3. Ústavné zmeny v období radikalizácie revolúcie a Termidoru
Kluby
Ústavný vývoj Francúzska v rokoch 1792 - 1799 priniesol určité nové myšlienky a politické postoje, avšak z dlhodobého hľadiska nedosahuje význam prvej etapy revolúcie, predovšetkým z dôvodu neschopnosti udržať dané zmeny. Je charakterizovaný postupnou radikalizáciou revolúcie a následným návratom späť k jej počiatkom. Preto mu je i z hľadiska rozsahu práce venovaná jej menšia časť.
V rámci revolučného diania je potrebné spomenúť vznik klubov, ktoré slúžili ako miesto stretávania sa poslancov a iných osobností verejno-politického života, predstavujúc akéhosi predchodcu dnešných politických strán a hnutí, čo značne prispelo k rozvoji názorovej a politickej plurality v spoločnosti. Zároveň však každý klub zastupoval iba záujmy určitej skupiny obyvateľov, na základe čoho sa politika v ďalších rokoch stala prostriedkom boja o moc medzi klubmi a ich frakciami.
Klub jakobínov vzniká z tzv. „bretónskeho klubu“. Z počiatku boli jeho členmi Le Chapelier, Sieyès, Mirabeau, Barnave a ďalší. V roku 1790 už má 152 filiálok po celej krajine, 1102 členov, pričom 170 z nich je poslancami Ústavodarného zhromaždenia. V roku 1791 opúšťajú klub feuillanti, tvoriaci konzervatívne krídlo na čele s La Fayettom, A. Lamethom, Barnavom, ktorí boli zástancami konštitučnej monarchie, predstavovali prienik liberálnej šľachty a priemyselných, podnikateľských kruhov, spokojných s výsledkami prvej fázy revolúcie. O rok neskôr opúšťajú klub jakobínov i girondisti. Prevahu tak získava Rebespierre, podporovaný sansculotmi, mestskými radikálnymi ľudovými vrstvami.
V roku 1790 vzniká klub kordeliérov, pod názvom Spoločnosť priateľov ľudských a občianskych práv. Medzi najvýznamnejších členov patrili Danton, Marat, Desmoulins či neskôr Hébert. Ako prví formulovali republikánske stanovisko, vyzývali občanov na podpis republikánskej petície, čo vyústilo až v streľbu na Martovom poli, ktorá si vyžiadala 50 obetí a prehĺbila krízu dôvery ľudu ku kráľovi, La Fayettovi a konštitučnej monarchii. September 1791 predstavoval koniec Ústavodarného zhromaždenia a voľby do nového Zákonodarného zhromaždenia. „V zákonodarnom zhromaždení prevzali štafetu noví muži, pretože členovia Ústavodarného zhromaždenia nesmeli kandidovať. Nováčikov nazývali Brissotovcami, podľa ich vodcu,“ z ktorých sa neskôr stali girondisti.
Pád monarchie
Štát vzhľadom na nepriaznivú medzinárodno-politickú situáciu Francúzska, musí riešiť otázku vojny. Dekrét z 29. novembra 1791 vyzýva kráľa, aby požiadal nemecké kniežatá, aby prestali sústreďovať vojská na francúzskych hraniciach, ten ho však vetuje. Dôvodom veta je snaha kráľa o urýchlenie konfliktu a vojenskú porážku revolúcie. 20. 4. 1792 Francúzsko skutočne vyhlasuje vojnu Prusku a Rakúsku, na čo nadväzuje séria neúspechov francúzskej armády, vedenej royalistickými veliteľmi. Reakciou Zákonodarného zhromaždenia bolo schválenie Dekrétu vyhlasujúceho „vlasť v nebezpečenstve“, podľa ktorého podliehal každý muž brannej povinnosti.
10. augusta 1792 vypuká nové povstanie ľudu, namierené nielen proti šľachte a kráľovi ale i proti Zákonodarnému zhromaždeniu, ktoré odmietlo vyhlásiť panovníka za zosadeného napriek tomu, že svojou pasivitou porušil ústavu. Konflikt si vyžiadal na 500 mŕtvych a zranených. Dôsledkom povstania bolo vytvorenie revolučnej Komúny Paríža, zbavenie moci kráľa a uväznenie kráľovskej rodiny, čím došlo k zvrhnutiu monarchie vo Francúzsku. Po páde konštitučnej monarchie nasleduje masívna vlna emigrácie. Zaniká klub feuillantov, väčšina jeho členov emigruje, ostatní sú popravení za jakobínskeho teroru.
