Tretia časť (anti)amerického filmu Zietgeist pojednáva o tzv. "systéme založenom na zdrojoch", teda akomsi ekonomicko-politickom zriadení kladúcom dôraz na efektívne využívanie a prerozdeľovanie prírodných zdrojov, z hľadiska ich ekologickej udržateľnosti.
A keďže každý
ekológ musí byť, za predpokladu, že domyslel svoje učenie, predovšetkým
zaprisahaný odporca spoločenského individualizmu (predovšetkým ekonomického), i
film Zeitgeist prináša riešenia, ktoré možno označiť v rámci spektra
politicko-ekonomických názorov ako kolektivistické, až kom... no dobre, také
slovo sa v americkom filme objaviť nemôže :D
Každopádne hovorí sa tu o zospoločenštení výrobných prostriedkov a
predovšetkým zdrojov, o potrebe kontroly ich udržateľnosti a o spoločnom
postupe pri ich využívaní. To sa samozrejme nedá v spoločenstve indivíduí, kde
má každý to svoje - a teda mu nikto nemôže kecať do toho, ako bude vlastníctvo
využívať alebo spotrebúvať (jedine ak drakonickým zákonodarstvom). Ďalej sa tu
hovorí o tom, že veci, ktoré potrebujeme krátkodobo si nemáme kupovať ale
požičiavať a majú byť dostupné všetkým. Napokon vo filme explicitne odznelo, že
vlastníctvo je nanajvýš nehospodárne a ekologicky nelogické v najzákladnejšom ekonomickom
zmysle. Taktiež tu došlo k zamietnutiu slobodného trhu, teda anarchie výroby v
prospech plánovanej výroby - "ľudia určia svoje potreby, tým sa odhadne
dopyt a na jeho základe sa začne vyrábať".
Plánované uspokojovanie potrieb
Tento článok si však
kladie za úlohu pojednávať o niečom úplne odlišnom, avšak predsa súvisiacom -
totižto o potrebe plánovaného uspokojovania potrieb, logicky vyplývajúcej z
požiadavky plánovanej výroby. Kto chce rozumne naplánovať množstvo vyrobených
tovarov, musí presne poznať potreby obyvateľstva, aby nedochádzalo k plneniu
skladov, čoho svedkami sme boli v minulosti a čo je samo o sebe nanajvýš
nehospodárne, neekologické a teda i protispoločenské.
Plánované
uspokojovanie potrieb je však niečím viac, než len nadiktovaním svojich
požiadaviek na stravu, oblečenie, dom, vozidlo a počet lístkov do kina nejakému
úradníkovi. Je to predovšetkým premyslené uskromnenie sa a vedomá sebavýchova,
nevyhnutná k tomu, aby sa počet položiek na "nákupnom" lístku z
mesiaca na mesiac nezvyšoval.
O niečom podobnom
som písal už v niektorom z predošlých článkov ako o "vnútornej
diktatúre" každého jednotlivca, teda stanovení si určitých vlastných
imperatívov (spoločenských, etických...) tak, aby maxima jeho konania mohla byť
všeobecným zákonom, ako by povedal starý Immanuel.
Individualizmus
je nezdržanlivý, je expandujúci, neukojiteľný, deštruktívny k okoliu a v
konečnom dôsledku i k sebe samému. Kolektívne zmýšľanie musí byť teda
charakteristické opakom - určitým "sparťanstvom", možno až askézou.
Napriek tomu, že sa pri slove askéza každému vybaví sv. Svorad obrastený
reťazou, asketizmus nemusí byť nutne trýzniteľský a jeho synonymom nie je
mučenie ani sebapoškodzovanie. Nemusí byť ani iracionálnym šialenstvom, ako by
sa dnes mnohým zdalo, naopak, môže byť zdrojom šťastia.
...A ty se zase po barech flákáš
Koľko krát ste sa
prebudili po ťažko prechlastanej noci s dobrým pocitom? Ja osobne ani raz.
Pripadám si vždy ako zver, ako neužitočný živočích, ako nesvojprávne pudovo
jednajúce hovädo bez sebaúcty. Môže sa tiež človek cítiť inak? Plánované uspokojovanie potrieb prekonáva túto zvieraciu pudovosť. Je založené na jednoduchej myšlienke: nerobiť nič vtedy, keď sa mi najviac chce - teda nejesť, keď som hladný, nepiť hneď ako pocítim smäd, nesexovať keď mám zrovna chuť, nenakupovať, keď si chcem zlepšovať náladu nákupmi, neísť hrať automaty, keď som zrovna pri herni, nevybuchnúť od zlosti, keď ma niekto naserie, nedať si dávku, hneď ako sa dostavia prvé abstinenčné príznaky, jednoducho zachovať si vždy určitý stoický odstup a predovšetkým - naučiť sa zdržanlivosti, vyvarovať sa závislosti - a teda dosiahnuť slobodu. Ak má vôbec slovo sloboda nejaký spoločenský význam a nie je len prázdnou frázou, tak zaručene tkvie v askéze.
Šťastie v nešťastí a nešťastie v šťastí
Takto opísaný
spôsob života sa ale asi nejaví ako príliš atraktívny. Priznávam, život by sa
stal takto sledom povinností, nie radostí - v protiklade k dnešnému
"permanentnému šťastiu", ktoré ľudia vyžadujú a ktorého
"dávky" musia neustále zvyšovať, pretože sa na ňom stali závislými a
okrem neho nemajú nič. Ako sme však už mohli vidieť u alkoholových radovánok, z
chvíľkového pominuteľného pocitu šťastia a plného pohára vína sa môže na druhý
deň stať veľmi rýchlo kalich horkosti, pretože každý pojem (i šťastie) v sebe
nesie kus svojho protikladu.
