piatok 25. januára 2013

Pravica - Ľavica a iné recepty na dobrý guláš


Pravica chce malý štát, nízke dane, slobodu a lavica vsádza na sociálne témy, silný štát, vysoké dane a následné prerozdeľovanie. Jednoduché! To si pamätáme ešte zo strednej (aj napriek tomu, že sme poniektorí možno práve vtedy vyrušovali :)).
Vrátiť sa tak ale o dvesto rokov nazad, zrejme by sme za takýto výklad miesto jednotky utŕžili iba pár nechápavých pohľadov (snáď aj zaúch) od pani učiteľky...

Viva la Revolution
Delenie na pravicu a ľavicu existuje z čias Francúzskej revolúcie, kde aristokrati, royalisti, monarchisti, a iní konzervatívci sedeli v parlamente na pravej strane, na rozdiel od republikánov, jakobínov a zástancov stále výraznejších zmien, ktorí sedeli oproti nim. Takto popísaný zasadací poriadok je ale značne zjednodušený. Aristokracia nebola jednotná vo svojom postoji k revolúcii, na republiku zo začiatku pomýšľal iba málokto, chudobnejší mešťania sa vo svojich názoroch čoskoro začali odlišovať od veľkej buržoázie a jednotlivé skupiny volených zástupcov ľudu sa teda postupne presúvali z jedného konca miestnosti na druhý, až z toho vznikol jeden chaos, ktorým je spomínané delenie dodnes :)

Varím, varíš, varíme...
Pravica je SAS, pravica je aj NSDAP, pravica je aj Občianska konzervatívna strana, pohľad na lavicu je u nás v tomto konkrétnejší - ľavica je Fico (automaticky :D) a samozrejme komunisti, ľavicou v americkom ponímaní je ale Demokratická strana, ľavicou sú anarchisti, ľavičiar bol i Jozif Vissarionovič, v istom zmysle i Július Caesar :D takže ľavé spektrum sa zdá byť ešte prapodivnejším zlepencom než jeho náprotivok.

Snáď jediné absolútne kritérium, ktoré by mohlo obstáť pri vytvorení určitej pravo-ľavej schémy, je postoj strán k pokroku, pričom pokrokové sily by sa mohli nazývať ľavicou a konzervatívne by na nich pozerali zasa z pravej strany. Ale čo s liberálmi? A čo s nacionalistami? Tí chcú tiež zmeny! Keď k tomu ešte pridáme neo-liberálno(-konzervatívnu) čalamádu, naša pracne vybudovaná koncepcia sa rúca ako domček z kariet a guláš začína byť slabé slovo pre toto jedlo, ktoré pomaly ale isto prestáva byť požívateľné :P

Kvalitnejším receptom pre prípravu chutnej omelety by mohlo byť posudzovanie pravice a ľavice podľa doby, o ktorej práve hovoríme a teda meniť kritériá súčasne s kontextom danej epochy. Na základe historického posudzovania však prídeme k záveru, že počas niekoľkých storočí existencie pojmov ľavica a pravica sa ich význam zmenil toľkokrát, že takéto delenie naďalej zachovávať už prakticky stratilo význam a stalo sa historicky prekonaným, neužitočným a mätúcim.

Liberálni chameleóni
Pri hodnotení pravo-ľavého politického spektra by som sa osobitne rád pristavil u liberálov. O ich archaickej, zastaranej ideológii už som sa vyjadril niekoľko krát. Teraz by som ale chcel skôr upriamiť pozornosť na zaujímavý fakt, že v období, kedy zohrali najdôležitejšiu úlohu - teda za vyššie spomínanej Francúzskej revolúcie sedeli ako jej stúpenci a odporcovia starého poriadku na ľavo. Ako sa svet zmenil za dve storočia...
Liberáli nehlásajú iba slobodu ale majú byť i nositeľmi pokroku, čo v dnešnej dobe už ich učenie neumožňuje, paradoxne sa teda stávajú konzervatívnymi. Tu vlastne začína i proces ich "zmodrávania" cez niekoľko odtieňov fialovej počas 19. storočia. Po tom, čo dosiahli svoje požiadavky je ich existencia odôvodniteľná už jedine snahou udržať stávajúci systém za každú cenu a teda obhájiť neobhájiteľné. Začínajú byť sami tými absolutistami, proti ktorým pôvodne brojili. "Zbožštili", posvätili a zakonzervovali svoju moc ústavou, rovnako ako si "zbožštil" svoj kráľovský pôvod Ľudovít XVI.
Splynutie a začlenenie liberálov do konzervatívneho spektra nie je len výplodom mojej fantázie, dokazuje to i vznik neoliberalizmu, ktorý je de facto totožný s neokonzervativizmom.