11. augusta Zákonodarné zhromaždenie prijalo Dekrét o zvolaní Národného konventu. Význam dekrétu spočíval predovšetkým v zavedení všeobecného volebného práva, ktoré predstavovalo významný krok k demokratizácii systému.
Víťazstvo francúzskej armády u Valmy otočilo dovtedy nepriaznivý vývoj na fronte a Francúzi obsadzujú Porýnie a Belgicko.
22. septembra vydáva novozvolený Konvent Dekrét o zrušení kráľovskej moci vo Francúzsku, ktorým dochádza k zákonnému zrušeniu monarchie a vzniku republiky. Požaduje sa ním vytvorenie ľudovej ústavy.
Konvent tvorilo 750 poslancov. Toto obdobie je charakteristické bojom parlamentnej frakcie girondistov (Gironda), majúcim prevahu v zastúpení v Konvente, proti montagnardom (Hora), tvoreným kordeliérmi (Danton, Desmoulins, Marat a iní), jakobínmi (Robespierre, Saint-Just). V tomto období vznikajú radikálni enragéti, tzv. „zúriví“, vedení Jacquesom Rouxom, ktorí požadujú kontrolu cien obilia, zavedenie progresívnej dane z príjmu, alebo dokonca odobratie pôdy a jej nové prerozdeľovanie. Práve takejto radikalizácii a spochybňovaniu legitimity súkromného vlastníctva sa snažili girondisti zabrániť, o čom svedčí i Dekrét na ochranu vlastníctva, z marca 1793: „Národný konvent nariaďuje trest smrti proti každému, kto navrhne agrárny zákon alebo iný zákon, podvracajúci vlastníctvo pozemkové, obchodné a priemyslové,“ uvádza.
21.1.1793 Konvent odhlasoval popravu kráľa, ktorá otriasla zvyškom Európy a poskytla novú zámienku veľmociam na začatie nových vojenských ťažení voči Francúzsku. „Už len tým, že vládne, je Ľudovít XVI. vinný, pretože nejde vládnuť bez viny,“ prehlásil Saint-Just.
Konvent, ako orgán, predstavoval oproti Národnému zhromaždeniu, nielen zmenu v názve ale i významnú zmenu v organizácii politickej moci. Dekrétmi z októbra 1792 a apríla 1793 došlo k vytvoreniu Výboru všeobecnej bezpečnosti a Výboru verejného blaha, ktoré však nemožno označiť za orgány exekutívy, keďže výkonnou i zákonodarnou mocou disponoval Konvent, od ktorého boli dané výbory iba odvodené, čomu nasvedčuje i fakt, že členovia daných výkonných výborov boli zároveň členmi Konventu. Z toho vyplýva, že v danom období dochádza k prehodnoteniu zásady deľby moci, na ktorej bola postavená Ústava z roku 1791, a naopak presadzujú sa tézy J. J. Rousseaua, ktorý tvrdil, že sa mýlime, ak sa domnievame, že zvrchovaná moc je delená, pretože práva, ktoré pokladáme za časti tejto moci, sú jej podriadené a predpokladajú vždy najvyššiu vôľu, ktorá tieto práva iba uskutočňuje. I keď sám Rousseau nebol zástancom zastupiteľskej demokracie, interpretovali aktéri revolúcie jeho myšlienky po svojom a priznali Konventu, ako orgánu, na ktorý je delegovaná zvrchovaná moc ľudu, všetku moc. Myšlienku deľby moci tak vystriedala koncentrácia moci.
Mimoriadna situácia, vznikajúca koalícia proti Francúzsku ako i povstanie vo Vendée prispeli k tomu, že Výbory a Revolučný tribunál získavajú silné právomoci. „Aby sme rozdrvili despotizmus kráľov, je potrebné zaviesť na prechodnú dobu despotizmus slobody,“ uvádzajú revolucionári na obhajobu nových opatrení.
Girondisti, ako obhajcovia obchodnej slobody, presadili zákon o voľnom predaji obilia, ktorý viedol k ďalšiemu zvyšovaniu cien. Jakobíni následne vymohli zákon stanovujúci najvyššie prípustné ceny obilia - maximum, na základe čoho sa prehĺbil konflikt medzi oboma stranami, ktorý vyvrcholil až v nové povstanie ľudu a zatknutie girondistických ministrov a poslancov. Belgicko bolo stratené, Vendée vzbúrené, anglické loďstvo pred Toulonom. Práve vojenské porážky privodili Gironde porážku politickú.
