Informačné
technológie v istom zmysle zbližujú ľudí.
I keď by som mal
z pozície "chronického nesúhlasiteľa" poprieť toto tvrdenie, neurobím
tak, predovšetkým z dôvodu, že sám hojne využívam formy internetovej komunikácie
(a nie len google, ako si myslí náš pán prezident), tak ako každý človek v 21.
storočí.
Chat, mailovanie
či sms-ky však nie sú len zhlukom informácií, faktografických údajov, ktoré
oznamujeme druhým ľuďom na opačnej strane zemegule (a ktoré nás buď zbližujú,
alebo rozdeľujú - podľa toho, ako s nimi dokážeme zaobchádzať, v duchu hesla:
oheň je dobrý sluha ale zlý pán). Dané komunikačné prostriedky v sebe nesú i
určité citové zafarbenie, emocionálny náboj, ktorý odosielame spolu s sms.
Zvykneme ho vyjadrovať v pre mnohých starších ľudí nepochopiteľných,
zoskupeniach dvojbodiek, čiarok, písmen, číslic, lomítok a iných znakov,
nazývaných smajlíci, resp. smejkovia, ak si potrpíme na írečitú slovenčinu.
Človek - divák, herec i konzument vlastných emócií
Na facebooku sa
objavia obrázky týraných psov. Pod nimi 260 spolutrpiteľských komentárov
zakončených starým známym :-( alebo ;-(. (Tá bodka mala znamenať koniec vety,
nie pehu na brade) Každému, kto si tieto komenty neskôr prečíta bude zrejmé,
ako veľmi fotky všetkých zasiahli a ako hrozne sú z nich smutní. Keby sme sa
ale nejakým spôsobom ocitli v danej chvíli tvárou v tvár pisateľom komentárov s
obrátenou zátvorkou, sediacich pohodlne na stoličke u počítača, iba s veľkými
ťažkosťami by sme na ich tvári objavili emóciu nazývanú zármutok. Oni totiž nie
sú zarmútení, oni len písomne vyjadrujú pocit, ktorý by mali podľa
spoločenských očakávaní v danom momente prežívať.
Tým ich nijako
nechcem obviňovať z pretvárky, naopak, komentujú príspevok s tým najlepším a
najčestnejším úmyslom. To však nemení nič na skutočnosti, že si svojím
počínaním vytvárajú odstup. Vzďaľujú sa vlastným pocitom, stávajú sa akýmisi
vonkajšími pozorovateľmi svojho osobného vnútorného prežívania, ktoré sledujú s
kamennou tvárou skrz obrazovku počítača. Vlastne by sme ich mohli prirovnať k
hercom na divadle. Tí podávajú výkon taktiež bez faloše, úprimne, mnohokrát sa
stotožnia s predstaviteľom svojej role, avšak ich prednes, ich emócie nie sú
autentické - sú hrané. Niekde vo svojom vnútri zostávajú naprosto chladnými,
kontrolujúc situáciu na javisku. U užívateľov facebooku je tomu podobne ale
naopak. Písomne vyjadrujú vášnivé vnútorné pocity, smútok, radosť, rozhorčenie
niekoľkými výkričníkmi !!!!, navonok však bez akéhokoľvek prejavu...
Sedíme kľudne a vyrovnane
v kresle a "predstavujeme si" samých seba plačúcich, smejúcich sa,
nahnevaných, sarkasticky sa uškŕňajúcich. Falošnosť, ktorá sa tu odohráva, má
charakter nevedomý. Náš subjektívny postoj k napísanému textu je ale vlastne
nepodstatný, tak či onak, v konečnom dôsledku sa pretvarujeme, pretože
deklarujeme to, čo danej chvíli neprežívame.