Soc-dem., či skôr soc-kap.?
Dnešní socialisti, európskeho - rozumej jediného tolerovaného typu sú modernými, vyspelými stranami, ktoré robia socializmus v rámci kapitalizmu, čo je vrcholom pokrytectva, pretvárky a demagógie. Soc-demáci sú samozrejme proeurópski, napĺňajúc staré známe "proletári všetkých krajín" alebo skôr "globalisti všetkých krajín spojte sa". V rámci svojich pravidelných 4-ročných vládnucich období, vždy po vystriedaní pravice plnia svoju úlohu - politicky integrovať Európu a svet, po tom čo ho pravica integruje ekonomicky.
Rovnakým farizejstvom sa prezentujú pri presadzovaní ľudských práv a slobôd, práv homosexuálov, menšín a iných skupín bez toho, že by prejavili akýkoľvek nesúhlas s existujúcim systémom, ktorý práva ľudí pošliapava v reálnom živote, nie na papieri. Nedá sa presadzovať slepo iba určité práva, zároveň veriť v trvalo udržateľný rast, dotovať banky a podporovať príchod investorov, ktorí zabezpečia otrocké pracovné miesta pre lúzu - teda vybrať si z ľavičiarstva iba to cool, iba to módne a inak zotrvávať na starých kapitalistických pozíciách a princípoch. Ekonomická, teda jediná pravá zmena (zmena systému výroby), by so sebou priniesla práva pre všetkých - aj bez dokumentov a prázdnych deklarácií...

Dobrý kuchár - iluzionista
Delenie politických hnutí na pravicové a ľavicové má už v dnešnej dobe dátum expirácie dosť dávno za sebou a je teda pre akékoľvek varenie nevhodné. Avšak kuchárske umenie spočíva nielen v schopnosti variť chutne ale i variť s plesnivými surovinami, tak aby to nikto nepoznal...
Dôvodom umelého udržiavania pravice a ľavice je vytvorenie ilúzie pluralizmu v spoločnosti, na ktorom údajne má stáť každá demokracia. V skutočnosti je len jedna strana, vždy bola iba jedna a je tomu tak i dnes. Kedysi to bola Komunistická strana. Dnes by sme ju všeobecne mohli nazvať "liberálno-demokratická strana formálnych ľudských práv a slobôd". Takto nazvaná strana v sebe zahŕňa SAS, KDH, Most-Híd, Smer, SDKÚ, KSS, OKS, ako aj všetky ostatné politické zoskupenia, s výnimkou tých, čo boli rozpustené Ministerstvom vnútra. Rozdiely medzi jednotlivými hnutiami sú kozmetické až zanedbateľné, asi rovnako ako drobné názorové nezhody členov ÚV-KSČ pred 89. rokom. Každý názor, myšlienka alebo cieľ v rozpore s ideológiou STRANY je mimo zákona - tak tomu bolo vtedy, tak je tomu i dnes.

Rada šéfkuchára
Politika, či už robená z ľava alebo z prava je len  prostriedkom boja o moc, priestorom pre populistov, demagógov. Iba tí budú vždy vládnuť, pod záštitou akejkoľvek ideológie.
Ak stavať na nejakej ideológii, jedinou možnosťou je budovať ju zdola, kde nie je priestor pre politikárčenie.

P.S.: "Liberálno-demokratická strana by mala skratku LDS - to neznie zle.. alebo radšej LSD? :D na tom zrejme fičia jej voliči :D)


Klimeux

6 komentárov:

  1. Ľavicu definuješ ako pokrok. Ale aký má zmysel pokrok sám osebe? Pokrok je relatívny. Závisí od hodnôt. Jav(napríklad zrušenie šľachtických privilégii) bude jeden považovať za pokrok a iný za úpadok, spiatočníctvo, ba tmárstvo. Názor prvého prevážil a stal sa kanonizovaným. Pokrok je teda relatívny. Pre jedného to, pre iného ono. Kto má pravdu? Väčšina? Súčasná väčšina? Pokrok je merateľný len keď si určíme spoločnú hodnotu a môžme merať jej naplnenie. Oprašujem teda pojem hodnoty. Je to o hodnotách. Identifikujme správne hodnoty a pokrok merajme podľa ich naplnenia.

