne je zjavné, že k nemu prišlo. Vystrašení ľudia zistili, že potrebujú diktátora a diktátor zistil, že potrebuje strach, resp. vystrašených ľudí. Jeden bez druhého neprežije.
Toto spojenie možno v histórii vysledovať až do obdobia rímskej republiky, kedy senát a orgány podobné tým dnešným, demokratickým museli v čase vojny alebo ohrozenia ustúpiť diktátorovi, ktorý bol zvolený na dobu 6 mesiacov a disponoval viac-menej neobmedzenou mocou.
Po 6 mesiacoch si náš drahý diktátor povedal, že by bolo fajn, keby mohol svoju krutovládu nejako predĺžiť. Lenže ako? Lehota sa blíži ku koncu, situácia sa už tiež ukľudnila, žiadne nebezpečenstvo nehrozí. Čo s tým? A tak sa rozhodol, že sa pokúsi udržať nejaký konflikt alebo vojnu, vyvolá v ľuďoch a v senáte strach, zároveň však musí poskytnúť na danú situáciu určité riešenie alebo východisko, inak by mohol byť vymenovaný na jeho miesto niekto iný, čo by predsa nechcel. A tak sa zrodila táto ohyzdná, zároveň však geniálna myšlienka. Došlo k významnému prepojeniu strachu a diktátorstva. Bol zvolený na ďalších 6 mesiacov, poprípade ho vystrašený senát vymenoval diktátorom na dobu neurčitú čo sa stretlo s kladnou odozvou lúzy, ktorá pri ňom spohodlnela, dostávala chlieb zadarmo a nechala sa ľahko kúpiť hrami. To už sme vlastne v 1. storočí p.n.l., v dobe Sullu, či Caesara.
Keby bol náš starý Julius čo k čomu, mohol sa podeliť o svoje znalosti a popri svojich ďalších dielach napísať aj toto: Gaius Julius Caesar - Ako sa stať diktátorom, príručka pre začiatočníkov a stredne pokročilých. Možno by mohlo vyjsť aj viac dielov :)
Nenapísal, škoda... Napriek tomu si zrejme mnoho moderných vládcov vzalo príklad a pokračovali v zdokonaľovaní týchto metód, často do takých sofistikovaných podôb, že už i sám Caesar by pri nich začal pôsobiť ako malý školák.
K znovuobjaveniu tejto myšlienky došlo so zrodom modernej demokracie. Dovtedy vládol panovník, ktorý nepotreboval nijaké dôvody pre svoju vládu, zdôvodnil svoj titul buď na základe božej vôle alebo si svoj nárok presadil mečom.
Však v demokracii, keď sa ľudia zázrakom dozvedeli, že majú práva, už len ťažko presadzovať svoju moc takýmto stredovekým spôsobom. A tak je nutné neustále vytvárať problémy, vyvolávať konflikty a živiť ich čo najdlhšie sa len dá. Navonok sa treba samozrejme tváriť, že jediné čo vláde leží na srdci je ich riešenie, avšak opak je pravdou.
Nie je to len o tom, že režim potrebuje nepriateľa, aby prežil. Potrebuje veľa problémov a veľa nepriateľov, aby mohol stále viac a viac priťahovať oprate ľuďom, stále viac ich zotročovať a pripútavať k sebe tak, aby si toho občania neboli vedomí alebo aby to považovali prinajhoršom za nutné zlo.
Tento proces volám inštitucionalizácia. Písal som o nej v predchádzajúcom príspevku.
Istí ľudia zistili na základe historickej skúsenosti, že diktatúra môže pretrvať dlhšiu dobu iba za predpokladu, že ju ľudia schvaľujú, tzn. neberú ju za niečo zlé, resp. si ju vôbec neuvedomujú. A tu sa opäť vracia na scénu zmieňovaný strach, ktorý poslúži ako výborný prostriedok na udržanie priazne občanov voči systému.
V ďalších riadkoch by som chcel uviesť na príkladoch ako sa vlastne tento strach vyrába...
