Konzumerizmus zachránil svet pred 3. svetovou vojnou...
Toto tvrdenie je v určitom zmysle pravdivé, ale zároveň i banálne, vzhľadom
k faktu, že takéto, historicky nevídané, monstrózne plytvanie spotrebným
tovarom, akým konzumerizmus bezpochyby je, samo o sebe predstavuje stav
zrovnateľný s vojnou. Je to permanentná vojna, v ktorej sme sa zrazu ocitli.
Vojna bez víťazov a porazených, vojna v ktorej sú porazenými všetci, v konečnom
dôsledku aj jej kapitalistickí strojcovia, ktorých „čiastkové“ výhry iba
predznamenávajú ich pád v dlhodobom horizonte, či už z pohľadu ekonomického
alebo ekologického. Je to vojna, ktorej si nie sme sami vedomí a ktorej
jedinými svedkami sú mlčiace veci - tony odpadkov, vyhodeného jedla,
nemoderných spotrebičov a techniky, ktorá sa váľa pohodená na skládkach a
smetiskách - bojiskách tejto nezmyselnej vojny.
Kipling sa chytá za hlavu...
Nechystám sa pátrať, kedy
éra konzumu začala, ani ako z nej von. Tieto veci prenechám erudovanejším
ľuďom. Skôr by som sa zastavil pri otázke, ako je možné, že kapitalizmus, tento
systém ľudskej prirodzenosti, údajne jediný ekonomicky možný, dolujúci svoju
ohromnú silu až z dna skutočnej ľudskej povahy a práve vďaka nej prežívajúci,
siaha zrazu pri záchrane samého seba od možnej krízy nie po vlastnostiach
„živočíšne ľudských“, ale naopak - po iracionálnej túžbe plytvať zdrojmi,
plytvať surovinami a výrobkami, ktorá sa v najlepšom prípade rovná nejakému
streštenému sektárskemu náboženstvu. Miesto aby sa v ľuďoch snažil prebúdzať
správanie sysľa zhromažďujúceho na horšie časy alebo leva hájaceho svoje
teritórium, ako by to bolo iste v súlade s „veľkou príručkou džungle“, robí z
ľudí bláznivých pomätencov konzumu a ešte to vydáva za životný štýl... Skôr ako o ten, ide však o ekonomický
princíp. To, že buržoázia prekonáva krízy ničením výrobných síl sa dočítame i v
Manifeste... Nič sa tam však nepíše o tom, že by sa sami ľudia v kapitalizme
dobrovoľne správali ako schizofrénni chovanci ústavu, ktorí nadobro stratili
zmysel pre realitu. Súčasnú západnú konzumnú kultúru však ťažko možno označiť
inak. Jedni to volajú nenažranosť, iní zasa individualizmus... Skutočnosť je
však taká, že nezlučiteľný rozpor medzi individualizmom a kolektivizmom je
falošný. Kto sleduje záujem skupiny, chráni i svoj vlastný; kto naozaj
premyslene chráni seba, musí ochraňovať aj celok. Konzumné správanie nie je
individualizmom ani egoizmom, ide proti prírode, je to číra sebadeštrukcia, je
to správanie samovražedné.
Kapitalizmus - prípad pre forenzných psychológov
Spomínam si na hodiny
forenznej psychológie na VŠ a kriminálne prípady, v ktorých labilný jedinec
často obracal agresiu voči sebe samému, v prípade že ju nemohol alebo nedokázal
obrátiť smerom von. Ak porovnáme chudobného robotníka 19. storočia, jasne
podrobeného spoločenskej hierarchii, ktorý „poznal svojho nepriateľa“ s dnešným
človekom, balancujúcim medzi relatívnym dostatkom a sociálnym vylúčením, je
zjavné, že práve strach z tejto neistej situácie, paralizujúci jednotlivca v
akýchkoľvek revolučných snahách (teda obrátení agresie smerom von) v kombinácii
so sebaobviňovaním, môže byť príčinou jeho patologickej potreby plytvať vecami,
ničiť životné prostredie, svoje okolie a teda i seba.
