utorok 27. novembra 2012

Ako byť PUNK

Punkový manuál - Príručka mladého punkáča

Chaos - nechaos
Ak ste práve naťukali do vášho vyhľadávača výrazy "punk", "čo je punk" alebo "ako byť punk", je dosť možné, že ste sa vďaka tomu ocitli na tejto stránke...
Hneď úvodom mám pre vás dobrú i zlú správu. Tá dobrá je, že sa o chvíľu dozviete ako byť punk. Tá zlá, že nie ste punk a ani z vás punk zrejme nikdy nebude. Dôkazom toho je, že čítate tento článok :)
Nič vám nepomôže ani to, že ste ho rýchlo vypli :P ..ak ste naozaj punk, tak ho už teraz dočítate do konca a dozviete sa, že nie ste punk.
Aby ste zistili ako ním byť, treba si v prvom rade ujasniť, čo punk vlastne je.
Koňýk hovorí, že punk je ako zelenina a má pravdu. Aká je zelenina? Veľká, malá, dlhá, zelená, žltá... rovnako je to i s punkom. Neexistuje žiadna ucelená definícia punku. Zisti si nejaké nepísané pravidlá punku, spíš ich do poučky a vzápätí to už nebude punk. Práve určitá neviazanosť, spontánnosť a nepísanosť robí totiž z punku punk... Avšak teraz už to s punkom nemá nič spoločné. Stačí tieto hlavné znaky napísať alebo dokonca len vysloviť a celé čaro je hneď preč. Punk nám kdesi uletí, ako v roku 1977 a my ho potom budeme darmo naháňať. Vždy sa vyskytne tam, kde nie je a kde je, tam bude chýbať. Je to akoby ste sa chceli zmocniť vzduchovej bubliny, ktorá sa presunie, akonáhle si myslíte, že ste ju chytili.
Prirovnanie ku vzduchovej bubline je vlastne viac ako výstižné. Punk je totiž, rovnako ako ona, iba akýmsi prázdnom alebo opakom toho, čím je obklopený (pozrime sa na ľudí okolo seba a na ich hlúpe, stádovité správanie a všetok komformizmus, čo nás dennodenne zväzuje - to nemá s punkom nič spoločné). Dalo by sa teda povedať, že je opozitom "nepunku". Takže stačí, ak ho zadefinujeme negatívne - vymenujeme, čo všetko nie je punk a tým zistíme, čo punk je. Pri takomto postupe by sme ale museli nakoniec vymenovať úplne všetko a dôjsť k záveru, že punk je všetko okrem všetkého, čo ale samozrejme punk vôbec nie je, keďže sme to napísali a on zase uletel :)
Napokon teda prídeme k záveru, že punk je jeden veľký paradox a chaos, čo ale v skutočnosti nie je.

Punk není mrkev
Punk môžeme vnímať iba ako hudobný štýl, ako určitý jednoduchší subžáner rocku. Rock je asi celkovo jedným z najrozvetvenejších štýlov. Glam, progressive, psychedelic, hard rock, jazz rock, alternative, pop rock... jedným z nich je i punk rock. Ten sa však už od svojich počiatkov prejavoval ako nástroj odporu voči zaužívaným formám všetkého druhu a dôležitú rolu v ňom hrala sloboda, čo ho predurčovalo stať sa niečím viac, než len hudobnou epizódou konca 70. rokov.
Mnoho ľudí sa dištancuje od vytvárania akejsi "punkovej" filozofie, považujú ho skôr (okrem hudobnej stránky) za životný štýl. Lenže každý životný štýl je predsa do istej miery filozofiou... Ak ho teda vnímame v tomto zmysle, dostávame sa naspäť do nedefinovateľného chaosu popísaného v prvom odstavci.
Punk by si radi privlastnili anarchisti, iní sa ho snažia (skôr výnimočne) vtesnať do pravicového politického spektra.
Pre ďalších je zasa apolitickou formou zábavy k pivu, rádoby občas niečo kritizujúcou. V takom prípade je vlastne dnes už iba akousi prehistorickou skamenelinou, prežívajúcim lacným reklamným trikom, múzejným exponátom, ktorý sa stal rokmi súčasťou systému, dovtedy ním kritizovaného. Predstavuje teda určitú konzervatívnu "rebéliu", pózu, ktorá sa zahrabala sama do seba, žije sama pre seba v pozlátku módy a jej existencia je už čisto samoúčelná.
Toto v žiadnom prípade nie je punk! To už skôr jeho čisto hudobná podoba alebo politická, pričom ani jednu si nemožno zamieňať s punkom, ktorý znamená niečo úplne iné... Punk sa vlastne približuje skôr k tej skamenenej apolitickej zábave, čo vôbec nie je pravda, ako som už napísal a v takom prípade by bolo na mieste tvrdenie Punk is dead, pretože je, zdá sa, naozaj mŕtvy. Zabili sme ho už dávno. Zabila ho prvá kapela, alebo prvý človek, ktorý mu dal meno PUNK. Vlastne sa už narodil mŕtvy... Je len vystavenou mŕtvolou, je to večne živý Lenin, ktorý ale nikdy ani nežil, čo je na druhú stranu naprostá lož, pretože Punk´s not dead.

