O tom, prečo
nemá zmysel chodiť na poznávacie zájazdy a už vôbec nie o nich
usporadúvať cestovateľské kiná...
V nedeľu
večer sa na Magio pláži v Bratislave konalo cestovateľské kino s názvom
Severná Kórea – krajina troch Kimov,
usporiadané cestovnou kanceláriou Bubo Travel.
Lacný antikomunizmus
Viac
než na nevšedné príhody, ktorými budem baviť akúkoľvek spoločnosť pri dlhých
zimných večeroch, čo sľuboval organizátor, som bol zvedavý, akým spôsobom sa
podarí tento raz prezentujúcim očierniť ideu komunizmu... Spôsob napokon nebol
nový ani originálny, avšak svojmu účelu poslúžil, ako obvykle, nad očakávania dobre.
Miestami
som mal nutkanie skočiť prezentujúcemu mladíkovi do jeho „zábavného“ rozprávania
a vysvetliť mu, že systém postavený na exkluzívnom nacionalizme, neokonfucianizme
a božskom uctievaní autorít, zastrešený jedným dedičným panovníckym rodom,
ktorý vlastní súkromné ostrovy nemôže mať absolútne nič spoločné
s komunizmom, socializmom, ba ani toľko opovrhovaným štátnym kapitalizmom,
ale v najlepšom prípade ho možno označiť za „štátny feudalizmus“ alebo
„štátne otrokárstvo“ a i tak by ešte išlo o eufemizmus...
Napokon
som ale dospel k záveru, že radšej zostanem ticho, že by to bolo zbytočné,
keďže jemu to bolo evidentne aj tak úplne všetko jasné – opakovane nás
upozorňoval na štátnu doktrínu Čučche, založenú na myšlienke absolútnej
sebestačnosti a svojbytnosti – napriek tomu si išiel ďalej svoje o
„socialistickej krajine“, keďže ani on, ani nikto z prítomných nemal
evidentne šajn o socialistickom internacionalizme. Ba čo viac, takto mohol
diskreditovať nielen komunizmus, ale i všetky smery v súčasnosti
usilujúce o potravinovú sebestačnosť Slovenska (vidíte, takto dopadne
krajina ktorá sa bude pokúšať si niečo dopestovať, je lepšie všetko dovážať).
Kim Čong-un Show
Zaujímavejšia
časť prezentácie sa ale točila okolo severo-kórejskej propagandy
a všadeprítomnej atmosféry „potemkinovskej dediny“, ktorá ich výpravu
spevádzala na každom kroku. Dalo by sa vraj hovoriť priamo o akomsi
„úzkostnom“ stave, kedy strácate pojem o realite a prestávate vedieť,
čo je pravda a čo iba fikcia, čo je reálne a čo len Kimov matrix, čo
je poctivý železo-betón a čo iba kulisa s dobre pripraveným
komparzom...
Raz
to bolo dokonale vysvietené nočné mesto, ktoré ďalšiu noc celkom zhaslo
a rozsvietilo sa až s príchodom nového turistického zájazdu; potom
zase úplne prázdne vedecké centrum s nerozbalenými klávesnicami, ktoré
denne navštevujú tisíce študentov (zrovna tam neboli); potom osemprúdová
totálne prázdna diaľnica, z ktorej museli zísť, nakoľko sa vraj pár
kilometrov pred nimi udiala obrovská dopravná nehoda, ktorá ju úplne celú upchala;
ďalší raz to bol veľký detský zájazd, ktorý prišiel náhodou presne tam, kde sa
nachádzali oni a kde inak nebolo ani živej duše...
Tie
príhody sa v samej podstate veľmi podobali jedna druhej, avšak pri každej
sme boli ubezpečení, že vlastne ani oni sami nevedia, ako to naozaj je
a že pokaždé boli len kúsoček od toho uveriť propagande „súdruha maršála
Kima“, nechať sa nachytať lákavo pripraveným pozlátkom...
Skanzen stereotypov
Rozprávanie
to bolo zaujímavé, avšak pri hlbšom zamyslení sa nad fungovaním turistického
„priemyslu“ hocikde vo svete, ba i u nás, možno konštatovať, že nie
neobvyklé... Na celom svete môžeme totiž vypozorovať určitú spoločnú črtu, či
marketingovú stratégiu turistických destinácií spočívajúcu v snahe
prispôsobovať svoju kultúru, resp. na prvý pohľad viditeľnú kultúru vzorcom
a očakávaniam turistov. Turista nesmie odísť sklamaný. Môže byť
prekvapený, môže byť unesený, či trebárs aj zaskočený, avšak nikdy nie
rozčarovaný ani nespokojný. Hosťujúca krajina sa pôsobením masového turizmu
vždy zbavuje kultúrnej autenticity, keďže sa snaží úplne eliminovať nahodilosť,
prekvapenie či nepredvídateľnosť situácie, ktorá je za normálnych okolností žiaducou
podmienkou pre rozvoj kultúrneho života a zbraňou proti jeho stagnácii,
avšak tiež vždy spojená s potenciálnym rizikom pre návštevníka.
