Septembrová pieseň

Opitá pieseň, sa nedivím ani
v tom zhone a nálade, vzruchu
že zabudla si ma na vinobraní...
Si mi ty ale prazvláštna pani
keď ráno mi praješ dobrú chuť

Ja jedol by som, jak velmi!
veď na jeseň mnoho je chutí
zo zmyslov však vytečú ti
keď trpíš zápalom dutín
bolestivým, príšerným

Necítim nič, dutina vnemov je zbavená
však inde než sa zdá si zábrany utká
niekde nižšie od lavého ramena
(kde dotlela spomienka spálená)
sa nachádza - a kúsok nahor od žalúdka

Úlavu prináša pohár, v ňom liek
cestou na dno žiari zelená
absintu Paula Verlaina
z mesta Paris Trójska Helena
priváža plno piesní - mileniek

Ďalšieho rána už zdravá je dutina
liečebný proces nebol príliš ťažký -
úspešné výpravy až na dno flašky
povedieš a slúb mi že neprehráš kým
nezačnem konečne s jeseňou usínať

Len v spánku sen býva tak jasný
v čom po prebudení mu bránia
...tak vraciam sa na vinobrania
dychtivým septembrom hnaný a
dievčaťom s červenými vlasmi

Vietor hrá melódiu tú istú
poznávam ju hoc je tónmi pestrá
- zmena len v obsadení orechestra
a teda Nádej i Túžba, jej sestra
tak podobajú sa suchému listu


Klimeux

Metamorfózy slobody

Keby sme sa pokúsili zostaviť rebríček 10 najvýznamnejších pojmov západnej kultúry, je takmer isté, že niektorú z prvých pozícií (ak nie prvú, tak zaručene aspoň medailovú) by obsadila sloboda.

Od čias príchodu Germánov do západného sveta sa stal tento pojem hlavným hýbateľom európskych dejín, prelomovým bodom v dovtedy rímskom období, kde hralo o dosť významnejšiu úlohu šírenie civilizácie a kultúry, ktorej často padla sloboda za obeť.

Sama sloboda sa stáročiami vyvíjala, rozvíjala, pretvárala, menila farby i významy, až sa stala tým, čo pod týmto pojmom nájdeme v náučných slovníkoch dnes. Ani my však nie sme pri výklade daného slova jednoznační. Významov tohto pojmu je zrejme asi rovnako veľa ako ľudí, čo za neho bojovali. Jana z Arku bojovala za inú slobodu ako Jan Hus, za inú slobodu bojoval M. Robberspierre, za inú sa bil M. Luther King, za inú Adam Smith, za inú Max Stirner, za inú T.G. Masaryk a za inú štúrovci... tí všetci žiadali slobodu, žiadali to isté, zároveň však tak odlišné.

O slobode všeobecne

Ak odhliadneme od vzájomných rozličností jednotlivých druhov slobody vzniknuvších dejinnými bojmi, zostane nám obyčajná, všeobecná, nahá sloboda bez prívlastkov - teda akási nezávislá sebarealizácia, z nej vyplývajúca sebatvorba a následné sebapoznávanie... Jednoducho nespútaná existencia.

Z posledných dvoch viet možno vyvodiť viacero rovín slobody. Tá sa odohráva vo vzťahu k iným - vonkajšia a taktiež (a predovšetkým) vo vzťahu k sebe - vnútorná sloboda.

Vyplýva nám z toho teda i to, že sloboda neexistuje nezávisle sama o sebe ako určitá idea, ale že sa vždy realizuje vo vzťahu k niekomu či k niečomu. Ako by som mohol byť slobodný, ak by som existoval iba ja?

Sloboda sa navonok prejavuje ako nevynútený prejav vlastnej vôle, samotná vôľa je už však záležitosťou vnútornou. Ich spojením dochádza k spomínanej sebatvorbe a neskôr k sebareflexii. Prostredníctvom sebatvorby sa z nikoho stávam niekým. Tento proces sa taktiež odohráva navonok (kto som pre druhých) i dovnútra (kým som pre seba).

