Alebo underground vs. komerčáci
Umenie je staré asi ako ľudstvo samo. Je súčasťou celej našej civilizácie, našej kultúry a zrejme i každej ďalšej kultúry na svete. Už pravekí ľudia, zdanlivo primitívi naháňajúci sa za zverou, po sebe v jaskyniach zanechali kresby, za ktoré by sa mnohokrát ani dnes nemusel hanbiť hociktorý akademik. Umenie predstavuje niečo viac ako len čmáranice. Je to akýsi zlom vo vývoji ľudského pokolenia, schopnosť abstraktne sa vyjadrovať, prejaviť tvorivého ducha, ktorý nás odlišuje od zvierat.
Zrejme každý mladý umelec, či už maliar, sochár, hudobník, spevák, básnik, spisovateľ alebo iný tvorivý jedinec by vám na otázku čím sa chce živiť v budúcnosti odpovedal, že predsa tým čo ho najviac baví - umením.
Znie to ako pekná predstava, nikto by iste takú odpoveď nevnímal v negatívnom svetle. Otázkou len môže byť, nakoľko je táto predstava reálna a nakoľko naivná, vzhľadom na fakt, že presadiť sa dnes nie je zrovna sranda bez patričných známostí v tých správnych kruhoch. Ale o tom teraz písať nechcem. Skôr by som rád zostal u otázky umenia ako obživy, ako svojho zamestnania.
Nikto asi nebude nič namietať, keď prehlásim, že robiť v živote prácu, ktorá nás baví je úplný ideál a sen každého. Čo môže byť lepšie?
Lenže takýto ideál je zrejme možný naozaj len v ideálnej dobe, za ktorú tú našu možno považovať iba ťažko. Vo svete, v ktorom sa každý musí poriadne oháňať, aby si zarobil na ten svoj chleba, predstavuje živenie sa umením značné riziká. Riziká pre toho, kto chce svojím umením naozaj niečo vyjadriť, často krát i odpor alebo nesúhlas. Preto "umelci" často volia, a nemožno ich za to odsudzovať, ľahšiu cestu, tvoria umenie na predaj, ktoré logicky musí byť jedine konvenčné a stráviteľné väčšinou populácie, aby bolo možné sa takto uživiť.
Kedysi bola celá záležitosť jednoduchšia. Aspoň čo sa týka maliarstva či sochárstva. Neexistencia fotografií alebo akýchkoľvek prostriedkov na zaznamenanie prítomnosti donútila umelcov maľovať portréty, krajinky, tvoriť busty, sochy významných osobností atď., jednoducho tradičné umenie, ktoré dokonale zachytáva realitu a snaží sa jej čo najviac priblížiť. Ten, kto to dokázal najvernejšie, bol uznávaný (samozrejme ak mal za sebou tých správnych ľudí) a mohol sa takto umením živiť. Často išlo doslova o umenie na objednávku. Nepopieram, že sú tieto diela úchvatné len hovorím, že pri pohľade na taký obraz skôr žasnem nad talentom daného maliara než nad tým, čo dokázal dielom vyjadriť. Jedná sa o talent, nie umenie. Pričom netvrdím, že na umenie talent nie je treba. Každopádne moderné umenie dokazuje, že je hlavne o inšpirácii, o pocitoch, o talente vydať svoje vnútro na plátno a nie o talente verne zachytiť realitu.
Presuňme sa teda k modernému alebo povedzme, dnešnému umeniu. Možno sa dnes živiť umením, tak ako kedysi? Jednoznačne áno. Avšak jedná sa stále ešte o umenie? Možno hovoriť o umení? Umenie dnes, ktoré by malo niečo vyjadrovať (keďže na presné zachytenie reality máme foťáky) alebo vychádzať z určitej inšpirácie, malo by byť tvorivé a vždy niečím nové a zvláštne, môže byť takéto robené za peniaze? Na objednávku?
Akonáhle sa do veci zapletú peniaze, (resp. prežitie, existenčné zabezpečenie svojej rodiny) v tom momente už nemožno hovoriť o umení. Človek v záujme čo najvyššej predajnosti začne tvoriť už iba to, čo sa bude dobre predávať, čo pôjde na odbyt. Nebude riskovať a vymýšľať niečo nové, provokujúce alebo nekonvenčné, čo sa páči jemu, ale to čo sa páči davu.
Preto tvrdím, že akákoľvek finančná odmena zabíja tvorivosť. Tá čistá, spontánna tvorivosť sa vytráca do nenávratna zarobením prvého eura. Z radosti sa stáva iba otázka prežitia, ktorá má pramálo spoločného s umením. Už to nie je tvorenie ale iba robenie produktu, tovaru.
Z umelca sa razom stáva robotník, čo len fabricky vyrába trhový produkt jeden za druhým na bežiacom páse. Takého umelca možno prinajlepšom označiť maximálne za zručného remeselníka. Nič viac.
Toto platí rovnako či pre maliara, skladateľa, sochára alebo hudobníka.
