Nedávno
som mal možnosť oboznámiť sa s úvahami Jana Wericha
bezprostredne komentujúcimi udalosti roku 1968, ktoré mi trochu viac ozrejmili
jeho pozíciu, či skôr úlohu, akú zastával v období tzv. Pražského jara.
Nie
so všetkými som súhlasil. Niektoré som zavrhol, iné vo mne vyvolali vnútornú
polemiku a s ďalšími som sa celkom stotožnil.
Do
skupiny posledne menovaných patrí aj Werichov názor na hegemóniu, ako určitú
formu sociálnej stratégie pri získavaní masovej podpory ľudu a hlavne pri
realizácii spoločensky významných cieľov (samo získanie podpory bez naplnenia
sľubov by bolo iba čírym populizmom, nie hegemonickou taktikou).
Umenie prostriedku a cieľa
Každé
hnutie musí získať dav, ak nechce zostať politicky marginálnou silou. Obvinenia
z populizmu od politicky korektných "expertov na demokraciu" nie sú
na mieste... Často padajú argumenty, označujúce všetky proľudové sily za
demagógov, ktorí iba zneužijú plebs na vlastné záujmy (ako príklad uvádzajú
fašistov a komunistov) alebo naopak, chcú pošetilo dosiahnuť jednotu a
angažovanosť bez konkrétnej politickej zhody a programu (napr. hnutie Occupy a
pod.)
Pravda
je však taká, že nikdy nemôže byť celkom zrejmé do akej miery má byť
"získanie masy" cieľom samým o sebe a do akej miery prostriedkom pre
aplikáciu určitého svetonázoru... Musí byť obojím, aby bolo kvalitné. Zároveň
by sa malo vyvarovať snahám o inštrumentalizáciu davu a neúprimne
manipulatívnemu "triednemu spojenectvu", ktoré iba dočasne
"využíva" určitú ("cudziu") spoločenskú vrstvu, aby
následne táto bola hodená cez palubu, pričom sa s uvedeným postupom už dopredu
počíta.
Otázka
prostriedku a cieľa je v podstate problémom obsahu a formy. Forma bez obsahu je
vždy samoúčelom (či skôr cieľom pre seba), a naopak, obsah bez formy zasa
účelovým zneužitím... Obe preto bez seba nemôžu existovať. Jednota ľudu ako
nástroj, ako "prostriedok boja" za účelom nastolenia
"spravodlivej spoločnosti" má sklon degenerovať po prvých úspechoch -
kvôli svojej vopred predpokladanej dočasnosti. Preto by mala sama zo seba
urobiť (trochu "hriešne") i najvyšší cieľ (v rozpore s tým, že
materiálnym cieľom je humánny a spravodlivý svet). Z etického hľadiska
samozrejme nemôže byť "politická jednota za každú cenu" spoločensky
preferovaným zmyslom nášho bytia, keďže to nie je klasická "hodnota"
či morálne posolstvo, ale iba "kostra spoločenského organizmu",
spojivo či tmel. Ľudia by sa napríklad mohli zjednotiť v túžbe pozabíjať
cudzincov, či zakázať literatúru, čo možno ťažko považovať za dobré, alebo spravodlivé.
Forma je z tohto hľadiska neutrálna - môže slúžiť zlej i dobrej veci. Avšak
"čistá forma" nikdy v praxi neexistuje. Má svoju vlastnú dynamiku
(v symbolickej, nadstavbovej rovine - "sme jednotní, sme bratia"[1]) ktorá za sebou
zanecháva stopy v materialite sociálneho života.[2]
Nazdávam
sa, že všetky (úspešne zavedené) spoločensko-ekonomické formácie ako
feudalizmus, kapitalizmus či socializmus disponovali pri svojom zrode kvalitným
obsahom i formou - dokázali vytvoriť hegemóniu ako prostriedok i cieľ. Postupne
sa však misky váh priklonili k jednému alebo druhému extrému, aby tak skutočnú
hegemóniu pochovali (Chruščov do "beztvarej" matérie, Reagan do
bezobsažnej formy[3]).
