Miera poznania
Keby sa niekto
pokúsil štatisticky vyjadriť, aký čas strávi priemerný človek za svoj život
presviedčaním druhých o svojej pravde, boli by sme možno prekvapení, že sa
nejedná o dni ale skôr o celé týždne či mesiace, u niektorých politikov dokonca
roky ;)
Obľuba rôznych
hádok či sporov o to, kto má pravdu, vychádza predovšetkým z obmedzenosti
každej ľudskej bytosti. Nemyslím to nijako znevažujúco ani hanlivo, v zásade
takým spôsobom uvažuje každý. V medziach svojej úzko ohraničenej reality si
všetci vytvárame tézy až dogmy, ktoré považujeme za objektívne pravdivé.
Netvrdím, že nutne ide o lži. Pravda vždy závisí od miery poznania, vedomostí a
skúseností jednotlivca, ktorý ju prezentuje a zároveň tých, ktorým je
prednesená. Ak sú všetci na rovnakej úrovni poznania a prijmú ju bez námietok,
stáva sa aj zdanlivá lož pravdou. Vždy je však nutné uvedomovať si, že
subjektívnou. Klamať v pravom zmysle slova je možné iba vedome - teda keď
tvrdenie jedinca je v nesúlade s jeho znalosťami.
Pre rybky v
akváriu je ich sklenené obydlie celým svetom, ba celým vesmírom, pretože nikdy
nepoznali nič iné. Z nášho pohľadu žijú v klamstve, ony sami sú možno spokojné.
Podľa uhlu pohľadu teda žijú v pravde i lži zároveň. Rovnako aj človek nepoznal
predsa až do 15. storočia Ameriku. Dnešný historik to pomenuje ako život v
nevedomosti a tmárstve, vtedajšia spoločnosť však poznala iba svoju všeobecne
akceptovanú pravdu. My sa tej ich dnes vysmievame a sami sa nazdávame, že vesmír
je nekonečný, rovnako ako chrobák na púšti, ktorý nikdy nedôjde až na jej
koniec.
Pravda a realita
Ak teda tvrdíme,
že skutočnosť je závislá od miery poznania, vynára sa základná otázka: je možné
poznanie objektívnej reality?
Ak odhliadneme od
dilemy, či vôbec realita ako taká existuje pre všetkých a nie len v hlave
niekoho z nás (uvažujme, že existuje), môžeme ju absolútne spoznať? Jej
objektívne spoznanie by automaticky znamenalo i existenciu objektívnej pravdy.
Tento gnozeologický problém je naozaj ťažko nejakým spôsobom vysvetliť, keďže
je však stupeň nášho poznania iba na určitej úrovni, môže byť pre nás prakticky
každé riešenie pravdivé :P
Pravda, realita a náboženstvo
Otázka
objektívnej pravdy a teda i poznateľnosti reality značne súvisí i s existenciou
boha a je teda predmetom sporu rozličných náboženstiev na jednej strane a
ateistov na druhej, sporu idealistov a materialistov, metafyziky a fyziky.
V zásade ide o
spor dvoch krajne protikladných názorov (v duchu ľudskej obmedzenosti).
Ateisti, vychádzajúc
z materialistického učenia považujú svet za spoznateľný, riadiaci sa iba
prírodnými zákonmi, fungujúci ako určitý mechanizmus.
Druhá strana
agnosticky tvrdí že svet je nespoznateľný, a teda buď nevieme existenciu boha
potvrdiť ani vyvrátiť alebo keďže nie sme uspôsobení aby sme svet pochopili,
netreba sa nad ním zamýšľať, človek nepochopí svet v jeho mnohorakosti, má
prijať boha a zjavenú pravdu.
S ateizmom sa
rozchádzam v tom, že úplne znegoval pojem boh v akejkoľvek podobe, náboženstvá
zase predstavujú skôr výtvor ľudí - najstaršie za účelom vysvetlenia prírodných
javov (fyziky), neskoršie na vysvetlenie spoločenských javov, filozofie a etiky
(metafyzika).
