Aký je alebo akým bol človek vo svojej prirodzenosti?
Teóriou prirodzeného práva sa zaoberajú myslitelia už po celé stáročia a výsledky ich skúmania sa významne zapísali do novodobých ústav a ľudsko-právnych dokumentov. Napriek úspechu a presadeniu sa prirodzeno-právnych teórií v novovekom práve, len máloktorý filozof zaoberajúci sa ľudskou prirodzenosťou išiel, podľa môjho názoru, dostatočne do hĺbky a skúmal naozaj prirodzeného človeka vo svojej podstate (ktorý snáď ani nikdy neexistoval) a nie len "vnútil" umelo divochovi vlastnosti dnešného civilizovaného človeka.
Človek je stále rovnaký, taký ako je dnes bol odjakživa. Závidel, kradol, vraždil, podlizoval sa, využíval ostatných, vyvyšoval sa nad podriadených... Takto by asi chápala prirodzenosť človeka väčšina ľudí. Na vyvodenie takéhoto záveru nepotrebujeme viac ako 10 sekúnd rozmýšľania a preto je pohodlný pre všetkých. Napokon, vidíme to v televízii. V krimi novinách každý deň polhodinka zločinov, potom ešte treba kuknúť nejaké to CSI a hneď máme predstavu o človeku - vyvrhelovi, ktorý je taký už od prírody. Veď je to predsa jeho prirodzenosť byť zlý, pretože ho k tomu núti pud sebazáchovy. Ak chce prežiť, musí sa správať bezcharakterne, nemorálne, využívať a zotročovať si iných. Len silnejší prežije... Toto je výsledok skúmania sociálneho darwinizmu, na ktorého vznik zrejme naozaj postačilo pár sekúnd "zamyslenia sa" a z ktorého vznikli zvrátenosti ako eugenika či dnešný ekonomický fašizmus. Podobné závery nás nikdy neprivedú k ničomu inému ako ku skepticizmu, mizantropii a k podporovaniu totalitných systémov ako KĽDR alebo USA. Nech sa zdajú akokoľvek realistické a pravdivé, nie sú ničím iným než povrchným hodnotením vlastnej obmedzenej reality.
Hobbes, významný filozof zaoberajúci sa prirodzeným stavom tvrdil, že v tomto stave bol "človek človeku vlkom" - tzn. došiel k rovnakému záveru aký sme uviedli vyššie, na základe svojej plytkej analýzy a premietnutia dnešných zlých vlastností na človeka v prirodzenom štádiu. Práve on poskytol živnú pôdu pre absolutistickú formu vlády ako aj pre akúkoľvek neskoršiu tvrdú ruku štátu, keďže ju uznal za nevyhnutnú kvôli ochrane ľudí pred sebou samými, pretože oni by sa dozaista pozabíjali nebyť štátu a polície. Až tieto inšitúcie mohli ukončiť "vojnu každého s každým"... Zaujímavé ale je, že najviac vojen a konfliktov, ktoré stáli milióny životov sa udiali práve pod vlajkami štátov :P
Istý anglický učenec Locke už možno videl prirodzený stav reálnejšie avšak tiež sa zrejme nad prirodzenosťou príliš nezamýšľal ak tvrdil, že človek má právo na vlastníctvo.
Najhlbšie, podľa mňa, skúmal prirodzený stav J. J. Rousseau, filozof, osvietenec, ktorý vlastne osvietencom ani nebol keďže brojil proti pokroku, civilizácii, spoločnosti a vyzdvihoval práve primitívny život v prirodzenom stave. Odhliadnuc od Rousseauovho spiatočníctva, ktoré vo mne nevzbudzuje veľké sympatie, je treba vyzdvihnúť jeho premyslenie a pochopenie prirodzeného stavu a prirodzeného človeka, ktoré popísal v diele Rozprava o pôvode a príčinách nerovnosti medzi ľuďmi. Najzaujímavejším je práve jeho vnímanie vlastníctva, tak rozdielne od Lockovho, ktoré nepovažuje za prirodzené právo ale len za obratné uzurpátorstvo. Viac sa o tom môžete dočítať v spomínanom diele.