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Či je dnešná zapredaná lavica pokrok je diskutabilné, i to som spomínal v príspevku. Každopádne za posledných dvesto rokov myslím, sme skôr svedkami posunu celej spoločnosti doľava, nie moc, ale v porovnaní s dovtedajším stavom áno. Už len to, že existuje zákonník práce, je toho dôkazom :D
    Ale ako píšeš, aj pojem pokrok je relatívny, teda čo pre jedného predstavuje pozitívnu zmenu, druhý považuje za hlúposť alebo zlo. Možno som mal použiť iné slovo.. lenže to by malo zrejme rovnako relatívny význam ako predošlé...
    Nuž dobre, tak si určime jednu hodnotu. Ale kto ju určí? Všetci sa na nej nezhodnú, takže ju zase odsúhlasí vačšina na úkor menšiny... Takže aká hodnota? Alebo lepšie povedané, ako si správne identifikovať hodnoty? Na toto by som rád poznal odpoveď, ak ju máš, sem s ňou :)
    Ja si napríklad hodnoty neurčujem. Dlho som sa snažil utriediť si ich, vytvoriť si nejaký rebríček hodnôt, nie len pre seba ale objektívne platný.. sloboda? česť? pravda? spravodlivosť?... tak som nad tým dlhé roky dumal až som zistil, že žiadne hodnoty neexistujú, teda aspoň nie v metafyzickom ponímaní, sami o sebe a pre seba, nezávislé od tohto sveta a že slúžia len zdatným rétorom na manipuláciu s masami.
    Pre mňa existujú iba prírodné zákony a zákonitosti, o ktorých sa neučíme len na hodinách fyziky ale ktoré majú ďalekosiahly dopad i na spoločnosť a jej vývoj. Áno, vývoj, to je to správne slovo (možno lepšie než pokrok). Ja si teda určujem hodnoty, avšak iba pre seba, vo svojom vnútri, ako svoj vlastný výtvor – v súlade s tým, ako chápem vývoj. Hodnoty mu teda prispôsobujem a podriaďujem.
    Ono, to čo tu píšeme je vlastne dosť mimo danej témy článku, tak rozmýšľam, či si to nenechať na inokedy.. ale tak keď už tu pri tom sedím... :D
    Skrátka, vývoj celého ľudského spoločenstva a vývoj jednotlivca (myslím osobnostný), nie sú dve až tak rozdielne veci, fungujú veľmi podobne. Napríklad ak so sebou nie som spokojný, alebo so smerovaním, ktorým sa uberám, nemôžem sa začať rozpomínať, akým som bol vo veku 5 rokov a vrátiť sa ku svojej vtedajšej osobnosti, za to, že bola úspešnou a osvedčila sa mi v danej dobe, pretože dnes by som s ňou v nijakom meradle neobstál. Preto, ak nie som spokojný, nesmiem sa vracať ale len si uvedomiť celý svoj osobnostný prerod a na jeho základe sa vybrať dopredu inou cestou, než som si zvolil, pričom nájsť seba býva väčšinou o dosť ťažšie než sa stratiť.
    Spoločnosť sa vyvíja na rovnakom princípe, len nesmie zabudnúť, čím všetkým si už prešla, lebo keď stratí pamäť, príde o všetko. Dnešná civilizácia je tak, obrazne povedané, možno po osemnástke, už je síce plnoletá, ale zatiaľ len podľa kalendára, po pár vážnych úrazoch hlavy trpí trochu amnéziou, to ju trápi a preto strašne chlastá. Na základe toho stráca súdnosť a za svoj vývoj považuje prechod z piva a vína na vodku, gin, rum či hruškovú liehovinu :) Buď sa z toho dostane ale skončí, prinajlepšom ako bezdomovec.
    Toť môj pohľad na vývoj, či pokrok, nezávisle na hodnotách, ktoré by ho pomeriavali. Toto je vývoj založený na poznávaní prírody a sveta okolo nás (a v nás).
    Na dnes stačí :)

    OdpovedaťOdstrániť
  3. Dobre. Na dnes stačí. Ja len toľko že viem o čom hovoríš. Relativita je ubíjajúca a ničí hodnoty, prestaneš v ne veriť, ba prestaneš veriť aj v existenciu hodnôt. Hľadáš nespochybniteľné a len sa zamotáš do spochybňovania všetkého. A tam treba preťať bludný kruh!
    Hodnoty majú význam aj keby objektívne neexistovali. Ľudia potrebujú hodnoty aj keby boli trebárs falošné. Radšej niečo do čoho vložiť nádej ako nič... A nádej nezahanbuje.

