Keď ste si ma vidiekli, tak si ma aj v meste! : Blog title

O tom, prečo nemá zmysel chodiť na poznávacie zájazdy a už vôbec nie o nich usporadúvať cestovateľské kiná...

V nedeľu večer sa na Magio pláži v Bratislave konalo cestovateľské kino s názvom Severná Kórea – krajina troch Kimov, usporiadané cestovnou kanceláriou Bubo Travel.

Lacný antikomunizmus

Viac než na nevšedné príhody, ktorými budem baviť akúkoľvek spoločnosť pri dlhých zimných večeroch, čo sľuboval organizátor, som bol zvedavý, akým spôsobom sa podarí tento raz prezentujúcim očierniť ideu komunizmu... Spôsob napokon nebol nový ani originálny, avšak svojmu účelu poslúžil, ako obvykle, nad očakávania dobre.

Miestami som mal nutkanie skočiť prezentujúcemu mladíkovi do jeho „zábavného“ rozprávania a vysvetliť mu, že systém postavený na exkluzívnom nacionalizme, neokonfucianizme a božskom uctievaní autorít, zastrešený jedným dedičným panovníckym rodom, ktorý vlastní súkromné ostrovy nemôže mať absolútne nič spoločné s komunizmom, socializmom, ba ani toľko opovrhovaným štátnym kapitalizmom, ale v najlepšom prípade ho možno označiť za „štátny feudalizmus“ alebo „štátne otrokárstvo“ a i tak by ešte išlo o eufemizmus...

Napokon som ale dospel k záveru, že radšej zostanem ticho, že by to bolo zbytočné, keďže jemu to bolo evidentne aj tak úplne všetko jasné – opakovane nás upozorňoval na štátnu doktrínu Čučche, založenú na myšlienke absolútnej sebestačnosti a svojbytnosti – napriek tomu si išiel ďalej svoje o „socialistickej krajine“, keďže ani on, ani nikto z prítomných nemal evidentne šajn o socialistickom internacionalizme. Ba čo viac, takto mohol diskreditovať nielen komunizmus, ale i všetky smery v súčasnosti usilujúce o potravinovú sebestačnosť Slovenska (vidíte, takto dopadne krajina ktorá sa bude pokúšať si niečo dopestovať, je lepšie všetko dovážať).

Kim Čong-un Show

Zaujímavejšia časť prezentácie sa ale točila okolo severo-kórejskej propagandy a všadeprítomnej atmosféry „potemkinovskej dediny“, ktorá ich výpravu spevádzala na každom kroku. Dalo by sa vraj hovoriť priamo o akomsi „úzkostnom“ stave, kedy strácate pojem o realite a prestávate vedieť, čo je pravda a čo iba fikcia, čo je reálne a čo len Kimov matrix, čo je poctivý železo-betón a čo iba kulisa s dobre pripraveným komparzom...

Raz to bolo dokonale vysvietené nočné mesto, ktoré ďalšiu noc celkom zhaslo a rozsvietilo sa až s príchodom nového turistického zájazdu; potom zase úplne prázdne vedecké centrum s nerozbalenými klávesnicami, ktoré denne navštevujú tisíce študentov (zrovna tam neboli); potom osemprúdová totálne prázdna diaľnica, z ktorej museli zísť, nakoľko sa vraj pár kilometrov pred nimi udiala obrovská dopravná nehoda, ktorá ju úplne celú upchala; ďalší raz to bol veľký detský zájazd, ktorý prišiel náhodou presne tam, kde sa nachádzali oni a kde inak nebolo ani živej duše...

Tie príhody sa v samej podstate veľmi podobali jedna druhej, avšak pri každej sme boli ubezpečení, že vlastne ani oni sami nevedia, ako to naozaj je a že pokaždé boli len kúsoček od toho uveriť propagande „súdruha maršála Kima“, nechať sa nachytať lákavo pripraveným pozlátkom...