Veľmi významnou súčasťou slobody je rovnako sebaúcta, prameniaca práve z vôle jedinca. Akú sebaúctu môže mať otrok?

Sloboda a jej sestra Diktatúra

Otroctvo, totalita, diktatúra bývajú pojmy stavané na opačnú stranu rieky, oproti slobode, ako jej pravý opak. Ťažko by sme mohli tvrdiť, že jej protipólom nie sú. Zároveň je ale zaujímavé vnímať, ako ich ich vzájomný antagonizmus predurčuje na ďalšiu spoluprácu. Jeden bez druhého neznamenajú nič. Kde je jeden, nachádza sa v určitej forme i druhý.

Celá západná spoločnosť sa stavia nepriateľsky voči východnej predovšetkým kvôli hrôzu budiacim slovám ako disciplína, oddanosť, poslušnosť, ktoré zaváňajú tak silno despotizmom.

Západ sa naopak oháňa svojou slobodou, ktorá sa však v praxi zatiaľ príliš neuskutočňovala, zostala naprieč storočiami iba v ľudských mysliach ako súčasť akéhosi svojského "folklóru", zakotvená v buditeľských piesňach, snoch rojkov a populistických prejavoch politikov.

Neuskutočniteľnosť slobody tkvie práve v slobode samotnej, alebo v našom "slobodnom", či skôr hedonistickom prístupe k životu, pod heslom: robím si, čo chcem. Takto vnímaná sloboda sa musí zákonite zvrátiť na otroctvo, pretože pri absencii pevnej vôle, odriekania si, či prísnej vnútornej disciplíny, dochádza k vytváraniu závislostí, spočívajúcich v nekonečnom uspokojovaní svojich potrieb, porovnateľnom s drogovou závislosťou. Západná sloboda užívania si sa teda v konečnom dôsledku transformuje na svoj opak. Závislý človek môže byť jedine otrokom, a teda i v podobnom zriadení musí žiť. Potrebuje tvrdú ruku, ktorá nad ním bude stáť a dohliadať, "či po použití poctivo odhodil injekčnú striekačku..."

Daný prípad premeny slobody vzniká na základe nerovnováhy medzi vnútornou a vonkajšou slobodou. Stane sa tak, ak prevažuje vonkajšia nad vnútornou, teda forma nad obsahom, následok nad príčinou, prázdna škrupina nad tým, čo sa kedysi skrývalo v nej.

Vnútorné vysporiadanie sa každého človeka s vlastnou slobodou by malo predchádzať samotnej slobode vonkajšej - teda prejavu vôle činmi.

Vnútorná sloboda sa dá paradoxne dosiahnuť iba prísnou vnútornou "diktatúrou".

Dokiaľ sa teda necháme v mene slobody ovládať vlastnými chúťkami, slasťami a drogami nezaslúžime si nič iné ako despociu, tvrdý režim, ktorý nás bude kontrolovať ako malé deti. Môžeme v tom vidieť zlý úmysel svetovlády... rovnako to ale možno vnímať i ako čosi nevyhnutné, asi ako rodičovskú starostlivosť o nás - nesvojprávnych tvorov.

Ak chceme zmenu, nezačnime zvrhávaním vlády ani krvavým pučom. Začnime tým, že presunieme diktatúru z vonka do našeho vnútra. Vstrebajme ju! Nie ako čosi nanútené, ale z vlastnej vôle.

Ak je niekde sloboda, je isté, že obďaleč bude postávať i tyrania. Ide o pojmy tak previazané, že bez jedného z nich by sme nerozumeli druhému... Musíme sa vyrovnať s obomi a prijať ich. Jediné, čo môžeme ovplyvniť je, ktorý z princípov bude vládnuť okolo nás a ktorý v nás. Ako si vyberieme?

 

 

Klimeux

Potraviny, a.s.