Stále sme ale nezodpovedali úvodnú otázku, akým vlastne človek v skutočnosti je. Je prirodzene zlý? Či naopak dobrý? O jeho zle boli presvedčení Hobbes a iní. O dobre zase naopak idealisti. Príkladom zo staroveku môže byť Sokrates alebo Platón - objektívni idealisti, tvrdiaci, že idey (ako dobro, láska, pravda) sú objektívne existujúce - tzn. existujú nezávisle od okolia, od sveta, sú to vyššie metafyzické podstaty. Sokrates na základe toho rozvinul svoju etiku a kritiku sofistov, Platón zase učenie o svete ideí a svete javov. I keď takáto filozofia vôbec neznie zle a je duši lahodiaca, nemôžem sa s ňou stotožniť. Idealizmus ako taký musím odmietnuť, pretože idea nikdy nepredchádza hmotu ale naopak. Až so vznikom hmoty môže vzniknúť idea, zmena hmoty vždy predstavuje predpoklad pre následnú zmenu myslenia. O tom sa môžeme presvedčiť pri skúmaní histórie.
Ako to teda je s hodnotami, s morálkou? Neexistujú? Slovami Zóny A: "Načo hľadať pravdu keď len jedna je a to tá, že pravda neexistuje." ..Nie je tomu úplne tak.
Zaujímavé je v tomto ohľade práve učenie sofistov, tak kritizovaných Sokratom, ktorí síce na jednu stranu zrelativizovali morálku, pravdu, dobro a uvrhli spoločnosť do bahna a chaosu (pričom mali vlastne pravdu, pretože idey naozaj objektívne neexistujú), na druhú stranu vyjadrili obrovskú, dovtedy neznámu myšlienku. Sofista Protagoras vyhlásil: "Mierou všetkých vecí je človek. Existujúcich, že sú a neexistujúcich, že nie sú." Ide o výrok najbližších 2 tisíc rokov neprekonaný. Týka sa nielen hmotných vecí ale aj ideí, ktoré sú tiež závislé na človeku. Víťazí tu hmota nad ideou.
Protagorovu myšlienku možno chápať rôzne ale možno z nej vyvodiť i podstatu problému dobra či zla človeka.
Človek vo svojej prirodzenosti nie je ani dobrý ani zlý (s čím sa stotožňuje i Rousseau). Hodnoty a ich rozlišovanie vznikajú až v neprirodzenom štádiu spoločnosti. Dobro sa stalo dobrom až keď vzniklo zlo, morálne sa stalo morálnym až keď vznikla amorálnosť. Teda až na základe ich vzájomného porovnania a konfrontácie si vytvorili ľudia akési vyššie idey.
V prirodzenom stave teda nebol človek dobrý ani zlý, bol len prirodzený, bez toho, že by dokázal rozlišovať dobré a zlé skutky alebo morálne konanie. Tu sa opäť vrátim k Rousseauovi. Ten tvrdil, že všetky zásady prirodzeného práva vyplývajú z pudu sebazáchovy, zároveň však aj z prirodzeného súcitu, ktorý bráni človeku ubližovať druhým ľuďom, ak nejde o sebaobranu. Sebazáchova a súcit - akási prvotná empatia sú zakladnými princípmi prirodzeného práva.
Z dnešného pohľadu by sme mohli spätne ohodnotiť tieto prirodzené zásady ako dobré. Teda prirodzenosť predstavuje dobro. Všetky zlé vlastnosti v človeku prebudila až štátna či autoritárska spoločnosť založená na vlastníctve, v ktorej sa človek postupne zbavil prirodzeného súcitu. Vtedy sa stal človek človeku vlkom. Hobbes sa domnieval, že štát človeka chráni pred "vlčím", vojnovým stavom. V skutočnosti práve štát alebo hierarchizovaná spoločnosť daný stav vytvára.
Vo vývoji spoločnosti môžeme opäť vidieť dialektické princípy. Téza - prirodzený človek, antitéza - odcudzený človek, ktorý sa odcudzil prirodzeným princípom, prírode, sebe samému prostredníctvom civilizácie. Vytvára si teda rôzne metafyzické predstavy, vyššie idey dobra ako Platón, vytvára si predstavu osobného Boha ako absolutizovaného človeka.
Ľudia konajú zlo, vraždia, lúpia, starajú sa len o svoj prospech, zotročujú sa navzájom ale zároveň si vytvárajú tieto krásne idey. Prečo tak činia? Prirodzenosť v nich totiž stále drieme, uspatá niekde hlboko a núti ich vytvárať si predstavy ideálna, raja, Boha, dobra, lásky, spravodlivosti - to všetko je len odraz potlačenej prirodzenosti.
Dôjde napokon k syntéze? Vzíde z trosiek civilizácie opäť prirodzený stav na vyššej kvalitatívnej úrovni? Odmietnu ľudia falošné predstavy o ideách a začnú žiť ideálne - prirodzene?
Klimeux