Skanzen stereotypov

Rozprávanie to bolo zaujímavé, avšak pri hlbšom zamyslení sa nad fungovaním turistického „priemyslu“ hocikde vo svete, ba i u nás, možno konštatovať, že nie neobvyklé... Na celom svete môžeme totiž vypozorovať určitú spoločnú črtu, či marketingovú stratégiu turistických destinácií spočívajúcu v snahe prispôsobovať svoju kultúru, resp. na prvý pohľad viditeľnú kultúru vzorcom a očakávaniam turistov. Turista nesmie odísť sklamaný. Môže byť prekvapený, môže byť unesený, či trebárs aj zaskočený, avšak nikdy nie rozčarovaný ani nespokojný. Hosťujúca krajina sa pôsobením masového turizmu vždy zbavuje kultúrnej autenticity, keďže sa snaží úplne eliminovať nahodilosť, prekvapenie či nepredvídateľnosť situácie, ktorá je za normálnych okolností žiaducou podmienkou pre rozvoj kultúrneho života a zbraňou proti jeho stagnácii, avšak tiež vždy spojená s potenciálnym rizikom pre návštevníka.

Kultúra sa prosto na seba potrebuje dívať stále „novými očami“, inak degeneruje. Pohľad turistu je však zväčša zakalený prvoplánovým očakávaním a romantickou predstavou vyčítanou z bedekru cestovnej kancelárie. Paríž tak pre neho nie je kotlom sociálnych bojov, kde sa každý týždeň protestuje proti zmenám zákonníka práce či urbánnym rukojemníkom v obkľúčení no-go zón – je pre neho malebným bulvárom, kde sa prechádza Baudelaire s Eluardom, ktorí si po večernom absintovom dobrodružstve na Montmartre zaspievajú s Edit Piaf v Moulin Rouge „Smells Like Teen Spirit“. Turecko nie je štát s vyšinutým prezidentom, ktorý zatvára našich občanov kvôli prokurdským názorom, ale krajinou tkaných kobercov, fezov a horúceho čaju. Bratislava nie je mestom, kde bezdomovci zomierajú na ulici – je to korunovačné mesto so slávnou históriou. Indiánska rezervácia nie je miestom deklasovanej triedy sužovanej alkoholizmom, ale spiritualitou nabitá zem plná wigwamov a tomahawkov. Turista má prosto zafixovanú predstavu, ktorá musí byť naplnená. Z miesta s unikátnym geniom loci sa tak stáva skanzen našich stereotypných predstáv...

Inscenovať totalitu

To isté, pochopiteľne, platí i pre KĽDR, ktorá má tiež určitý záujem na cestovnom ruchu, hoci ročný počet turistov prísne obmedzuje (čím zas zvyšuje vlastnú exkluzivitu a teda i ceny zájazdov). Rozdiel je, oproti iným štátom, iba v dvoch veciach:

1) inde vidí turista hlavne to, čo mu hostitelia ukázať chcú, avšak pri troche snahy môže nahliadnuť aj za „oponu“, zatiaľ čo v KĽDR vidí iba čo mu ukážu – čo umocňuje pocit „potemkinovskej dediny“ viac ako v iných destináciách.

2) v KĽDR toho k videniu vlastne príliš nie je (sektor služieb žiadny, nočný život neexistuje), a teda je otázne, čo by mohlo byť potenciálnym lákadlom pre turistov v tejto uzavretej a neprístupnej krajine, práve okrem jej neprístupnosti a uzavretosti?

Nazdávam sa, že Kimov režim na tento paradox prišiel už dávno a je si plne vedomý toho, čo vábi ľudí do krajiny. Regulovaný ročný počet turistov tak nepovažujem za prejav neochotného a vynúteného kompromisu inak „tourist-unfriendly“ krajiny, ale za racionálny ťah jeho „štátnej politiky cestovného ruchu“.

Hlavným dôvodom návštevnosti Severnej Kórey je potom, pochopiteľne, práve ten morbídne fascinujúci pocit prenasledovania, všade číhajúcej propagandy a totalitnej moci, ovládajúcej aj slnko na oblohe, ktorý chcú všetci zažiť. A „súdruh maršál“ im ho ochotne poskytne...

Tým netvrdím, že by moc v KĽDR nemala v skutočnosti absolutistický charakter sama o sebe, avšak aj iné štáty sú alebo smerujú k tvrdému autoritárstvu (viď. súčasné Turecko, či Poľsko) a napriek tomu nie sú z tohto hľadiska turisticky atraktívnymi. Byť diktátorom nestačí. Je treba preháňať, hrať a inscenovať... Z najnegatívnejšieho aspektu svojej krutovlády je tak možné urobiť svoju devízu. Kim Čong-un určite nie je hlupák, ktorý by si myslel, že európske a americké „ovečky“, desiatky rokov indoktrinované antikomunizmom za jeden týždeň svojou extra lacnou propagandou „obráti na vieru“. On to nerobí preto... (Napokon ani nechce, veď jeho ideológiou nie je „vývoz revolúcie“ ale jej konzervovanie v jednom štáte). Naopak, myslím si, že sa vyzná v západnej kultúre celkom dobre (netají sa svojou záľubou v NBA, navštevuje ho Denis Rodman atď.) a určite pozná západnú orwellovskú predstavu totality, ktorú sa následne snaží pre turistov a západné médiá čo najvýstižnejšie a najpresnejšie naplniť – sprostredkúva im ju v pre nich pochopiteľnom prevedení.