„...to, co vypadá jako hojnost možností výběru, jí ve skutečnosti není. Je to jen iluze rozmanitosti. Je tu jen několik firem a několik plodin.“

„Kultura, která vidí prase jen jako zhluk protoplazmické neživé struktury, jíž se dá manipulovat a vytvořiť jakýkoliv dizajn, jaký človek dokáže do tohoto stvoření narafičit, bude pravdepodobne vnímat ostatní jedince své komunity a jiných kultur a národů se stejnou přezíravostí, neúctou a snahou o kontrolu.“

Dokument o dlhej ceste potravín až na náš tanier, o ktorej žiaľ my nevieme prakticky nič; o tom ako sa z ľudskej stravy stáva „nadnárodný“ priemyselný produkt; o vzniku fast-foodov, akýchsi priemyselných reštaurácií, vyrábajúcich jedno jedlo a vďaka tomu využívajúcich nekvalifikovanú, lacnú a nahraditeľnú pracovnú silu; o polenách, ktoré hádžu veľké spoločnosti malým farmárom pod nohy a o množstve ďalších skutočností vyvolávajúcich dávivý reflex...

Vyzerá to tak, že napokon zostane iba jedna spoločnosť, ktorá pohltí všetkých ostatných výrobcov a bude naďalej vyrábať potraviny rozličných značiek a názvov, pričom však budú pochádzať od nej (vidíme to už dnes.. zoberme si napríklad také pivo a redukciu pivovarov za posledných pár rokov, pričom na Slovensku už existujú prakticky len dvaja výrobcovia).

Nastane teda akýsi „socializmus“ (ale len v zmysle totalitnom – teda určitá uniformita), ktorý nebude mať charakter štátny ale súkromný, previazaný so štátom, taktiež súkromného charakteru.

Nedostatkom dokumentu je podľa môjho názoru snaha zdôrazňovať význam prechodu na biopotraviny, ktoré sú ale neskutočne drahé (čo by samo o sebe ešte neznamenalo nesprávnosť ich pestovania) a hlavne snaha ukázať, že i veľké spoločnosti sú ochotné, na základe tlaku ľudí, prejsť na ich výrobu a predaj a docieliť tak trvalo udržateľný rozvoj, bez reformy systému, čo je hlúposť, pretože systém založený na neustálej expanzii nemôže byť ekologický, iba ak zdanlivo, za účelom vyšších ziskov (keďže biopotraviny sú natoľko drahé).

Čiže scénár spoločností je asi takýto: Najprv začneme s masovou výrobou nekvalitných, nezdravých, až zdravie ohrozujúcich, lacných priemyselných (p)otravín a spôsobíme obrovské škody na životnom prostredí a na životoch konzumentov. Potom sa zistí (aj vďaka dokumentu), že takáto výroba vlastne až tak lacná nie je a že keby sa daný priemysel natoľko nedotoval, nebola by táto výroba až natoľko výnosná... No a napokon, miesto aby nás ľudia za to všetko zlinčovali a hnali palicami či vidlami, tak im milostivo ponúkneme biopotraviny, ktoré budú štvornásobne drahé (pritom takýto štandard by mali spĺňať akékoľvek výrobky aj bez označenia BIO) a budeme ich presviedčať, ako je dôležité, aby boli uvedomelí a dopomohli nám k maximalizácii vlastných ziskov – čiže nás de facto odmenili za predošlú devastáciu všetkého živého na Zemi.

Takže milý dokument, ukázal si veľa zaujímavého ale nemysli si, že som ťa neprekukol :) ..nie nadarmo ťa vysielajú na HBO.

Francúzska revolúcia - Ústavný vývoj (9.diel)

Krach a návrat späť (3. kapitola - pokračovanie)

Dekrétom o správe z októbra 1793 a Ustanovujúcim zákonom o revolučnom poriadku správy z decembra 1793 dochádza k výraznej centralizácii štátnej moci. Národný konvent sa stáva jediným centrom správy a všetky štátne orgány či verejné úradné osoby podliehajú priamemu dozoru Výboru Verejnej Spásy, čo možno označiť za následok nepriaznivej vojnovej situácie či kontrarevolučných snáh. Z opačného pohľadu by sme však nepriaznivý vývoj situácie mohli rovnako považovať za zámienku pre centralizáciu verejnej správy.