    Jediný pevný bod čo ja poznám je viera v Boha. Čím viac a čím dôslednejšie sa človek snaží spochybniť Boha, túto absolútnu(možno jedinú absolútnu) hodnotu tým viac sa paradoxne približuje k viere. Táto nádej nemôže sklamať. Každá dobrá hodnota sa dá oprieť o túto absolútnu hodnotu. Nehovorím tu o spoločenskom folklóre náboženského charakteru, ktorý niektorí nazývajú "viera". Nechcem ani nikoho presviedčať o svojej pravde. Chcem len povedať, že Boh je jediný liek na rozklad hodnôt spôsobený relativizovaním. Aj keby neexistoval tak bude tým liekom.
    Teraz sa nesnažím evanjelizovať ani plniť nejakú misiu či niečo podobné. Ale táto viera mi vždy pomohla prekonať krízu relativizovania. Napriek všetkým pochybnostiam...

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Sám vediem s niektorými ateistami dlhodobé spory. Oni totiž mnohí odmietli Boha na základe svojich racionálnych úvah a naproti tomu prijali bez akéhokoľvek kritického uvažovania nejakú inú teóriu, ktorá je v podstate rovnako postavená na určitej „viere“. Totiž všetko, čo nemožno preukázateľne a jednoznačne empiricky dokázať, možno označiť za vieru. A v tomto zmysle nemožno dokázať nič. Ani existencia sveta ako takého nie je dokázateľná, lebo svet môže byť len mojou predstavou. A o tomto presviedčam zaprisáhlych ateistov, nie že by som s nimi vo väčšine vecí nesúhlasil, proste ma len baví ich zneisťovať v ich skalopevnom presvedčení, ktoré považujú za absolútne objektívne, neuvedomujúc si, že ide tiež len o vieru.
      Netvrdím ale ani agnosticky, že vyjadrovať sa o veciach viery nemá význam, keďže ich nedokážeme potvrdiť ani vyvrátiť, naopak, má to význam, pretože veda a viera sa môžu jedného krásneho dňa prestať navzájom vylučovať. O tom som už tiež písal v niektorom článku...
      No ale k veci, áno, všetci ľudia sú v určitom slova zmysle veriaci – kresťania, ateisti, materialisti, panteisti, dokonca aj nihilisti :D nikto z nich svoju teóriu nedokáže obhájiť na 100%, naopak, žiadnu z nich na 100% nejde ani vyvrátiť. Každá je založená na určitých hypotézach a tvrdeniach či už logických, ak veria v racionalizmus alebo teologických alebo hmotných, ak veria v zmyslové vnímanie (veď prečo by sme mali zmysly, keby neboli určené na poznávanie sveta? – poviem ja, ty mi možno odpovieš, že sú len prostriedkom, ktorým Boh skúša pevnosť našej viery.. ako by som to vyvrátil? nijak, som v takom prípade bez argumentov, lebo každý vychádzame z iného základu [možno že hodnoty, ako si napísal ty, aj keď ja by som to hodnotou nenazýval] - je to proste určitý pevný základ, základný stavebný kameň filozofie každého z nás – pre teba viera v Boha, pre druhého zase iná viera v čokoľvek... to ale neznamená, že na základe rozdielnych svetonázorov nemôžete dospieť k rovnakým záverom.. i keď väčšinou tomu tak nebýva.

      Odstrániť
  4. No a to sme pekne odbočili od témy. Ako obvykle... :)

    Ako hovoríš: vždy je to o viere(aj u ateistov). S tým úplne súhlasím už hodne dlhú dobu.

    No a to sme pekne odbočili od témy. Ako obvykle... :)

    Tak jasné. Dnes už ľavica a pravica stráca priepasť medzi nimi. Mňa osobne fascinuje ako sa "pravica" rozpadla a stále rozpadá na množstvo subjektov (najnovšie Procházka). To asi preto že tak veľmi ctí individualizmus :D

    OdpovedaťOdstrániť