Rovnako tak i
určitým asketizmom, značne nešťastným v danej chvíli, môžeme v konečnom
dôsledku docieliť radosť a šťastie. Ako?
Plánovitosťou
uspokojovania potrieb prekonávame živelnosť prírody. Neprispôsobujeme sa jej
ako to robí kapitalizmus. Nerobíme to tak, "ako to vidíme v prírode",
pretože i sám človek je prírodou, ba dosiaľ jej najvyšším stupňom, teda by sme
skôr mohli povedať, s istým nadsadením, že príroda by to mala robiť tak, ako to
vidí u človeka. A keďže sú človek a príroda subjektom totožným i odlišným,
premysleným plánovaním človek prekonáva nielen ju ale i samého seba. Toto
sebaprekonanie je potom zdrojom jeho sebaúcty - teda jeho radosťou.
Až v tomto
kontexte som pochopil výrok: "čo musím, to ma baví", ktorý prestáva
byť akousi nasilu vnútenou floskulou ale nadobúda všeobecný význam.
A čo umenie a veda?
Samozrejme by
bolo možné namietať, že v umení, vede a duševnej činnosti celkovo, takéto
plánovanie či zdržanlivosť aplikovať nemožno, pretože by nevznikli tie
najskvelejšie diela doby, vystavané na ramenách múzy, ktorá nemá vždy
trpezlivosť a občas sa stratí tak rýchlo, ako sa objavila. Na druhú stranu ale
žiadny veľký spisovateľ či maliar nevytvoril svoje dielo bez obrovskej dávky odriekania,
sebazapretia a tvrdej práce. Až potom väčšinou nechal voľný priechod vlastnej
múze.
Tu je ale nutné
dodať, že my sa bavíme skôr o potrebách pudových ako o tvorivej ľudskej
činnosti.
História a askéza
I keď mnohí po
prečítaní týchto riadkov iba neveriacky krútia hlavou, ako je možné vôbec
vyprodukovať takýto blábol, najväčším argumentom v prospech prezentovaných
myšlienok je sama historická skúsenosť, že nositeľmi pokroku v dejinách boli v
prevažnej väčšine vždy asketicky zmýšľajúci ľudia.
Ak by sme si
zobrali len vedu, ktorej pokrok je na prvý pohľad zjavný, objektívny a
merateľný, vidíme, že sa ako taká nedá robiť bez ťažkého, "boľavého"
štúdia, odriekania, ba až zanedbávania svojich každodenných potrieb.
Ako typický
príklad môžeme uviesť asketizmus a skromnosť raných kresťanov v prepychom
odetej Rímskej ríši, ktorá sa ich snažila všemožne premôcť. Ale kto vyšiel ako
víťaz?
Kto prišiel s
modernými republikánskymi ideami? Zhýralá, páchnuca anglická monarchia
Stuartovcov alebo Cromwellova jazda?
Nemožno však
zároveň zamieňať askézu a askézu - každá je v niečom osobitá a odlišná od
svojich predošlých foriem. Tak ako boli katolíkmi prví kresťania, bol katolíkom
i Ľudovít XIV., čo mu však nebránilo, aby sa správal ako nezdržanlivý
hedonista, ktorý sa ani v najmenšom nezasadil o žiadny pokrok. Tak isto
katolícky asketizmus pustovníkov, rezignujúci na tento svet, nemožno
stotožňovať s asketizmom protestantským, upriamujúcim svoj záujem naopak práve
k nášmu svetu a aktívnemu pretváraniu spoločnosti.
Protestantská etika
Ak niekto tvrdí,
že kapitalizmus je len logickým vyvrcholením dejín ľudskej
"prirodzenosti", ktorá sa konečne vydrala na povrch - teda
chamtivosti, lakomosti, márnotratnosti či hostility voči ostatným - teda homo
homini lupus v plnej kráse, mal by si prečítať knihu M. Webera - Protestantská
etika a duch kapitalizmu. Tu jasne argumentuje, že spomínané povahové črty boli
vlastné ľuďom po celé tisícročia a kapitalizmus napriek tomu nikdy predtým
nevytvorili. Ba ide ešte viac do extrému, keď tvrdí, že práve tieto vlastnosti
neboli katalyzátorom, ale skôr brzdou vzniku kapitalizmu.
Teoretický či
nábožensko-etický základ, odôvodňujúci jeho existenciu mu mohol poskytnúť
jedine kalvinizmus (a ďalšie odnože protestantizmu ako puritáni či kvakeri v
USA a pod.) jednak učením o predestinácii (teda, že úspech je znakom božej
milosti a vyvolenosti) a predovšetkým asketickým spôsobom života a chápaním
povolania a tvrdej práce (rozumej vytvárania zisku pre zisk) ako Božieho údelu.
Napriek tomu, aký
obludný systém napokon vyrástol z pôvodnej myšlienky, je potrebné si z
protestantskej askézy (ako i z ostatných) zobrať to lepšie a vytvoriť
asketizmus nový, asketizmus moderný, ktorý by aspoň z časti mohol do budúcna
slúžiť ako určitý etický základ pre rozvoj pokrokových myšlienok, tak ako tomu
bolo v epochách minulých.
Klimeux