Máme teda podľa
všetkého dve možnosti. Buď berieme svet ateisticky ako spoznateľný, a teda
objektívna pravda existuje, je absolútna a nemenná, (len ju ešte nepoznáme) čo
znie skoro až nábožensky, alebo je nespoznateľný, ako tvrdí teológia, a teda by
objektívna pravda jestvovať nemala, avšak paradoxne podľa nich jestvuje v
podobe boha, ideí. Takto však zostáva len v rovine viery, nie vedy.
V oboch verziách
je teda cítiť isté vnútorné odporovanie samým sebe - určitý paradox.
Ako to vidím ja
Môj názor na daný
problém je riešením tretím, avšak nemenej paradoxným :)
Svet chápem ako
spoznateľný. Pokrok vedy a techniky nie je samoúčelný, ako sa niekedy javí. I
keď nás vďaka svojmu zneužívaniu ničí, mali by všetci primitivisti a
spiatočníci pochopiť, že bez neho by sme dodnes vysvetľovali blesk Perúnovým
hnevom. A teda bez ohľadu na jeho ničivosť nás oslobodzuje. Spoločenský pokrok
by bez technického nikdy nenastal. Aby však nedošlo k jeho zneužívaniu, mali by
ísť spolu ruku v ruke, harmonicky.
Realitu teda
objasňujeme vďaka fyzike a chémii (a matematike, ktorá je ale skôr nástrojom
fyziky), pomaly, krok za krokom. Získané empirické poznatky potom spracováva
filozofia. Zato, že sa dodnes vedecky nepodarilo objasniť mnohé javy,
neznamená, že k tomu raz nedôjde.
Svet je
spoznateľný a musí byť spoznateľný. Dôvodom je už samotná existencia človeka
ako druhu. Načo by človek existoval, keby ho nemal spoznávať? Človek je
príroda, je jej neoddeliteľnou súčasťou. Človek je nástrojom prírody na
spoznanie seba samej. Svet by o sebe bez človeka vôbec nevedel, nebyť
kolektívneho ľudského vedomia, ktorým je vnímaný a hlavne skúmaný.
Ak je teda ale
skutočnosť spoznateľná, mala by na konci poznávania na nás kdesi čakať i
vytúžená totálna pravda, vylučujúca akýkoľvek iný názor či kompromis... Ja však
napriek tomu paradoxne zotrvávam na stanovisku relatívnosti pravdy.
Každý proces,
vývoj, zmena, pohyb (dialekticky) je bez konca, je neustály. Platí to i na
proces poznávania. To znamená, že sa približujeme k objektívnej pravde ale
nikdy ju nedosiahneme (pretože vždy je kam ďalej ísť). Tento proces sa vymyká
logike (ako napokon i pohyb samotný, na čo upozorňoval už Zenón svojimi
apóriami).
Práve nelogickosť
daného tvrdenia poskytuje protiargument - nemožnosť dosiahnutia objektívnej
pravdy (teda jej neexistencia) znamená, že svet je nespoznateľný (absolútne).
Ja ale tvrdím, že
ak by bol nespoznateľný, zastavilo by sa nutne poznávanie na istom bode, za
ktorý už nie je možné zájsť, ako napríklad otázka existencie boha. Avšak človek
napreduje stále, poznanie nezastaví. Vedci objavili častice menšie ako atóm,
ide o energiu - metafyzika môže byť vysvetlená fyzikou. Veda a náboženstvo sa
môžu prestať vylučovať.
Pôvodný argument
(že nekonečný pohyb, teda proces poznávania, vylučuje poznateľnosť sveta) som
tým síce nevyvrátil, ale použil som ten istý pohyb práve na obhajobu
poznateľnosti reality, avšak nie absolútnej ale relatívnej.
Vtip na záver :)
Tak či tak ale
musím uznať, že sa možno vo všetkom mýlim. Veď sám tvrdím, že absolútna pravda
neexistuje, takže možno len vychádzam zo svojej obmedzenej reality a v
budúcnosti sa ukáže, že objektívna pravda naozaj existuje. Ak ale existuje, tak
je možno môj názor o jej neexistencii objektívne pravdivý :D
Na záver vážne...
Mierou všetkých
vecí je človek.
Rovnako, mierou
pravdy je realita, v ktorej daný jednotlivec žije.