Kultúra
sa prosto na seba potrebuje dívať stále „novými očami“, inak degeneruje. Pohľad
turistu je však zväčša zakalený prvoplánovým očakávaním a romantickou
predstavou vyčítanou z bedekru cestovnej kancelárie. Paríž tak pre neho
nie je kotlom sociálnych bojov, kde sa každý týždeň protestuje proti zmenám
zákonníka práce či urbánnym rukojemníkom v obkľúčení no-go zón – je pre
neho malebným bulvárom, kde sa prechádza Baudelaire s Eluardom, ktorí si
po večernom absintovom dobrodružstve na Montmartre zaspievajú s Edit Piaf
v Moulin Rouge „Smells Like Teen Spirit“. Turecko nie je štát
s vyšinutým prezidentom, ktorý zatvára našich občanov kvôli prokurdským
názorom, ale krajinou tkaných kobercov, fezov a horúceho čaju. Bratislava
nie je mestom, kde bezdomovci zomierajú na ulici – je to korunovačné mesto so
slávnou históriou. Indiánska rezervácia nie je miestom deklasovanej triedy
sužovanej alkoholizmom, ale spiritualitou nabitá zem plná wigwamov
a tomahawkov. Turista má prosto zafixovanú predstavu, ktorá musí byť
naplnená. Z miesta s unikátnym geniom loci sa tak stáva skanzen našich
stereotypných predstáv...
Inscenovať totalitu
To
isté, pochopiteľne, platí i pre KĽDR, ktorá má tiež určitý záujem na
cestovnom ruchu, hoci ročný počet turistov prísne obmedzuje (čím zas zvyšuje
vlastnú exkluzivitu a teda i ceny zájazdov). Rozdiel je, oproti iným
štátom, iba v dvoch veciach:
1)
inde vidí turista hlavne to, čo mu hostitelia ukázať chcú, avšak pri troche
snahy môže nahliadnuť aj za „oponu“, zatiaľ čo v KĽDR vidí iba čo mu ukážu
– čo umocňuje pocit „potemkinovskej dediny“ viac ako v iných destináciách.
2)
v KĽDR toho k videniu vlastne príliš nie je (sektor služieb žiadny,
nočný život neexistuje), a teda je otázne, čo by mohlo byť potenciálnym
lákadlom pre turistov v tejto uzavretej a neprístupnej krajine, práve
okrem jej neprístupnosti a uzavretosti?
Nazdávam
sa, že Kimov režim na tento paradox prišiel už dávno a je si plne vedomý
toho, čo vábi ľudí do krajiny. Regulovaný ročný počet turistov tak nepovažujem
za prejav neochotného a vynúteného kompromisu inak „tourist-unfriendly“
krajiny, ale za racionálny ťah jeho „štátnej politiky cestovného ruchu“.
Hlavným
dôvodom návštevnosti Severnej Kórey je potom, pochopiteľne, práve ten morbídne
fascinujúci pocit prenasledovania, všade číhajúcej propagandy a totalitnej
moci, ovládajúcej aj slnko na oblohe, ktorý chcú všetci zažiť. A „súdruh
maršál“ im ho ochotne poskytne...
Tým
netvrdím, že by moc v KĽDR nemala v skutočnosti absolutistický
charakter sama o sebe, avšak aj iné štáty sú alebo smerujú k tvrdému
autoritárstvu (viď. súčasné Turecko, či Poľsko) a napriek tomu nie sú
z tohto hľadiska turisticky atraktívnymi. Byť diktátorom nestačí. Je treba
preháňať, hrať a inscenovať... Z najnegatívnejšieho aspektu svojej
krutovlády je tak možné urobiť svoju devízu. Kim Čong-un určite nie je hlupák,
ktorý by si myslel, že európske a americké „ovečky“, desiatky rokov
indoktrinované antikomunizmom za jeden týždeň svojou extra lacnou propagandou
„obráti na vieru“. On to nerobí preto... (Napokon ani nechce, veď jeho
ideológiou nie je „vývoz revolúcie“ ale jej konzervovanie v jednom štáte).
Naopak, myslím si, že sa vyzná v západnej kultúre celkom dobre (netají sa
svojou záľubou v NBA, navštevuje ho Denis Rodman atď.) a určite pozná
západnú orwellovskú predstavu totality, ktorú sa následne snaží pre turistov
a západné médiá čo najvýstižnejšie a najpresnejšie naplniť –
sprostredkúva im ju v pre nich pochopiteľnom prevedení.
For a Few Dollars More
Nechcem
konšpirovať, ale určité veci sú prosto zjavné – napríklad keď sa vás niekto
v cestovateľskom kine v nedeľu večer snaží presvedčiť, ako veľmi boli
kórejskí sprievodcovia užasnutí a prekvapení, keď ich pozval na „luxusné“ jedlo
za pár dolárov – hoci to isté muselo logicky urobiť už dvesto turistických výprav
pred ním, a teda by som to na mieste sprievodcov skôr očakával, ako nad
tým žasol. Ale herec by som bol dobrý – a tak by som predsa len „žasol“
(také jedlo predsa bežný kórejský smrteľník nikdy v živote neochutná).
Z rozprávania
bolo jasné, že turistom neustále vŕta v hlave, či všetci okoloidúci náhodou nie
sú iba herci a komparz – ale zrejme si neuvedomujú, ako dobre môže byť
komparz pripravený. Zdanlivý moment „prehliadnutia propagandy“ (nikto sa tam
neusmieva), ideologickej trhliny je tak vlastne sám o sebe propagandou, či
skôr meta-propagandou. Je to divadlo, či zážitková „escape room“ hra, akých je
na zľavomate plno... Všadeprítomná režimná manipulácia nie je prostriedkom
presviedčania ani agitácie, ale fetišom úplnej kontroly, ktorý západný turista (skryto)
túži ochutnať.
Keď
sa nad tým (s nadsadením) zamyslím, vyššie zmienená cestovná kancelária
plní v podstate úlohu „nezamýšľanej“ Kimovej PR agentúry na Slovensku...
Nuž, a teda
cestovateľské kiná, ktoré robia propagandu, namiesto aby ju odkrývali, si asi
do budúcna odpustím...Klimeux
vyšlo na web stránke kultúrno-politického magazínu DAV DVA