Ústava 1793
K moci sa po udalostiach 2. júna dostávajú jakobíni. Už 24. júna 1793 Konvent schválil novú ústavu. Úvod k nej predstavovala Deklarácia práv človeka a občana, skladajúca sa z 35 článkov, miesto pôvodných 17, ktoré obsahovala Deklarácia z roku 1789. Dokument uvádza, že cieľom spoločnosti je všeobecné šťastie a úlohou vlády je zabezpečiť občanom bezpečnosť, slobodu, rovnosť a vlastníctvo, ktoré poníma na rozdiel od predošlých ústavných dokumentov ako výsledok práce, podnikania a neposkytuje teda ochranu každému vlastníctvu bez rozdielu. Veľký prínos Deklarácie, z hľadiska vývoja ľudských práv, predstavuje zakotvenie hospodárskych a sociálnych práv, v podobe sociálnej starostlivosti, pomoci nemajetným, práceneschopným či práva na vzdelanie. Deklarácia vychádza z absolútneho chápania suverenity ľudu a teórie koncentrácie moci. Ustanovuje taktiež právo občanov na odpor - voči každému, kto si prisvojí suverenitu ľudu či proti vláde, ktorá bude porušovať jeho práva.
Z administratívno-správneho hľadiska sa Francúzsko podľa Ústavy člení na departmenty, dištrikty a obce, municipálne orgány sa volia v komunálnych zhromaždeniach.
Otázku občianstva Ústava upravuje podrobnejšie ako jej predchodkyňa. Článok 5 vyjadruje možnosť straty občianstva - naturalizáciou v inej krajine, prijatím funkcií od neľudovej vlády či odsúdením na potupné, telesné tresty.
Ústava zavádza taktiež priamu voľbu poslancov a vyššiu mieru podieľania sa občanov na výkone moci, ktorej sú nositeľmi. Ľud je rozdelený na primárne zhromaždenia kantónov. Návrhy zákonov sa rozosielajú po všetkých komúnach. „Ak po 40 dňoch po rozoslaní navrhnutého zákona do polovice departmentov plus jeden, jedna desatina primárnych zhromaždení každého z nich… návrh neodmietne, návrh sa považuje za prijatý a stáva sa zákonom.“ Občania sa tak majú určitou mierou spolupodieľať na zákonodarnej moci.
V čele štátu malo byť Zákonodarné zhromaždenie, ktoré by volilo Výkonnú radu.
V praxi k realizácii Ústavy nedošlo, kvôli neprestávajúcim zahraničnopolitickým i vnútropolitickým problémom. Ústava schválená referendom tak bola „prehlásená za príliš krásnu, než aby sa riskovalo, že sa používaním poškodí.“
Klimeux
Použitá literatúra:
BASZKIEWICZ, J. - MELLER, S.
Francúzska revolúcia 1789-1794, občianska spoločnosť. Bratislava : Obzor, 1989
FERRO, M.
Dejiny Francie. Praha : Nakladatelství Lidové noviny, 2006
VOJÁČEK, L. - SCHELLE, K. a kol.
Právní dejiny 2, Státy západní Evropy a USA. Brno : Doplněk, 1999
DEKRÉT NA OCHRANU VLASTNÍCTVA In: BALÍK, S. a kol.
Texty ke studiu obecných dejin státu a práva III. Praha : Státní pedagogické nakladatelství, 1986
ROUSSEAU, J. J.
O společenské smlouvě, neboli o zásadách státního práva. Dobrá Voda : Aleš Čeněk, 2002
MAUROIS, A.
Dejiny Francie. Praha : Nakladatelství Lidové noviny, 1994
DEKLARÁCIA PRÁV ČLOVEKA A OBČANA 1793, čl. 16 In: BEŇA, J.
Pramene k dejinám práva. Novovek. Bratislava : VOPrafUK, 2009
JAKOBÍNSKA ÚSTAVA, čl. 79 In: BEŇA, J.
Pramene k dejinám práva. Novovek. Bratislava : VOPrafUK, 2009
Zdroj: Ústavný vývoj Francúzska v období Veľkej revolúcie (1789 - 1799).
[Bakalárska práca]. Trnavská univerzita v Trnave. Právnická fakulta;
Katedra dejín práva. 2012
