Pozadie spoločenského pokroku

Alebo aj zlo môže byť dobrom

Spoločenský vývoj, pokrok, napredovanie... Všetko je inak v porovnaní s minulosťou, či už vzdialenou 50 rokov, storočie či tisícročie. Nemyslím ani tak pokrok vedy a techniky ako skôr progres v rámci spoločnosti ako takej, jej vnímania hodnôt, spôsobu myslenia, presadzovania a realizovania jej postojov a názorov. Svet je v pohybe, to vedel už Herakleitos z Efezu, vieme to i my dnes.

Otázkou len zostáva, či sa tento pohyb deje na základe náhody, či je iba sledom tisícov náhodných udalostí bez akéhokoľvek vnútorného zmyslu a tým pádom sa deje úplne chaoticky a nepredvídateľne alebo či naopak existuje vnútorný vyšší zmysel spoločenského diania, ktoré smeruje za určitým cieľom.

Ani jednu teóriu nie je zrejme možné úplne potvrdiť a už vôbec nie vyvrátiť. Prvá príde ľuďom celkom logická a teda prijateľná, tá druhá zase stojí na inom druhu logiky - na dialektike, ktorá je jednými zatracovaná, ďalší ju zase považujú za akúsi vyššiu formu logiky.

Jedná sa o akúsi dejinnosť, historicizmus, ako býva táto teória označovaná. Nemá to nič spoločné s tým, či je budúcnosť určená osudom alebo je náhodná. Toto je o niečom inom. Nikto netvrdí, že všetky udalosti, čo sa stali sa stať museli a že to bol osud, že sa snáď nemohli udiať úplne inak. Človek spraví denne desiatky rozhodnutí, pričom každé mohlo dopadnúť inak a všetko by sa tým absolútne zmenilo, to nik nepopiera. V zásade iba ľudia obhajujúci túto koncepciu chápania dejín, vrátane mňa, tvrdia, že všetko má svoj vnútorný účel a že aj navonok chaotické dianie, ktoré tvoria tisíce a tisíce rozhodnutí, sa deje na základe tohto vnútorného zmyslu, takže aj odlišný vývoj by napokon priviedol ľudstvo na rovnakú cestu. Vývoj ide stále dopredu a deje sa na základe boja protikladov. Neexistuje iba áno alebo nie. Iba klad či zápor, ako by to chápala logika. Je tu vždy ešte tretí prvok - ich syntéza, ktorá je motorom pokroku. O tom pojednáva dialektika.

Všetky učenia postavené na tomto spôsobe chápania vývoja sú dnes očierňované, ako sa len dá, označované ako marxistické žvásty, pričom sa neberie do úvahy, že s podobnými myšlienkami prišli už Kant, Fichte či Hegel, nehovoriac o spomínanom Herakleitovi. Je možné, že majú svoje chyby, napokon ľudia môžu len predpokladať, čo je spomínaným vnútorným účelom dejín. Ten môže byť úplne odlišným ale to neznamená, že samotná teória je nesprávna alebo že je na smiech.

Ak sa ohliadneme za dejinami, zistíme, že spoločnosť sa vyvíjala, menila sa a to vzhľadom na jej krátke trvanie (pár tisíc rokov nie je veľa) dosť radikálne. Veď od starovekej otrokárskej spoločnosti cez feudalizmus až po kapitalizmus si ľudstvo prešlo toľkými zmenami, že len slepý by tento pohyb nevnímal. A pohyb sa nemôže len tak zastaviť... I keď dnes sme v štádiu, ktoré by určití ľudia radi prijali na stálo a umelo ho zakonzervovali v jeho doterajšej alebo prípadne ešte horšej podobe. Preto musia stále hľadať nové argumenty pre svoje lži a presviedčať o nich masy. Iní možno broja proti tomu dnešnému štádiu, v ktorom sa nachádzame, to znamená kapitalistickom, a radi by sa vrátili do niektorého predošlého ako rôzni nadšenci stredoveku, monarchisti, ktorí dokonca majú aj svoje politické strany a ďalší. To všetko len nasvedčuje tomu, ako je prvá, hore spomínaná teória o absolútne chaotickom vývoji bez zmyslu zavádzajúca a ako dokáže doviesť ľudí do úplnej zúfalosti a názorovej rozpoltenosti. A o to vlastne dnes aj ide. Udržať ľudí ako tak nejednotných a osamotených, apatických, neschopných proti niečomu vystúpiť, ľudí, čo len nadávajú na drahý chleba a volia si ako voli svojich zástupcov, ktorí vôbec nesledujú ich záujmy.