Časť z nich vždy na svojom "umení" slušne zarába (niektorí dokonca viac ako slušne), je na výslní, známa medzi ľuďmi, iní v ústraní, mimo záujmu verejnosti potichu nadávajú a túžia sa dostať na ten istý level, pričom si neuvedomujú, že ak sa tam dostanú, ich umenie sa stane tak isto plytkým.
Týmto nechcem nijak urážať spomínaných autorov alebo tu šíriť falošné, pokrytecké reči, že ja by som bol na ich mieste iný. Nie, nebol. Opäť, veď ako inak, je na vine doba, ktorá nás núti akýmkoľvek spôsobom zarobiť, utrhnúť aspoň kus žvanca pre seba a pre svojich blízkych, kedže je to otázkou prežitia. V džungli sa ťažko tvorí umenie.
A paradoxne, práve v takejto dobe je ho potreba najviac. Kto už má upozorniť na nejaký problém v spoločnosti keď nie umelec? Tým netvrdím, že každý obraz alebo každá pesnička musí byť protestom proti systému alebo mať politický podtext. V prvom rade by mala byť určitým zdelením autorovho vnútra, vyjadrením pocitov ale taktiež hovorím, že žiadny umelec si nemôže "robiť to svoje" a tváriť sa ľahostajne k problémom spoločnosti, ktorej je súčasťou. To je zbabelosť.
A v prípade, ak už nespokojnosť alebo vzdor vyjadruje, je tu otázka, nakoľko je daný vzdor naozajstný, pokiaľ tento autor, maliar, pesničkár alebo kapela veselo za svoju tvorbu získava financie. Pokrytectvo?
Nedávno som čítal jeden starší rozhovor so slovenskou punkovou skupinou Toy Pištoľs, ktorá sa na slovenské pomery dosť radikálne stavala proti biznisu a zarábaniu na muzike. Chlapci v rozhovore vyjadrili jednu veľmi zaujímavú myšlienku. "Žiť z punku je niečo, čo popiera jeho základné myšlienky. Nemôžeš zarábať na svojom vlastnom proteste. Potom to už jednoducho nie je protest."
Názor nech si spraví každý sám. Pravdou ale je, že je zvláštne nadávať na systém a zároveň sa ním nechať platiť.
Chlapci to poňali trochu radikálnejšie. Podľa týchto kritérií by prakticky celá slovenská i zahraničná punková alebo "undergroundová" či alternatívna scéna bola iba bandou pózerov, čo je možno z časti pravda ale na druhú stranu nemožno kapely, čo predávajú svoje CD za 2 eurá, hrajú za cesťáky a vystupujú na koncertoch v kluboch viniť z komerčnosti alebo zo zarábania na muzike. Jednoducho každé umenie je finančne náročné a pokiaľ tie zarobené drobné slúžia viac menej na úhradu nákladov spojených s danou činnosťou, nemožno vynášať voči nim tvrdé verdikty.
Na druhú stranu, existuje veľa kapiel, či už u nás, v ČR alebo v zahraničí, ktoré sa tvária undergroundovo, odsudzujú show biznis, mainstreamovú tvorbu a sami sú schopní pýtať si za koncert, bez ohľadu na mizernú finančnú situáciu usporiadateľa "nekresťanské" peniaze.
O veľkých svetových kapelách čo hrajú koncerty na vypredaných štadiónoch už ani nehovorím, ale tie sa aspoň netvária, že sú underground.
Toľko o hudbe, keďže k nej mám dosť blízko. Teraz ešte späť k maliarom a obrazom. Mnohí dnes už významní maliari prežili svoj život v chudobe, bez prostriedkov a zomreli v ústraní, bez povšimnutia ako chudáci. Ich umenie nikto nepochopil, možno preto, že bolo príliš umelecké. Aj taký býva osud tých, čo naozaj tvoria.
Iní možno začali ako umelci ale časom sa z nich stali podnikatelia s obrazmi. Ďalší možno od začiatku iba využili svoj talent na zbohatnutie.
Každopádne o všetkých z nich sa učíme v školách, na dejinách umenia. Alebo na dejinách biznisu? :P
Najviac ma ale mrzí aká zárobková činnosť sa stala z moderného abstraktného umenia, ktoré pôvodne prišlo ako avantgarda avšak nakoniec sa z neho stala prevažne iba snobská záležitosť. Pár bohatých "znalcov" umenia si plní domy plátnami, ktoré sa stali iba dobre investovanými peniazmi a prestali byť tým, čím boli - umením.
Hodnota akéhokoľvek diela nie je v jeho cene ale v tom, čo vyjadruje. Možno aj vy ste rovnako hodnotnými umelcami ako tí, ktorých diela stoja milióny.
Chcete sa svojím umením živiť? Je to na vás. Možno vás bude napĺňať pocit, že robíte to, čo vás baví. Možno ale budete nešťastní, že už to nie je ako predtým.
Klimeux