For a Few Dollars More

Nechcem konšpirovať, ale určité veci sú prosto zjavné – napríklad keď sa vás niekto v cestovateľskom kine v nedeľu večer snaží presvedčiť, ako veľmi boli kórejskí sprievodcovia užasnutí a prekvapení, keď ich pozval na „luxusné“ jedlo za pár dolárov – hoci to isté muselo logicky urobiť už dvesto turistických výprav pred ním, a teda by som to na mieste sprievodcov skôr očakával, ako nad tým žasol. Ale herec by som bol dobrý – a tak by som predsa len „žasol“ (také jedlo predsa bežný kórejský smrteľník nikdy v živote neochutná).

Z rozprávania bolo jasné, že turistom neustále vŕta v hlave, či všetci okoloidúci náhodou nie sú iba herci a komparz – ale zrejme si neuvedomujú, ako dobre môže byť komparz pripravený. Zdanlivý moment „prehliadnutia propagandy“ (nikto sa tam neusmieva), ideologickej trhliny je tak vlastne sám o sebe propagandou, či skôr meta-propagandou. Je to divadlo, či zážitková „escape room“ hra, akých je na zľavomate plno... Všadeprítomná režimná manipulácia nie je prostriedkom presviedčania ani agitácie, ale fetišom úplnej kontroly, ktorý západný turista (skryto) túži ochutnať.

Keď sa nad tým (s nadsadením) zamyslím, vyššie zmienená cestovná kancelária plní v podstate úlohu „nezamýšľanej“ Kimovej PR agentúry na Slovensku...

Nuž, a teda cestovateľské kiná, ktoré robia propagandu, namiesto aby ju odkrývali, si asi do budúcna odpustím...

Klimeux

vyšlo na web stránke kultúrno-politického magazínu DAV DVA

Utíchol nám dvojhlas našich piesní
tak veľmi ublížili sme si
potom ale stretli sme sa znova v jednom byte
tam niekde v paralelnej realite
tam niekde ďaleko - v paralelnej realite

Napísala si mi v noci o pol druhej
že chýbam ti a že ma potrebuješ
a že vieš že iba s tebou prežijem
tam niekde v paralelnom vesmíre
tam niekde ďaleko - v paralelnom vesmíre

Tam nepoznajú xanax ani anopyrin
ani milión všetkých smutných galaxií
tam šťastie trvá až kým nepomrie
a všetko obráti sa na dobré

Tam žiadny z ľudí nikdy viac už neplače
pár šťastných dní tam trvá celé mesiace
a život na nikoho nie je pes
tam každému srdcu dajú jesť

Cesty sa rozišli, potom zase stretli
žili sme šťastne a mali sme deti
najprv jedno, potom trebárs druhé, tretie
tam niekde v paralelnom svete
tam niekde ďaleko - v paralelnom svete

Napísal som prstom na sklo odkaz
že budeme spolu a potopa po nás
ten nápis, ten dážď len tak nezmyje
tam niekde v paralelnom vesmíre
tam niekde ďaleko - v paralelnom vesmíre

Tam nepoznajú xanax ani anopyrin
ani milión všetkých smutných galaxií
tam šťastie trvá až kým nepomrie
a všetko obráti sa na dobré

Tam žiadny z ľudí nikdy viac už neplače
pár šťastných dní tam trvá celé mesiace
a život na nikoho nie je pes
tam každému srdcu dajú jesť

Tak zase ako predtým - sme iba ja a ona
Ten svet predsa musí niekde existovať
tam niekde ďaleko...

Klimeux

Keď ste si ma vidiekli, tak si ma aj v meste!

Stránky

štvrtok 22. novembra 2018

Lož má krásne nohy

Štrajkujúci huslisti

utorok 11. septembra 2018

Budižkvýčepu

nedeľa 3. septembra 2017

Inscenovať totalitu (turizmus v KĽDR)

pondelok 7. augusta 2017

Tam niekde ďaleko