Veď predsa každý, kto pozná aspoň trochu dejiny, musí jasne vidieť, že zmena je úplne zjavná a neudiala sa len tak. Udiala sa na základe boja. Nemusíme ho hneď nazývať triedny boj, ale každopádne išlo o boj určitých skupín, ktorých záujmy boli úplne protichodné, antagonistické. A o tom je dialektika. Napokon ani samotné pochopenie dejín ako boja rozličných protichodných skupín nie je samozrejmosťou. Aj toto pochopenie podlieha určitému vývoju, určitému boju a trvá nejaký čas. Tiež to funguje na základe systému téza - antitéza - syntéza. Niekto na to príde, ľudia to odmietnu, nadávajú na to, vysmievajú sa tomu ale napokon to možno pochopia sami a nastane spomínaná syntéza, nastane sebauvedomenie si seba v rámci dejín a ich vývoja. Napokon všetky veľké myšlienky boli najprv odmietané.

Toľko k spomínaným dvom teóriám. Prejdime teraz na druhú časť článku a pozrime sa na často pretriasané úvahy o pozadí dejín, o ktorom hovorí aj nadpis článku. O tajných spolkoch, spoločnostiach, slobodomurárskych lóžach, ktoré v minulosti fungovali, často fungujú aj dodnes a ktorých snahou bolo údajne prevziať moc v jednotlivých krajinách, napokon aj celosvetovo. Ťažko stanoviť, do akej dávnej minulosti tieto ich plány možno datovať. Neviem ani povedať, či sú pravdivé. Každopádne dnešné globalistické snahy a nadnárodný kapitalizmus zotročujúci celý svet len dokazuje ich existenciu. Dnes nevládnu vlády, vládnu finančnícke elity. Moc peňazí je silnejšia než tá naša, zverená do rúk volených zástupcov. Smutné je, že našich vládcov vlastne ani nepoznáme.

Istotne tu však tá dnešná elita oligarchov nebola odjakživa ale musela sa k moci nejako dostať. To sa jej samozrejme podarilo cez peniaze. Ale tie by sami o sebe nestačili. Museli hlavne presvedčiť ľudí, museli ich získať na svoju stranu a to sa dá ľahko dosiahnuť peknými ideálmi.

Mnoho ľudí, ktorí sa zaoberajú touto problematikou, poukazuje na historické súvislosti a na prepojenie rôznych významných osobností so spomínanými tajnými spolkami, takisto na ich prepojenie s revolúciami a pseudohumanistickými myšlienkami, ktorých jediným účelom bolo dosiahnutie svetovlády.

Je to možné. Ťažko si spraviť na vec názor. Môže to tak byť aj nemusí.

Za humanizmom a renesanciou, akousi "obrodnou" fázou vývoja spoločnosti, ktorá je chápaná kladne, stáli v pozadí záujmy bankárov, akými boli napríklad rod Medicijovcov vo Florencii, ktorí nutne potrebovali čo najskôr zlomiť moc aristokracie, zrušiť feudalizmus, pohaniť stredovek a cirkev a dostať k moci seba, tzn. bohatých mešťanov, obchodníkov, budúcich kapitalistov.

Po reakčnom baroku tieto tendencie pokračovali aj v dobe osvietenstva, kedy boli pekné myšlienky filozofov využívané tými istými skupinami - obchodníkmi, bankármi, buržoáziou na uľahčenie si cesty k moci, čo sa i podarilo sériou revolúcií. Zmanipulovali ľudí a pod rúškom humanistických ideálov ala sloboda, rovnosť, bratstvo sa im podarilo definitívne dostať k moci.

Kruté pravdy... Avšak ja tvrdím (a preto aj ten dlhý úvod o dejinnosti a dialektike), že teraz netreba všetky dané historické udalosti odsúdiť a biť sa za to, aby sa vrátil dobrý a spravodlivý stredovek, aby bol štát opäť spätý s cirkvou a za obnovenie tradičných hodnôt. To je úplne spiatočnícky, reakcionársky postoj. Alebo ďalší čo kričia, že treba zobrať moc bankárom a korporátnym magnátom a vrátiť späť starú dobrú demokraciu so spravodlivou vládou. Lenže tá nikdy neexistovala! A ani nebude! Na jednu stranu súhlasím s ľuďmi, ktorí sa o túto problematiku zaujímajú a vážim si, že sa neboja pozrieť do očí niektorým pravdám. Na druhej strane nechápem ich "revolučnosť" a zároveň spiatočnícky postoj.

A tu sa vraciam opäť k dialektike. Keby sa len trochu snažili pochopiť jej význam, možno by mali na vec iný pohľad.

Totiž aj zlý úmysel alebo zlý skutok môže byť v určitej dobe prínosom, môže byť užitočný pre spoločnosť a teda dobrý.

Medicijovci zrejme boli bankári, ktorí sledovali len svoje záujmy a aj keby celá renesancia vznikla len na ich popud (čo sa určite nestalo) nemožno to z historického hľadiska považovať za zlé. V tejto dobe jednoducho aj ich myšlienky a zvrhlé plány predstavovali pokrok oproti dovtedajšiemu usporiadaniu.