1. Vonkajšie ohrozenie
Terorizmus - pomerne známy a používaný pojem. Písať toho veľa o ňom nemá zmysel, stretávame sa s ním denne v televíznych novinách, stále ho rozoberajú médiá. Chápeme ho ako hrozbu zvonku, vyvoláva v nás obavy a protiarabské nálady. Naša fabrika na strach tu funguje dokonale. Problém sa doslova vyrobil. Teraz môže slúžiť jednak ako zámienka pre vedenie vojen proti arabským krajinám, ktoré následne môžu byť "kolonizované" veľkými korporáciami a jednak vďaka vytvorenej atmosfére strachu poslúži ako vhodný dôvod na celkové sprísnenie zákonov a obmedzenie slobôd občanov. Niečo na spôsob stanného práva.
Ľudia sa pre svoju bezpečnosť radi vzdajú slobody...
Komunizmus, diktatúry - krajiny ako KĽDR a podobné, ktoré údajne predstavujú bezpečnostnú hrozbu, takže sa bezpečnostní analytici na TA3 predbiehajú v hrôzostrašných scenároch blížiaceho sa armagedonu. Jadrový program Iránu je samozrejme tiež nebezpečný. Krajiny ako Venezuela či Kuba sú úplne zatracované a žiadny novinár sa neopováži o nich napísať čo i len jedno kladné slovo. Ja ich tiež neobhajujem, ide len o to, že sa vydali inou cestou a zato boli odsúdené.
Za existencie Sovietskeho zväzu bolo zastavenie postupu komunizmu super zámienkou pre USA na začatie viacerých vojen. Skutočné príčiny boli často odlišné. Každopádne vystrašení občania hneď s radosťou prikývli na takúto vojnu aj keď v nej potom vyhaslo množstvo nevinných životov.
2. Vnútorné problémy
Extrémizmus, radikalizmus - je považovaný za jeden z hlavných problémov dnešnej doby. Námestia plné pravicových extrémistov, ktorí šíria nenávisť voči iným rasám a etnikám. Ešteže máme rôzne organizácie proti rasizmu ako Otvorená spoločnosť, financované Sorosom, známym "filantropom" a finančným podvodníkom.
Lenže opäť nie je všetko ako sa zdá. Ja rozhodne so žiadnymi nacionalistami ani ultrapravičiarmi, ako ich nazývajú, nemám a ani nechcem mať nič spoločné, nakoľko sa ich "filozofia" vymyká zdravému rozumu.
Lenže na druhú stranu, bez ohľadu na ich myšlienky, celá situácia okolo extrémizmu bola štátom zneužitá. Ľudia totiž opäť začínajú byť trestaní za názor.
Voltaire, raz povedal veľkú myšlienku: "Nesúhlasím s tým, čo hovoríš, ale do poslednej kvapky krvi budem brániť tvoje právo povedať to" a s tým bezvýhradne súhlasím. Koľko ľudí, toľko názorov. Jedny sú možno múdre, iné hlúpe, niektoré dokonca zvrátené. Ťažko ich súdiť, každému môže prísť rozumné niečo iné, je to subjektívne. Ale kto dal štátu výsadné právo posudzovať, čo je správny názor a čo nie?
V praxi to funguje asi tak, že sloboda slova je len nesmieš hovoriť to čo nám nevyhovuje. Takže sa buď pridáš na stranu režimu a budeš "slobodne" súhlasiť alebo si jednoducho posedíš v base :P nie je náhodou toto totalita?
Štát to vymyslel veľmi šalamúnsky. V zásade si môže každý hovoriť čo chce - tzn. že sa rešpektujú ľudské práva, ktoré sú aj na základe samotnej ústavy postavené na najvyššiu úroveň v rámci každej demokratickej spoločnosti, a preto nikto nemôže hovoriť nič, čo by smerovalo k potláčaniu daných ľudských práv a slobôd. Vymysleli si na to termín "sympatizovanie s hnutiami smerujúcimi k potláčaniu ľudský práv". Lenže paradoxne, tento zákaz úplne celú slobodu slova neguje. Takže naši politici, organizácie a hnutia hájace ľudské práva ich vlastne sami potláčajú. Inak povedané, bojujú proti fašizmu fašizmom.
"Ty si nácek, takže ťa zmlátim a zakážem!" - a sám sa tým pádom stanem nacistom.