Od kultúry k psychológii, až k politike
Nemusíte mi dať za pravdu.
Možno je takéto vysvetlenie konzumerizmu prehnané a on sám predstavuje iba
akúsi „pandémiu dostatku“, chorobu, ktorou ľudstvo začne trpieť, akonáhle sa
ocitne v situácii, kedy ponuka prevýši dopyt. Nech je to tak či onak,
konzumerizmus je (psychickým) javom značne neprirodzeným, avšak nevyhnutným pre
potreby pozdného kapitalizmu, ktorý ho povyšuje na ekonomicko-politický princíp
a navonok prezentuje ako kultúrny jav (životný štýl), aby ospravedlnil svoju
expanzívnu, imperialistickú politiku voči tretiemu svetu... Konzumná éra naozaj
chráni ľudí od zabíjania sa vo vojne, ochraňuje „ľudské zdroje“ za cenu ničenia
všetkých ďalších zdrojov. Už nie je treba vojnami dramaticky znižovať počet
chudobného obyvateľstva, ani ničiť mestá a infraštruktúry, aby kapitalizmus
dosiahol potrebný reštart na prekonanie krízy. Zachránia ho sami ľudia, ochotní
zbytočne nakupovať až do roztrhania tela, či si brať spotrebiteľské úvery len
aby si mohli dopriať LCD-čko s väčšou uhlopriečkou...
A ideme ďalej...
Konzumná masová kultúra
nie je jedinou zbraňou či prostriedkom, po ktorom kapitál siaha aby sa
zachránil a udržal a ktorý nemá s „ľudskou prirodzenosťou“ zhola nič spoločné.
Podobne sa to má napríklad so štátnymi zásahmi do hospodárstva, po ktorých
systém vždy siahne v čase krízy, ochotný socializovať straty bánk a súkromných
spoločností tak, že ich zaplatíme my všetci. I to je napokon prejav určitej solidarity,
určitého záujmu o verejné, ktorý v prírode len tak ľahko nenájdeme (snáď okrem
včiel či mravcov), a teda je z pohľadu kapitalistov-darwinistov, hľadajúcich
príklady optimálneho fungovania spoločnosti s lupou v lese, človeku
neprirodzený.
Taktiež charita, pôvodne
vyjadrujúca určitú morálnu zodpovednosť, nadobúda v dnešnej ére „filantropov“
ako Bill Gates, vynakladajúcich ročne milióny na „záchranu sveta“ skôr rozmer
ekonomickej nevyhnutnosti, zmierňujúcej priepastne roztvorené nožnice sociálnej
nerovnosti, zachraňujúc tak kúpyschopnosť obyvateľstva. V prírode opäť ťažko
nájsť niečo neprirodzenejšie ako dobrovoľné prispievanie slabým, takže sa znova
pýtam, kde je tá prirodzenosť kapitalizmu, na ktorej stojí? Kam sa podela
„zdravá“ chamtivosť, súťaživosť či kus „starého dobrého“ sobectva, egoizmu a
pohodlnosti?
Ale Smith to chcel inak!
Niekto by iste namietal,
že všetky neprirodzené javy, ako charita, štátne intervencie alebo konzumná
kultúra, slúžiace dnes na záchranu kapitalizmu nie sú pôvodne jeho vnútornou
súčasťou, jeho podstatou a že on sám je postavený na bytostne prirodzených
ľudských vlastnostiach.
Ani toto tvrdenie však
neobstojí. Žiadne pudové ani rozumovo zdôvodnené sobecké správanie u prvých
kapitalistov nebadať... Pri dôslednejšom pohľade na počiatky kapitalizmu možno
naopak vidieť jasne prevládajúce iracionálno, ktoré motivovalo mysle prvých
veľkopodnikateľov v Európe či prvých amerických osadníkov, ktorí sa v chudobe
vylodili na pobreží Nového sveta, aby tu skutočne „v pote tváre“ vybudovali
svoje budúce impérium.