Komunisti na hore Sinaj
Uvedené
sa najpálčivejšie týka možno práve socializmu, či komunizmu a predstavuje
fundamentálny problém jeho nastolenia, nakoľko tento teoreticky a vedecky
príliš do hĺbky rozanalyzoval sociálnu realitu, pozadie jej
spoločensko-ekonomických vzťahov, a teda i záujmy jednotlivých tried, než aby
ich "v teréne" dokázal podchytiť a vlastne i prekonať. Namiesto toho
väčšinou dochádza v politickej praxi k (auto)segregácii jednej triedy namiesto
nastolenia beztriednej spoločnosti a k vyčleňovaniu "triedy" novej.[4] Paradoxne teda
"zlo" v socializme prežíva nie vďaka nevedomosti (ako by povedal
nejeden osvietenec), ale vďaka prílišnej vedomosti, prílišnému uvedomovaniu si
pravdy.[5] V tomto zmysle musíme
dať za pravdu nejednému teológovi či klerikovi, obviňujúcemu marxistický
materializmus z podnecovania "najnižších" konzumných pudov a
pozemských túžob po "mamone" a "hmotných statkoch".
Darwinovo učenie je neporovnateľne vulgárnejšie než marxizmus, takže vina by
mala padať na jeho hlavu, avšak evolucionisti v 19. storočí verili v postupné
zdokonaľovanie spoločnosti. "Civilizácia" bola ich ideou, a teda z
určitého uhlu pohľadu udržiavali pri živote akúsi abstraktnú
"vnešenosť". Marxizmus naproti tomu neverí v žiadne idey, ale v
prostú realitu sociálnych vzťahov. Ani komunizmus nie je ideálom, podľa ktorého
sa má riadiť skutočnosť, ale hnutím reagujúcim na antagonizmy spoločnosti.[6] Za zdanlivo
univerzálnymi idealistickými víziami náboženstiev sa síce skrývajú konkrétne
partikulárne záujmy určitej spoločenskej triedy, avšak spoločnosť toto sama
pred sebou neakceptuje a (pokrytecky) sa tvári, že o tom nevie - preto môže
takáto "teokracia" celkom efektívne fungovať, avšak za cenu stagnácie
a pretrvávajúceho vykorisťovania. Komunizmus toto vykorisťovanie odstraňuje,
avšak jeho funkčnosť je v symbolickej rovine neustále ohrozená priznanou
pravdou "prízemnej" sociálnej reality.
Z
tohto istého dôvodu nechceli Izraeliti na Sinajskej hore vidieť Boha,[7] ak by som mal použiť
vhodné podobenstvo. Báli sa smrti, báli sa, že zomrú, keď uvidia Božiu
podstatu. Obávali sa (a celkom oprávnene), že by ich to zničilo. Marxisti pri
objavovaní svojho Boha tak obozretní neboli...
Mali ho vôbec objavovať? Na túto otázku treba
principiálne odpovedať jednoznačným áno.
Núkajú sa nám tri možnosti, ako teda mohli
Izraeliti postupovať: a) spoznať Boha a nechať sa ním zničiť (1948-1989); b) spoznať ho
sprostredkovane skrze prostredníka - Mojžiša a prijať ako ideu
v novokantovsko-revizionistickom zmysle požadujúcom "socializmus z
hľadiska ideálu"; c) prijať Boha ako "bezprostrednú" pravdu
sociálnych vzťahov a pritom nezahynúť v trýznivom uvedomení si jeho
"pravého" obsahu - včas pochopiac, že by tým zabili i jeho, nakoľko
spolu tvoria jedno a to isté absolútno, a teda prijmú Boha aj ako formu.
Možnosť C podľa mňa pripadá ako jediná možná,
nakoľko sa plne riadi stratégiou hegemónie...
"All you need is love"
Pre
lepšie pochopenie by bolo asi vhodné vykresliť túto stratégiu na jej historicky
najefektívnejšom príklade použitia - na koncepte lásky v kresťanstve.
Kresťanstvo určite nebolo nikdy iba náboženstvom v zmysle teórie, učenia, ale i
ústavno-politickou identitou Európy a jej dobovým "občianstvom". To
je presne ten rozmer formy, o ktorom som sa zmienil vyššie. Ak by však
kresťanstvo nebolo implicitne nositeľom "dobrého" obsahu a zostalo
iba v rovine "občianstva", stalo by sa naopak iba identitárskym
hnutím (čo vidíme dnes u mnohých kresťanov akceptujúcich neoliberálny svetový
poriadok). Tento súlad obsahu a formy (resp. prostriedku a cieľa) nebol daný
iba geopolitickým postavením stredovekej Európy. Je vlastný samotnému učeniu
lásky. Láska k blížnym, k sebe samému a k Bohu je nevyhnutnou podmienkou na
ceste k Božej milosti, a zároveň i cieľom nakoľko sám Boh je láska. Nie je to
iba jeho vlastnosť, nie je to len "láskavý Boh". Láska je podmienkou
lásky a sama v sebe i cieľom. Ide o jediný fenomén na svete, u ktorého sú obsah
a forma totožné. Splývajú a zanechávajú v sebe navzájom stopy.