Túto dobu možno označiť ako diktatúru ľudských práv, keďže boli postavené nad všetko ostatné a kto sa opováži poukázať na problém, mať iný názor, bude automaticky kriminalizovaný. Vlastne to je jediný skutočný dôvod, prečo sú práva a slobody tak oslavované a to hlavne za posledné polstoročie. Každý systém si určí nejaký najvyšší krásny ideál, za ktorým skrýva svoje vlastné zločiny. Dnes sú takým ideálom ľudské práva a falošný humanizmus. Ľudia sa nad týmto skoro vôbec nepozastavujú. Naopak, vyžadujú, aby sa voči extrémizmu tvrdo zasahovalo a tešia sa, keď sa do zhromaždených radikálov pustí polícia. A za tým všetkým je opäť len strach... Strach dokáže natoľko zatemniť mozog, že si nikto vôbec neuvedomí ako je to celé zneužiteľné voči akejkoľvek názorovej opozícii. Za radikálov sú taktiež považovaní komunisti či anarchisti, čiže nejde len o pravicové spektrum. Títo všetci sú jednak všemožne médiami diskreditovaní pred verejnosťou a hlavne postavení mimo zákon. Právo už si s nimi nejako poradí. Proti tým sprava má zákon o popieraní holokaustu a iné, proti tým zľava zase zákon o popieraní zločinov komunizmu. Zaujímavé, že sa v dejinách udialo toľko zločinov, vrážd a genocíd a za ich popieranie žiadny trest nie je :-O zamyslite sa nad tým..
Rómska otázka - problém súvisiaci so spomínaným extrémizmom. Ťažko k nemu zaujať stanovisko avšak z toho, čo vidím isté je, že štáty a ich prisluhovačské organizácie sa navonok zastávajú menšín, chránia ich práva voči tým zlým ľuďom - rasistom a snažia sa bojovať voči akejkoľvek xenofóbii či šovinizmu ale skutočnosť znovu vyzerá odlišne. V skutočnosti totiž nie je žiadna politická ani iná vôľa riešiť tento problém. Naopak, pôsobí to skôr, že samotný štát a elita prostredníctvom médií ešte prikladá polienka do ohňa a živí celý konflikt. Mastné sociálne dávky, čierne stavby v pohode stojace, poprípade rozdávanie úplne nových bytov rómom, nemohúca polícia, každý deň nejaké lúpeže, poprípade vraždy v správach atď., to všetko ukazuje skôr na fakt, že sa nás jednoducho vládnuca trieda pokúša slušne povedané, nasrať :) A to je presne jej hlavným účelom v tomto prípade. Hnev v kombinácii so strachom z rómskej kriminality vyvolá v ľuďoch odpor voči demokracii, ktorá inak vychvaľovaná, sa v tomto prípade ukáže ako úplne neúčinná a neschopná čokoľvek riešiť. Elita nám chce ukázať, že aj demokracia má svoje chyby, je slabá, príliš mierna voči kriminalite a tým docieliť, aby sami občania začali vyžadovať prísnejšie zákony, vyššie tresty, a to všetko kvôli strachu o svoju bezpečnosť. No a vlády na to ochotne pristúpia... Predsa nebudú sprísňovať zákony a brať nám občianske slobody v časoch spokojnosti a všeobecného blaha. To by sa stretlo s nevôľou, zatiaľ čo takto to budú požadovať sami ľudia. Spomínam si na jeden nedávny rozhovor, kde sme sa rozprávali o rómskej otázke a prišla reč na častý problém, že k susedom - rómom príde do bytu bývať 10 ďaľších a nič sa s tým nedá spraviť. Padol názor, že by bolo potreba v zákone stanoviť na ako dlho je možné prísť k niekomu na návštevu... To ma úplne šokovalo a vtedy mi došlo, o čom to celé je. Obyčajní ľudia sa sami začnú zriekať svojich práv!
Ja sa raz jedného rána zobudím a v záujme svojej "bezpečnosti" budem na každom kroku sledovaný kamerami, budem očipovaný ako dobytok a Veľký brat mi určí ešte aj na ako dlho môžem ísť dnes na návštevu. Naozaj pekné.
Kriminalita - ďalšia rastúca hrozba. Nejde len o tú rómsku, spomínanú vyššie ale o kriminalitu ako celok, bez ohľadu na to, kým je páchaná. Hromadné výtržnosti ako tomu bolo nedávno v Británii, mestské getá - izolované oblasti kam sa bežný smrteľník bojí vkročiť, nadrogovaná mládež... Vlády sa opäť tvária, ako chcú situáciu vyriešiť, zároveň nám ukazujú, že cenou za demokraciu a akú takú slobodu je i zvýšená kriminalita.