Nedostatok autenticity
Mnohí teraz so
mnou isto nesúhlasia. Nechcem niekoho silou mocou presviedčať o jeho pocitoch,
tie musí najlepšie predsa poznať každý sám. Keď sa však čo i len trochu
zamyslíme, prídeme k záveru, že už len samotné písomné zdelenie smutnej
udalosti jej uberá na tragike a autentickosti smútku pisateľa. Ak vezmeme v
úvahu, že by v danom psychickom rozpoložení predsa len človek dokázal napísať
súvislú a rozumnú vetu, veľmi ťažko si predstaviť, že by ju ešte na záver
obohatil smutnou tváričkou z dvojbodiek a zátvoriek. Napísať vetu s
informatívnym charakterom sa dá. Jednoducho oznamujeme ostatným nešťastnú
udalosť. Smajlíkom - teda grafickým zobrazením emócie, ktorým podtrhávame náš
smútok, však paradoxne vyjadrujeme odstup voči vlastným pocitom, sledovaným
okom "spectatora".
Rovnaké je to i
pri písaní veselých a vtipných statusov. Behom piatich minút máme na konte
kopec komentov typu: :-D :-D :-D, rofl a lol, avšak na zemi sa neváľa nikto.
Maximálne sme niekomu vyčarili jemný úsmev na perách, i ten však odohrávajúci
sa skôr niekde hlboko v jeho duši.
Zachovávanie si odstupu
Toto
"emocionálne dávidlo" v podobe smejkov, ktoré nás vyprázdňuje a
ochudobňuje o zažívanie vlastných pocitov, je len jedným z mnohých prejavov
postmodernizmu, typickým práve zaujatím odstupu voči samému sebe, voči
spoločnosti, voči všetkému a všetkým (čo je možno len naším obranným
mechanizmom, zároveň ale i príčinou mnohých problémov).
Možno si poviete,
prečo tak zveličujem? Smajlíci sú fajn vec, pomáhajú nám vyvarovať sa rôznych
nedorozumení, zle pochopených vtipov. Prečo ale neexistujú už celé stáročia?
Prečo všetky duchovne bohaté a rozvinuté civilizácie nepoužívali nič podobné?
Nenapadlo im snáď, že informáciu je možné i emocionálne podfarbiť?
Smejkovia sú
fenoménom možno posledných dvoch desaťročí, čo časovo súhlasí práve s nástupom,
alebo skôr rozmachom spomínanej postmodernej kultúry, ocitnuvšej sa na
"konci dejín".
Keby sa pred pár
desiatkami rokov niekde objavili obrázky podobné tým dnešným zo Sýrie, či
Líbye, videá s popravami detí a odrezávaním hláv, masová vlna protestov by
zatriasla polovicou sveta a vlád štátov. Napokon by ich síce polícia s
prehľadom rozohnala obuškami a vodnými delami (revolúcie neprichádzajú len tak
zdola, ako sa zdá) ale narobili by aspoň slušné problémy či vrásky na tvárach
štátnikov. Dnes sa nesúhlas zredukuje na pár stoviek stlačení "like",
a potvrdení účasti na proteste, ktorý sa stal iba "udalosťou" - asi
ako piatková párty.
Docielili sme
stav naprostej a úplnej apatie, letargickej paralýzy, ktorá nám znemožňuje
urobiť niečo zmysluplné, stav patologického odstupu, ironizácie čohokoľvek v
mene slobody alebo v mene srandy, ja už sám neviem.
Jediné, čo by v
dnešnej dobe docielil plamenný prejav M. Luthera Kinga, by bol zábavný remix na
youtube...
Nedokážeme už
jednoducho byť "v tom", zainteresovaní, vložiť sa naplno do veci.
Všetko sledujeme z diaľky, z pohodlia domova, ako film.
To posledné, v
čom sme ešte "dobrí", je vyjadrovanie svojích zložitých emócií v 3
znakoch. Ako potom ale reagujeme na udalosti v reálnom živote, mimo sociálnych
sietí?
Odpoveď znie -
nijak. Nedokážeme reagovať, pretože sa nás de facto nič nedotýka. Nie sme
bezcitní, iba paralyzovaní vlastným odstupom. Preto sa len rozpomíname na
smajlíkov, ktorých by sme za daných okolností použili v texte a pokúšame sa ich
napodobniť mimikou tváre, hráme sa na emócie, pretože sme zredukovali vlastné
vedomie a citové prežívanie na :-.....
Klimeux