V období jakobínskeho Konventu boli schválené zákony o rozdelení obecného majetku, o predaji majetkov emigrantov a o zrušení vrchnostenských práv bez náhrady, čim došlo k definitívnemu zákonnému i faktickému zániku feudálnych vzťahov. Prijatý bol i kontroverzný zákon o podozrivých, ktorý bol súčasťou jakobínskeho teroru, či zákon o „všeobecnom maxime“, predstavujúci prvok riadeného hospodárstva.
Pre dané obdobie sú charakteristickými i frakčné boje medzi stúpencami revolúcie, ktoré vyvrcholili popravou hébertovcov („zúrivých“), v marci 1794, popravou dantonovcov, v apríli toho istého roku a víťazstvom robespierrovcov, ktoré však nemalo dlhé trvanie. Ich pád znamenal štátny prevrat 9. termidora (27.7. 1794), ktorý ukončil obdobie radikalizácie revolúcie. Nasledujúceho dňa boli Robespierre, Couthon, Saint-Just a ďalší čelní predstavitelia jakobínskej diktatúry popravení na námestí Revolúcie.
Obdobie po termidorskom prevrate je charakteristické návratom girondistických poslancov, zbavených poslaneckého mandátu po povstaní z 2. júna 1793, do Konventu a rušením právnych zmien uskutočnených jakobínmi, čím dochádza k negácii vývoja posledných dvoch rokov a určitému návratu revolúcie k jej počiatkom.
V decembri 1794 bolo zrušené nariadenie o maximálnych cenách, čím došlo k obnoveniu
trhovej ekonomiky.
22. augusta 1795 bola vyhlásená Termidorianska (Dikrektoriálna) ústava, ktorá sa nesie v duchu návratu k zneniu Ústavy z roku 1791.
Úvod tvorí Deklarácia práv a povinností človeka a občana, čím autori textu zdôraznili, že sloboda a občianstvo neznamená možnosť robiť všetko, ale zároveň so sebou nesie i určitú zodpovednosť a povinnosti, vyplývajúce zo vzťahu občana a štátu.
Definuje slobodu, bezpečnosť, vlastníctvo, vyjadruje zákaz retroaktivity neskoršieho zákona v oblasti trestného i občianskeho práva. Zvláštnosťou je formulácia zvrchovanosti národa, ktorá, podľa Deklarácie, tkvie v podstate v celku občanov. Je teda vyjadrená značne nepresne, čo svedčí o tom, že Termidorianskej ústave síce slúži za vzor ústava prvá, avšak v žiadnom prípade sa nevyrovnáva jej precíznym právnym formuláciám a jednoznačnému vyjadrovaniu. Deklarácia zakotvuje nutnosť deľby moci, určenia jej hraníc, s
cieľom zabrániť znovunastoleniu diktatúry.
„Republika… je jednotná a nedeliteľná.“ Francúzsko je teda unitárnym, národným štátom. V Ústave sa nepoužíva pojem suverenita ľudu, tak typický pre predošlé ústavné listiny. Výraz ľud je nahradený termínom „celok francúzskych občanov.“
Občianstvo je podmienené dovŕšením 21. roku života, zapísaním do zoznamu občanov v kantóne a následným jednoročným pobytom na území štátu, taktiež platením priamej osobnej či pozemkovej dane.
Osobitosťou Ústavy v oblasti zákonodarnej moci je zavedenie dvojkomorového systému. Zákonodarný zbor tvorila Rada starších a Rada päťsto. Na čele exekutívy stálo Direktórium, ako 5-členný výkonný orgán.
Strach z návratu jakobínskeho teroru a popráv sa prejavil značne v úprave súdnej moci, ktorá musí byť podľa Ústavy úplne nezávislá od moci výkonnej i legislatívnej a nemôže byť vykonávaná orgánmi ani jednej z nich.
Hlavný cieľ Termidorskej ústavy - zabránenie vzniku diktatúry určitého orgánu alebo jednotlivca, sa nepodarilo dosiahnuť. Vojna s Rakúskom, ožívanie jakobínskych klubov, strach z opätovného nástupu teroru a ústavná kríza vzniknutá nefunkčnosťou zavedeného systému štátnych orgánov viedla až k prevratu roku 1799, samovláde Napoleona Bonaparta a vydaniu tzv. Konzulskej ústavy, slúžiacej ako prostriedok legalizácie uchvátenej moci, ktorá však neobsahuje záruky práv a má s predošlými ústavami iba pramálo spoločné.