Slabinou
konceptu lásky je jeho abstraktnosť v pomere ku každodennej realite, generujúca
rozličné spôsoby výkladu... V súlade s marxistickou logikou "od
konkrétneho k abstraktnému a od abstraktného ku konkrétnemu" sa preto javí
nevyhnutné nahradiť tento abstraktný koncept konkrétnou jednotou či "bratstvom" ako hegemonickou
reartikuláciou určitých požiadaviek triedy či skupiny na požiadavky čo
najširšej masy.
Blaník, Sitno, Untersberg...
A
tu sa dostávame konečne k Janovi Werichovi, ktorý (možno i nevedome) definoval
hegemóniu a trefne a jednoducho pomenoval to, čo iní dokázali iba pomocou
ťažkopádnych akademických pojmov a definícií. Pridal sa teda k radu osobností
(počnúc Luxemburgovou, Leninom, Sorelom, Trockim či Gramscim a končiac širokými
antifašistickými koalíciami počas 2. sv. vojny), ktoré viac či menej odmietli a
prekonali pozíciu marxistickej ortodoxie na čele s Kautskym a Plechanovom,
pozíciu "blanických ritířů", vyčkávajúcich na čas, keď bude
"národu najhoršie", pozíciu "čistých rúk", pozíciu "my
sme vám to hovorili", v záujme akcie tu a teraz - hoc občas i za cenu
osobného znemožnenia sa, straty tváre a zašpinenia politikou.
Ortodoxia
sa historicky nikdy neosvedčila a nepresadila, nakoľko počíta s fixnými
identitami rigidne determinovanými ekonomickou základňou, kde má každý vopred
danú svoju spoločenskú (a teda i revolučnú alebo reakčnú) úlohu. Toto
odmietnutie spontaneizmu či spoločenskej "živelnosti" pri prenášaní
záujmov a úloh z jednej sociálnej triedy na inú (a teda i neakceptovanie metódy
hegemónie) v konečnom dôsledku neguje i možnosť samotnej revolúcie, keďže
akýkoľvek "triedny boj" sa pre ortodoxiu stáva iba prirodzeným
dôsledkom, či akýmsi štrukturálnym doplnkom kapitalizmu ako uzavretého
(ekonomicko-politicko-kultúrneho) systému. Podmienky pre jeho prekonanie môžu
nastať teda podľa uvedenej logiky iba pohnutím "ľadovca" ekonomiky,
na ktoré sa večne čaká, ako na príchod mesiáša a ktoré stále nie a nie prísť...
Presne tento jav geniálne vystihol vo svojej reči Werich, keď poukázal na to,
ako sa z teoreticky najortodoxnejších marxistov paradoxne stávajú
"reformisti"[8] v politickej praxi,
slúžiaci záujmom síl, ktoré sa snažia o udržanie "stojatých vôd" v
spoločnosti: "Tuhle jsem poslouchal Televizní noviny," začal
rétorickou okľukou Werich, "a tam byli tři činitelé... seriosní lidé, a
všiml jsem si, že všichni tři použili jednu takovou frázi. Totiž: vytvořit předpoklady
pro něco. Vytvořit předpoklady... A jeden z nich dokonce dva krát... A tenkrát,
přísahám, jsem slyšel na vlastní uši, jak říkal ten dotyčný, že musíme vytvořit
předpoklady pro vytváření předpokladů... A měl jsem vám hrozný sen. Mně se
zdálo, že mi z nejvyšších míst bylo uloženo, abych vytvořil předpoklady pro
iniciativu hasičů. Já teďka nevědel, co mám dělat... No tak jsem se ptal, lidi
nevědeli, nebo nechtěli poradit, až mne napadlo, že bych třeba měl zapálit
stoh... Ale sirky mi nechtěli chytnout... Ty sirky, ony tam ty předpoklady
jsou. Ale ta hlavička, ta iniciativa pro tu prudkou oxidaci čili plamen tam
nebyla." A pokračuje vážnejšie: "Já když řeknu, že vytvořím
předpoklady pro nejaký čin, tak vlastně ten čin činím podmíněným na těch
předpokladech a vždycky mám dost času a práva říct, já to nemohl udělat,
protože nebyly předpoklady. Čili, ono je to vlastně delení odpovědnosti dvěma,
že ano? Jenže jsou věci, ktoré se dvěma nedají dělit.[9] Vůbec se nedají
dělit. Jako na příklad demokracie."
