Náboženstvo ako produkt racionálneho ekonomického zmýšľania

„Tak ako sa vrtením lákala z dreva iskra, tak sa mimikou znalca mágie lákal z neba dážď. A iskra získaná vrtením je produkt práve tak „magický“ ako dážď získaný manipuláciou vyvolávača dažďa. Náboženské alebo „magické“ jednanie či myslenie taktiež nejde vydeliť z okruhu všedného účelného jednania, prevážne ekonomického. To iba my, zo stanoviska svojho dnešného názoru, podľa toho, čo dnes považujeme za správne a čo za nesprávne, by sme na tieto predstavy nahliadali ako na iracionálne a na príslušné jednanie ako na čarovanie.“

Max Weber

Jedlo ako zdieľanie oslavného aktu prežitia

Jedlo, ako pravidelné prijímanie stravy je základným právom človeka, praktickým zabezpečením jeho prežitia, jeho práva na život a zároveň povinnosťou spoločnosti ako celku voči jednotlivcovi, zaobstarať mu jej príjem.

Zároveň by však nebolo úplne správne priznávať strave "iba" ekonomický význam. Hoc ten predstavuje základ každej spoločnosti či kultúry a má teda neodškriepiteľne rozhodujúcu úlohu v jej rozvoji, znamenal by takýto postoj paradoxne i určitú marginalizáciu, či skôr bagatelizáciu a vulgarizáciu problematiky stravovania na prosté "uspokojovanie potrieb".

Každá ekonomická formácia si vytvára určitú symboliku, sféru symbolična, ktorá ju má spätne odôvodniť a ospravedlniť. Tak vzniká náboženstvo, tak vzniká meštiacka morálka, tak vznikajú i formy stolovania... Zároveň ale existuje i "symbolická účinnosť" týchto javov na spoločnosť a ekonomiku. Stávajú sa určitou samostatnou nadindividuálnou realitou, ktorá síce vzišla z hospodárskych podmienok ale ďalej jestvuje sama o sebe, viac-menej nezávisle na nich.

Prijatím takéhoto pohľadu sa zrazu mení i spoločenský význam jedla, a jeho možný dosah na najelementárnejšie medziľudské vzťahy a solidaritu. Mám na mysli predovšetkým formu podávania jedla - spoločného rodinného stolovania.

Takýto názor z mojich úst alebo z môjho pera vyznieva minimálne čudne, keďže som bol vždy zástancom anti-formalizmu a večným kritikom oficiálnych ceremónií. Aké nedeľné stolovanie? Načo? Prežité úzkoprsé normy, spútavajúce jedinca! Považoval som takýto postoj za protisystémový - do istej miery oprávnene. Proti úradným postupom, oficiálnym rituálom a slávnostným protokolom, ktoré zakrývajú ich skutočnú obsahovú prázdnotu (a teda podporujú systém, udržiavajú v ľuďoch vieru v čosi "hlbšie" a vznešenejšie) som staval hodnotu slobody, nezviazanosti a neformálneho prístupu. Práve sloboda a spontánnosť v zmysle "nenechaj sa ničím zviazať", "rob podľa seba" je však základným pilierom propagandy nášho systému. Tým dochádza k paradoxnému vytvoreniu "zdvojenej" propagandy, ktorá vytvára ilúziu existencie anti-establishmentu, "cool" pohodlného a zábavného odporu mládeže, ktorá v skutočnosti len extrémne uposlúchla kapitalistický imperatív "správaj sa slobodne". Zjednodušene povedané, systému vyhovujú tak formalisti ako i "slobodomyšlienkári". Radikálny anti-formalizmus by mohol byť prostriedkom boja proti japonskému cisárstvu ale nie proti extrémne individualistickej spoločnosti západného typu, ktorá na ňom stojí (hoc samotné vzťahy medzi ľuďmi robí formálnymi, povrchnými a bezobsažnými - v tomto zmysle by sme snáď až mohli hovoriť o "neformálnom formalizme" liberálnej spoločnosti 21. storočia, na rozdiel od typicky "formálneho formalizmu" napr. viktoriánskeho Anglicka alebo od "formálneho neformalizmu" solidárne založených primitívnych kmeňových kultúr, ktoré si potrpia na rituály). Každé takéto slobodomyseľné, neortodoxné a lákavé "porušovanie pravidiel" charakterizuje teda, okrem úplne zanedbateľného prospešného významu, predovšetkým výrazná likvidácia spoločenskej solidarity (typickým príkladom sú fast-foody).

Práve návrat alebo obnovenie či posilnenie tradície spoločného rodinného obedovania a večerania, na prvý pohľad maximálne smiešna téma, pri všetkých dnešných problémoch, "životne dôležitých" diskusiách a politicko-pivných konšpiračných debatách o chemtrails, CIA a všemocných korporáciách. Práve naopak, spoločné stolovanie je tou témou, od ktorej by sme mali začať a vymedziť sa tak proti snahám systému o sociálnu a mentálnu izoláciu jedinca, uviaznutého vo virtuálnom svete kapitálu. Jedlo nie je len prostriedok uspokojenia našich potrieb, ktoré si vychutnáme na gauči pri TV v horizontálnej polohe po vzore Luculla... Skrýva hlboký symbolický význam. Jedením iba nenapĺňame žalúdok, ale predsa i donekonečna opakujeme rituál života, jeho obnovenia, prežitia ľudského druhu. Tak ako mezopotámski roľníci oslavovali životodarné slnko alebo ako kmeňové spoločnosti napodobovali ženské tehotenstvo mužmi, vykonávame i my každým jedlom určitý rituál napodobovania, aktom prežitia oslavujeme samotný život. Spoločným stravovaním navyše oslavujeme i spoločenský a pospolitný charakter života naproti individualistickému - neskutočnému až utopickému živoreniu. Kultúra stolovania je prejavom solidarity. Predstavuje akési zdieľanie aktu prežitia, a preto je nanajvýš vhodné presadzovať takýto spôsob rodinného fungovania, nie však založený len na násilnom vynucovaní tradície v štýle "robím to, lebo sa to tak musí", ale na vedomom prejavovaní si spolupatričnosti medzi členmi rodiny. Už len samotný fakt, že sedíte u stolu a ste ochotní počkať na druhého, napriek tomu, že vám každým okamihom chladne polievka, je prejavom nesebeckej solidárnej zdržanlivosti, nevyhnutnej pre budovanie pevnej vôle jednotlivca, ktorý má ambíciu stať sa naozaj slobodným. 

Klimeux