Tak isto na celom osvietenstve a Francúzskej revolúcii najviac zarobili Rotschildovci a iní bankári a novovzniknutí kapitalisti. Preto napokon aj revolúciu robili alebo skôr podporovali. To iba lúza si myslela, že bojuje za svoje práva. Ale kvôli tomu nemožno odsúdiť celé revolučné hnutie ako také. Aj tie hnusné rotschildovské banky predstavovali akýsi pokrok oproti predošlému prehnitému monarchistickému zriadeniu. To predsa nemôžem chváliť, len kvôli faktu, že z dnešného pohľadu sú bankári tým zlom. Za to, že sú zlí predsa nebudem žiadať návrat Ľudovíta XVI. 

Aj zlo môže predstavovať za určitých okolností pokrok oproti zlu predošlému.

To neznamená, že ho schvaľujem, iba ho považujem za historicky nutné a dôležité.

V rámci revolúcií alebo revolučných hnutí vždy existuje viac názorových smerov, pričom jedny revolúciou dosiahnu svoje ciele a tí druhí zostanú zákonite nespokojní, stanú sa z nich sklamaní revolucionári, pretože ich myšlienka bola natoľko pokroková, že nemohla byť v danom období uskutočnená. Tí spokojní využili všetkých ostatných, aby sa dostali k moci a potom sa ju už len snažia udržať za každú cenu a tým sa z nich stávajú nepriatelia ďalšieho spoločenského vývoja. Takže z revolucionárov sa stanú reakcionármi. Opäť sa teda pôvodne jednotné hnutie na troskách zničeného starého systému rozdelí na dva tábory, ktoré odteraz bojujú proti sebe.

Zoberme si situáciu v Anglicku v 17. storočí. Existovalo tam niekoľko politických strán či frakcií, ktorých spoločným cieľom bol boj proti starému systému, ktorý nezaručoval práva a slobody. Spoločne požadovali zmenu. 1689 - prijatie Bill of Rights, umiernení parlamentaristi dosahujú to, čo chceli. Anglicko sa stáva konštitučnou monarchiou. Radikálni diggeri však nevyhnutne musia zostať sklamaní z neúspechu svojich požiadaviek.

Francúzsko o sto rokov neskôr... Paríž je hore nohami. Vyzerá to, že povstali doslova všetci proti zhýralej šľachte a panovníkovi. Avšak samozrejme i tu nie sú jednotní. Kapitalisti, buržoázia, bohaté meštianstvo víťazí, dosahujú svoj cieľ, radikálni jakobíni sú porazení (aj keď i o nich som počul už všeličo negatívne, ak nerátam teror čo rozpútali). Lúza, ktorá sa bila za heslá slobody, rovnosti a bratstva nedosahuje vôbec nič. Slobodu získavajú len bohatí, rovnosť iba pred zákonom a i to len taká formálna ako dnes, a bratstvo bolo aj tak viac-menej len do počtu. Rotschild a spol. sa smeje... odsúdeniahodné? Nie. Potrebné a nevyhnutné.

Ako som už napísal, aj zlo môže byť v istej dobe dobrom, tzn. napredovaním.

Podarilo sa dosiahnuť tieto ciele:

1) zvrhnutie monarchie, absolutizmu, presadenie konštitucionalizmu - pozitívne

2) zlomenie moci, vplyvu cirkvi na svetskú sféru - pozitívne

3) presadzovanie ústav, práv a slobôd - pozitívne

Tým ale kapitalisti, liberáli dosiahli svoje zámery a už nechcú ďalší pokrok. Nastáva zlom... Od tejto chvíle sa ich "pokrokový" prístup stáva reakciou.

Preto tvrdím, že dnes liberalizmus nemá čo ponúknuť lebo svoje ciele dosiahol v 18., 19. storočí. Vtedy prestal byť pokrokovým a užitočným pre spoločenský vývoj, začal byť paradoxne brzdou vývoja, preto dnes musí riešiť určité kontroverzné témy, aby mal aspoň nejakú agendu, ktorá pritiahne voličov. Ale o tom inokedy...

Kapitalizmus taktiež nebol zlý odjakživa, predstavoval progres a jeho nástup bol nevyhnutný. Za čas však začal výrazne zahnívať. Spomínaná elita oligarchov ho potrebovala udržať, zachrániť a o to sa snaží dodnes. Nadnárodný kapitalizmus, akási centralizovaná svetová diktatúra kapitálu predstavuje spôsob, ako to dokázať. A to je presne tá brzda pokroku. Darmo ma bude nejaký liberál presviedčať, že nie. Preto neverím liberálom, pseudohumanistom, ani konzervatívcom, ani medzinárodným, nevládnym organizáciám, kecom o ľudských právach. Všetkým, ktorí údajne bojujú za lepšie zajtrajšky, ale iba v rámci tohto systému. Je to buď pretvárka alebo nepochopenie historickej nutnosti, že spoločnosť musí ísť ďalej a že kapitalizmus je len prechodné obdobie, tak ako nimi boli tie predošlé.

Klimeux