Záver
Obdobie revolučného desaťročia bolo charakteristické predovšetkým častými právnymi zmenami, prijímaním nových ústavných dokumentov a búrlivými právnoteoretickými diskusiami, často prerastajúcimi do krvavých konfliktov.
K ústavným zmenám však nedochádzalo náhodne. Boli jednak odrazom vývoja spoločenských pomerov v zahraničí, modernizácie a demokratizácie krajín ako Anglicko, Holandsko či Spojené štáty americké, zároveň reakciou na pomery vnútropolitické - na rozpoltený absolutizmus, nevyhovujúci spoločenským potrebám, ktorého legitimita pramenila z feudálneho práva a transcendentálnych predstáv o pôvode kráľovskej moci. Ako protipól k nemu vzniká právo prirodzené, o ktoré sa opiera revolúcia.
Charakteristické črty revolučného ústavného vývoja predstavovalo zrušenie feudálneho práva a vzťahu poddaného k feudálovi, ktorý sa transformoval na vzťah slobodného roľníka (nájomcu) k vlastníkovi pôdy (prenajímateľovi), rušenie mestských výsad, privilégií, cechov, rozdielnych mier a váh, mýt či ciel, rovnako i odstránenie absolutistického centralizmu a chaotického administratívno-správneho členenia štátu. Na ústrednej úrovni nikým neobmedzeného panovníka, na základe Ústavy z roku 1791, nahradilo demokraticky
volené Národné zhromaždenie. Ako reakcia na absolutizmus sa presadzuje zásada obmedzenej moci a jej delenie na tri základné zložky. Tendencia vnímať suverenitu ľudu absolútne neskôr spôsobuje aj prerod chápania deľby moci, ktorá sa koncentruje v rukách jedného orgánu - Konventu, vytvárajúceho si výkonné výbory. Ústava z roku 1793 obsahuje i prvky priamej demokracie, ku ktorých realizácii však v praxi nedošlo. Na úrovni miestnej sa presadzujú oproti kráľom dosadeným úradníkom štátnej správy, volené municipálne orgány, predstavujúce zavádzanie miestnej samosprávy a decentralizácie štátu.

Významným znakom ústavných dokumentov v období revolúcie je myšlienka dôstojnosti človeka, ktorý má nielen povinnosti ale i práva, nemajúce charakter privilégií udelených z kráľovskej milosti, ale práv prameniacich zo samotnej podstaty ľudskej prirodzenosti. Štátna moc ich neudeľuje, iba garantuje. Z prirodzených práv sa stávajú základné práva a slobody, občianske práva. Napriek určitým osobitostiam jednotlivých ústav a rozdielnym právnym formuláciám, sa ústavy stotožňujú na základných demokratických princípoch ako osobná sloboda, rovnosť pred zákonom, suverenita ľudu a s ňou súvisiaca delegácia moci na zástupcov ľudu, nedotknuteľnosť a posvätnosť vlastníctva. Ustanovujú zásady trestného práva ako "nullum crimen sine lege", "nulla poena sine lege", prezumciu neviny či zákaz retroaktivity neskoršieho zákona.

