Vízie spoločnosti bez existencie moci či zákona bývajú označované ako utópie - systémy v praxi nerealizovateľné, ktoré sú iba výplodom ideálov a fantasmagórií, majúcich pramálo spoločné s realitou.
I keď uznávam, že realizácia daných myšlienok je, aspoň z dnešného pohľadu, skoro nemožná, nie je správne zavrhnúť kvôli tomu samotné pokrokové princípy anarchizmu, ku ktorých oživeniu by muselo i tak nevyhnutne v budúcnosti prísť.
Spoločnosť budovaná v rámci 5-miliónového národa istotne nemôže byť takýmto spôsobom organizovaná ani len teoreticky. Preto je nutné začať vytvárať malé kolektívy a komunity ako alternatívu voči terajšiemu systému, namiesto krvavého zvrhávania režimu a nahradenia jednej tyranie druhou.
Kolektívy by fungovali na samosprávnom princípe.
Samospráva (nie v zmysle VÚC ale v zmysle jednotiek úplne samostatných a nezávislých od štátu) môže existovať bez autority i s autoritou, pričom ani jedna z daných foriem autonómnych kolektívov nie je zavrhnutiahodná. Samozrejme, že osobne sa stotožňujem s prvou z nich ale podporil by som aj druhú, v rámci ktorej by existovalo určité vedenie.
Príkladom z histórie môže byť vznik sovietov v Rusku, v roku 1917. Išlo o decentralizované, samosprávne útvary, ktoré však boľševici rýchlo zlikvidovali a následným centralizovaním moci pochovali celú revolúciu.
Akákoľvek decentralizácia moci je pozitívnym prvkom. Typický príklad fungovania samosprávy vidíme v rodine (ktorá žiaľ býva dnes nefunkčná morálne, to ale zapríčiňuje chorý systém, ktorý rodinu neustále deštruuje, aby zbavil jedinca akéhokoľvek zázemia a totálne ho individualizoval, pretože tak ho môže ľahšie ovládať). Rodina je určitým samosprávnym spoločenstvom, ktorého členovia majú svoje úlohy, a ktoré funguje bez toho, aby muselo dôjsť k použitiu radikálnych donucovacích prostriedkov (samozrejme existujú výnimky - rodičia - despoti, ale to už je skôr vecou psychiky jednotlivca než rodiny ako takej). Môžem samozrejme vychádzať iba so svojich skúseností, pričom ostatní možno so mnou nebudú súhlasiť a majú v rámci rodiny vzťahy iné.
Každopádne, v rodine existuje nepísaná autorita (otec alebo obaja rodičia). Členovia malého spoločenstva, akým rodina je, majú medzi sebou určité citové väzby, ktoré uľahčujú jej fungovanie a stoja v protiklade k odcudzenému mechanizmu štátu. Blízky, alebo aspoň neľahostajný vzťah medzi členmi spoločenstva môže byť zárukou fungovania spoločenstva aj bez mocenského pôsobenia, a to nie len v rodine, ale v akomkoľvek kolektíve. Je teda prvou podmienkou rodinného života, z ktorej je možné si zobrať príklad a aplikovať ju i na vzťahy spoločenské.
Druhou podmienkou, hodnou nasledovania, je stav v rodine, keď akékoľvek "príkazy" autority majú charakter imperfektnej normy, to znamená, že v prípade ich nesplnenia nenastupuje žiadna sankcia. Tým získavajú skôr podobu prosby alebo žiadosti typu "uprac si tu ten neporiadok!", ktorej splnenie je v záujme osoby samotnej a teda uvažovať o jej nesplnení a následnom vynucovaní silou, je bezpredmetné.
Z toho vyplýva nasledovná téza: Čím väčšia je decentralizácia, tým viac je záujem osoby totožný so záujmom autority. Inak povedané, miera centralizácie je nepriamo úmerná zhodnosti záujmov autority a spravovanej osoby.
Na základe tvrdenia, že centralizácia podmieňuje mieru odlišnosti záujmov oboch skupín, možno prehlásiť, že čím viac je spoločnosť centralizovaná (ako tá naša dnešná), tým viac hrozí odcudzenie sa vedenia podriadeným osobám a odlišnosť ich záujmov a potrieb.
Splynutie záujmov autority a ostatných členov kolektívu na základe maximálnej možnej decentralizácie by malo za následok vznik anarchie a anómie, ktorá by v žiadnom prípade nespôsobovala nefunkčnosť spoločenstva.
Z daného tvrdenia možno spätne analyzovať i príčiny vzniku štátu (autority) a zákonov, ktorých základom bolo práve vzdialenie a rozličnosť záujmov jednotlivých skupín obyvateľstva.
Štát síce zastupuje údajne "verejný záujem", ten sa ale zvyšovaním počtu jeho členov stáva stále abstraktnejším pojmom. Nakoniec sa z neho stane iba záujem štátu - vládnucej menšiny.
Napriek tomu, že mnoho anarchistov rodinu zavrhovalo ako zlý a prekonaný model spolužitia, ja sa s daným názorom nestotožňujem. Je pravdou, že dnešná rodina je z hľadiska výchovy úplne nefunkčnou a rozvrátenou. To ale nie je ani tak chybou rodiny samotnej, ako skôr doby, v ktorej žijeme. Neviem však, či vôbec možno označiť nejaké obdobie v histórii, v ktorom by rodina zohrala kladnú úlohu a nebola iba zdrojom obmedzenosti jedinca, okrájania jeho obzorov a mentálnej otupenosti (viď slovenská dedina). Jedna vec je ale jej zlyhávajúca výchovná úloha, druhá vec zasa jej organizácia a fungovanie.
Z hľadiska organizácie nám totiž rodina poskytuje významný obraz a vzor pre možné budúce usporiadanie spoločnosti a vôbec by som z tohto pohľadu neodsudzoval jej význam.
Klimeux
Dodatok: Aby ma nikto nepochopil zle, týmto článkom nevyzývam rodičov aby pri výchove malých detí používali imperfektné normy :) Deti je samozrejme možné i trestať, avšak omnoho lepšie je im veci vysvetľovať a veľa sa im venovať. Rodič, ktorý sa s dieťaťom veľa rozpráva a venuje mu dostatok času nepotrebuje pri výchove používať bič. Samozrejme otázkou je nakoľko je rodič výchovy schopný a či jeho "výchova" nenarobí viac škody ako osohu.