Dnešný kapitalizmus,
založený na v minulosti vytvorenom bohatstve, ktoré už len ovládajú dediční
páni, v protiklade k mase konzumentov-poddaných, sa v istom zmysle viac podobá
feudalizmu než sebe samému. Nájdeme v ňom dosť chamtivosti aj egoizmu, zloby aj
závisti. Rovnako ako by sme ich našli aj v starovekom Ríme, v stredovekej Číne
alebo hocikde na svete, v ktorejkoľvek epoche ľudského rodu. Napriek ich
všadeprítomnosti však kapitalizmus hocikde na svete nevznikol... Z toho
vyplýva, že „ľudská prirodzenosť“ nie je tým, na čom stojí kapitalizmus.
Naopak, mohli by sme celú myšlienku o prirodzenosti kapitalizmu prevrátiť a
formulovať ju tak, že práve určité prirodzené „zlé“ ľudské vlastnosti a
charakteristiky počas histórie bránili ľuďom v tom, aby nastolili kapitalizmus.
Späť k Weberovi!
Čo by donútilo rímskeho
veľkostatkára, aby sa neoddával hedonistickému pôžitkárstvu vďaka bohatstvu,
ktoré vytvoril, ale aby všetok zisk vrazil späť do svojho podniku, reinvestoval
ho za účelom akejsi nekonečnej expanzie a iracionálnej myšlienky „zisku pre
zisk“? Prečo by takto slepo sledoval úspech, ktorý sa nijak neodrazí na jeho
životnej úrovni, keďže všetko čo vytvorí, opäť investuje? Až protestantská
morálka amerických prisťahovalcov dala vzniknúť kapitalizmu. Alebo obrátene - spoločenské
podmienky, priaznivé pre rozvoj kapitalizmu museli nutne viesť ku vzniku etiky,
ktorá kapitalizmus ospravedlní - teda k etike protestantskej. Tak prudký
rozmach výroby, taký „hospodársky boom“, akým kapitalizmus bezpochyby bol, nie
je možné rozbehnúť bez trochy iracionálnej viery či „náboženstva“, ktoré by sa
stalo jeho hnacím motorom (podobne ako bolo stachanovstvo nevyhnutným
predpokladom pre obrie budovanie ZSSR). Pre každého katolíka, alebo človeka
akéhokoľvek dovtedajšieho vyznania, by musel byť kapitalizmus niečím
nelogickým, neprirodzeným, odporujúcim Bohu. Pred Bohom sú si všetci rovní,
každý má na zemi svoj údel, ktorý nezmení. Čo všetko však zmenila taká nepatrná
kalvínska myšlienka, ako že úspech vo svetskej sfére je znakom priazne Božej. A
tak sa rozbehli ozubené kolesá honby za úspechom... Napokon nie je náhoda, že
sa reformácia v cirkvi odohráva v 16. - 17. storočí, tak dôležitom období pre
rozvoj kapitálu a že ešte o sto rokov predtým reformácia Husova stroskotala.
Prvý Matrix bol raj na zemi, ale nikto v neho neuveril...
Na kapitalizme nie je vo
svojej prapodstate zhola nič prirodzené. Prirodzená je len bieda, ktorú prináša
a ktorá ľuďom pripadá tak realistická a uveriteľná, že im zastiera obzor
vlastných možností.
Samotný pojem „prirodzenosť“ je natoľko biedny, že
núti mysliteľov a filozofov „vysedávať na rozhľadni a pozorovať zver“, aby
vystopovali znaky pravej ľudskej povahy, čím sami potierajú človečiu
prirodzenosť, či skôr prírodnosť alebo spätosť s prírodou, ktorá ho núti
neustále zlepšovať a pozdvihovať samotnú prírodu (čiže i seba) z jej pôvodného
primitivizmu, a teda meniť jej staré pravidlá o prežití najsilnejších... To je
podľa môjho najvnútornejší obsah ľudskej prirodzenosti, ak o nej vôbec možno
hovoriť, a všetko ostatné môže skončiť len fašizmom.
Clim&Tis