Ústavný vývoj v revolučných rokoch nám načrtáva nielen uzákonenie ľudských práv a slobôd, ale i určitú dynamiku ich vývoja, v podobe niekoľkých generácií ľudských práv. Rok 1791 je prelomovým z hľadiska zavedenia občianskych a politických slobôd, ako sloboda prejavu, sloboda tlače, sloboda zhromažďovania či petičné právo. Ústava z roku 1793 nastoľuje otázku úpravy hospodárskych, sociálnych a kultúrnych práv.

V priebehu celej práce sme sledovali niekoľko rozmerov revolúcie, z hľadiska ktorých je dnes chápaná, a ktoré nám odhaľujú i príčiny vzniku jej samotnej. Prvým z nich bol rozmer národný, z hľadiska doby nesmierne dôležitý pre zjednotenie krajiny a odstraňovanie politických či hospodárskych prekážok, obmedzení a právneho partikularizmu. Národná otázka bola nastolená ako prvá, čo sme mohli vidieť v brožúre abbého Sieyèsa ako i v ďalších dokumentoch počas nasledujúcich rokov. Historicky dnes už prekonaný pojem národ však nepostačuje pri dôkladnej analýze príčin revolúcie, a tak je nutné ísť ďalej, k
občianskemu rozmeru chápania ústavných zmien, ktorý zaujíma rozhodujúce postavenie v Deklarácii práv človeka a občana a Ústave z roku 1791, následne i v ostatných ústavných listinách. Z hľadiska 18. storočia oba aspekty, ako národný, tak i občiansky nadobúdajú rovnaký význam. Z dnešného pohľadu, pojem občianstvo značne prevyšuje z hľadiska štátoprávneho národ. Daný fakt dokazuje relatívnosť pojmov národ, sloboda, napokon i občianstvo, ktorých dôležitosť sa vždy odvíja od doby ich realizácie. Ústava bola postavená na slobode, vláde rozumu, občianskych právach. Vývoj od roku 1792 ukázal, že uplatnenie daných princípov v praxi nie je také jednoznačné a prináša so sebou problémy nové. Až v tomto období môžeme spätne nájsť v revolúcii i rozmer sociálny, dovtedy nevnímaný, keďže spoločnosti chýbala určitá historická skúsenosť. Práve jej absencia sa podpísala pod krach revolúcie a návrat k dosiahnutým cieľom roku 1791. Práve s danými rozmermi revolúcie súvisí i otázka spontánnosti revolúcie či jej stotožnenia so vzburou, ktoré je nutné na základe zistených poznatkov odmietnuť. Revolúcii ako zmene spoločensko-politickej predchádzali zmeny hospodárske, spoločenské a napokon zmeny myšlienkové v podobe filozofie osvietenstva, ktorá revolúcii poskytla ideový základ.
Ústavný vývoj v období revolúcie je nesmierne zaujímavou a z právno-historického hľadiska významnou témou, ktorá si vyžaduje ďalšie skúmanie a nachádzanie nových rozmerov, dnes ešte neznámych, však o to významnejších pre budúce generácie.


Klimeux

Použitá literatúra:
DEKRÉTY O REVOLUČNEJ SPRÁVE In: BEŇA, J. Pramene k dejinám práva. Novovek. Bratislava : VOPrafUK, 2009
FERRO, M. Dejiny Francie. Praha : Nakladatelství Lidové noviny, 2006
DEKLARÁCIA PRÁV A POVINNOSTÍ ČLOVEKA A OBČANA, čl. 17 In: BEŇA, J. Pramene k dejinám práva. Novovek. Bratislava : VOPrafUK, 2009
TERMIDORIANSKA ÚSTAVA In: BEŇA, J. Pramene k dejinám práva. Novovek. Bratislava : VOPrafUK, 2009

Zdroj: Ústavný vývoj Francúzska v období Veľkej revolúcie (1789 - 1799). [Bakalárska práca]. Trnavská univerzita v Trnave. Právnická fakulta; Katedra dejín práva. 2012