Je však tá zločinnosť skutočne taká vysoká? Ak aj áno, čo je jej príčinou?
Môže to byť prejav zúfalstva ľudí v zlej sociálnej situácii, z ktorej už nevidia východisko. Ale v takom prípade si nemyslím, že by bola až taká mohutná. Veď robotníci v mestách v 19. storočí žili tiež na pokraji biedy a pochybujem, že všetci páchali výtržnosti. A k tomu, keby sa jednalo o sociálny protest, tak by išli všetci rozbíjať prezidentský palác či úrad vlády a nie okrádať ďalších obyčajných ľudí v rovnakej situácii. Takáto masová kriminalita je vecou posledných pár desiatok rokov a myslím si, že je súčasťou plánu. Zrejme bude ešte nejaký čas stúpať a nikto s tým nič robiť určite nebude.
Súvisí totiž s celkovým nárastom násilia a agresivity v ľuďoch, ktorá je podporovaná zo všetkých strán či už filmami, médiami alebo počítačovými hrami s tým, že ľudia, hlavne deti začnú strácať schopnosť rozlíšiť hru a realitu. K tomu dopomáha samozrejme absencia akejkoľvek výchovy zo strany rodičov, ktorí úplne zlyhávajú, čo ale tiež nie je len ich vina, keďže majú existenčné starosti a musia uživiť rodinu. Kedysi sa aspoň matky starali o deti, dnes už je výchova čisto vecou ulice a počítača, keďže si vládnuca elita vymyslela emancipáciu. Proti tej samozrejme nemám nič, lenže kto chce byť emancipovaný, nech nemá rodinu. Mať oboje je totálne nezodpovedné a dokiaľ to takto bude fungovať, bude aj obrovská kriminalita. Tu je základný problém. Samozrejme kapitolou samou o sebe sú drogy. Štáty sa tvária ako bojujú proti drogovým kartelom a pritom ak hrozí zníženie produkcie drog ako tomu bolo vo Vietname alebo Afganistane, tak idú hneď do vojny, aby v týchto krajinách obnovili svoje ópiové panstvo.
Takže všetky tie ich kecy o boji s drogami sú iba rozprávkami pre naivných. Zatvoria pár chudákov za to, že si dali jedného jointa a potom ďalej inkasujú zisky z tých ton drog, čo CIA prepraví zo spomínaných drogových štátov. "Za 2 gramy trávi sedíš vo väzení, čo na tom, že fízli predávajú heroín," ako spieva Davová psychóza. Proste ide o to, vytvoriť populáciu závislú na drogách. Je jasné, že tá bude kriminalitu páchať určite.
Agresivita nie je vyvolaná len hrami či drogami. Taktiež k tomu prispieva strava, hlavne tá fastfoodová, ktorá je plná chemikálií, mäso z kráv nadopovaných antibiotikami a hormónmi, ktoré sa prenesú samozrejme aj do tela človeka. Ďalej priemyselná, chemická potrava, samé polotovary, to všetko, aj keď sa to nezdá, prispieva k zmenám u človeka a to nie len fyzickým ale i psychickým. K poruchám správania, sústredenia, k hyperaktivite, k zvýšenej agresivite. A to je hlavný cieľ... Keby vláda naozaj chcela riešiť kriminalitu, tak musí najskôr eliminovať všetky veci, čo som teraz vymenoval. Lenže jediné, čo ona nakoniec spraví a to ešte na žiadosť občanov je, že zvýši počet policajtov na uliciach, povolí im nosiť automatické zbrane, ako je tomu u nás, zvýši sa počet kamier v obchodoch, na uliciach, možno i doma :P bude odpočúvať viac telefónnych hovorov, budeme povinne vybavení čipovými kartami, čo už vlastne sme. A ja im poďakujem, že ma označkovali čiarovým kódom a že vedia o každom mojom kroku, čo je vlastne dobré pre moje bezpečie.
Zvýšenie bezpečnosti a ochrany je vždy len zástierkou diktatúry. Ak sa niekto ponúkne, že vás bude chrániť, môžete si byť istý, že to pôjde na úkor vašej slobody.
Napokon nenazýval sa sám veľký Cromwell lord protektor?
Klimeux