Klimeux
[1] Forma v
praxi sama seba presahuje (symbol ako forma, ako označenie presahuje označované),
a teda keď napríklad svorne prehlásime, že sme v určitej téme dosiahli zhodu,
napriek tomu že "v skutočnosti" nás stále názorovo rozdeľuje,
presahuje toto vyhlásenie úroveň prostej lži, keďže napokon konáme akoby sme
boli v zhode, sme ostatnými vnímaní ako jednotní a v konečnom dôsledku zhodu i
skutočne dosahujeme a mení sa naše východiskové postavenie
[2] ŽIŽEK, S. Jednou
jako tragédie, podruhé jako fraška. Praha : Rybka Publishers, 2011, s. 89.
[3] Tu je
potrebné pre poriadok podotknúť, že obsah kapitalizmu bol už pred Reaganom
nehumánny a koristnícky, nakoľko je takým objektívne zo svojej podstaty. Avšak
nemožno kapitalizmu uprieť významnú úlohu pri rozvoji produkčných síl v 18. a
19. storočí - iba v tomto zmysle som označil jeho obsah ako spočiatku kvalitný
(relatívne - v určitej historickej etape). Tento obsah sa stal zahnívajúcim už
dávno pred Raeganom. Meno amerického prezidenta padlo iba ako symbol nástupu
éry neoliberalizmu (a zároveň i "deregulácie" v oblasti práva,
"decentralizácie" v oblasti ekonomiky a cynickej
"dekonštrukcie" akýchkoľvek obsažných ideológií - a teda sa zo
"zlého" obsahu kapitalizmu stal "bezobsažný" zlý obsah)
[4]"Triedy"
v úvodzovkách -
keďže sa nejedná o triedu ekonomickú, ale skôr čisto politickú, držiacu oprate
moci
[5] Tento záver
nemusí nevyhnutne znamenať príklon k agnosticizmu, alebo "potrebe
nepoznania", a teda k obhajovaniou primitivizmu; iba poukazuje na potrebu
novej metódy uplatňovania revolučných myšlienok
[6] JOPKE, W.
Základy Adornovy a Horkheimerovy teorie poznání a teorie společnosti In: "Frankfurtská
škola" ve světle marxismu. Praha : Svoboda, 1972, s. 66
[7] Ex 20, 19
[8] Z reformizmu boli samozrejme po 68
obviňovaní práve naopak stúpenci Pražskej jari - avšak v zmysle rozličných
"revizionistických" snáh o zmier medzi "socializmom" a
západnou "občianskou spoločnosťou" (socializmus s ľudskou tvárou). Na
účely článku však používam pojem reformizmus skôr ako synonymum vyčkávacej
pasivity a nemohúcnosti či neakcieschopnosti (typickej napr. pre západoeurópske
komunistické strany, ktoré sú dlhodobo iba marginálnym doplnkom sociálnych
demokracií a v praxi naozaj i uskutočňujú ciele sociálnej demokracie, namiesto
autentických cieľov vlastného hnutia, keďže iba čakajú, kým sa samo
(nevyhnutne) pohne "koleso dejín")
[9] Delenie
zodpovednosti medzi mňa ako revolučného aktéra a "objektívne
podmienky", "zákony" či "stupňe vývoja". Zároveň by
sme toto "delenie dvomi" mohli vyložiť i ako odkaz na umelý rozpor
formy a obsahu (cieľov a prostriedkov), ktorému som venoval pozornosť v článku.
Demokracia (resp. hegemónia) tak podľa Wericha nemôže byť iba dočasným
prostriedkom pre získanie moci a nastolenie určitej politiky, musí byť (ihneď a
od počiatku) aj cieľom samotným.