Punk je mŕtvy aj nie je mŕtvy, pretože nie je možné zabiť to, čo nikdy nežilo. Punk je určitá nevyslovená a nepomenovaná sebarealizácia, ktorá nenosí za žiadnych okolností názov punk.
Naozaj ho pochopiť si vyžaduje značnú mieru orwellovského doublethinku, ale nie tak pragmatického, skôr otvoreného rôznym vzájomne protichodným tvrdeniam. Ak takýto spôsob uvažovania budete uplatňovať, existuje reálna šanca, že punk nepochopíte.
Naopak, ak máte dostatočne obmedzené myslenie, zrejme ho už "chápete" dávno.


Rady, tipy, triky...
Na záver ešte niekoľko rád pre "začínajúcich" punkáčov:

1) S punkom sa nedá "začať"... Vlastne buď si punk alebo nie si punk, čo opäť nie je pravdou, pretože človek sa môže aj zmeniť.
2) Nikdy o sebe netvrď, ani si nemysli, že si punk - v tom momente ním už totiž prestávaš byť.
3) Odlíš sa hocijako od ostatných v každom smere, odmietaj konformitu, neposlúchaj príkazy iných, využívaj rebéliu, iróniu a šokuj druhých ľudí. Nerob to však preto, aby si pôsobil punkovo. To by bola len prázdna póza.
4) V zemi ochlastov buď abstinentom, v zemi rebelov buď ten poslušný a upozorňuj ich na ich hulvátstvo a chyby, ktorých sa dopúšťajú.
5) Hraj hudbu a ventiluj prostredníctvom nej svoj hnev a iné emócie. Nemaj kapelu, pretože je to známka punku, pokiaľ možno ani nehrajte punk. Ak ho hráte, tak ho ber len za hudobný štýl. Punk ako taký sa nedá hrať, to na pódiu je len divadlo, rovnako ako opera či muzikál. Slovami Jana K., "punk začína, keď zleziem z pódia".
6) Odmietaj punkovú módu, nie je punková. Ak sa ti páči, nos ju, ale nepovažuj to za prejav punku, ani ju s ním nedávaj do súvisu. Je to proste iba odpozeraná móda, ako každá iná.
Ak si oblečený nudne (tak isto odpozerane), bez štipky kreativity a vlastného vkusu len preto, aby si nespĺňal bod č. 6, nie si punk.
Keď ideš medzi punkáčov, daj si oblek, ale nerob to, len aby si sa za každú cenu líšil.
7) Rob hocičo nespomenuté v predošlých bodoch, za predpokladu, že to pramení z tvojej vôle a nie z okovov punku.
8) Vedz, že nie si punk, nemáš s nim nič spoločné, videl si ho tak akurát z rýchlika a netušíš, čo znamená. Môžeš byť tak nanajvýš sympatizant punku (ale i to je prehnané vzhľadom na to, ako málo o ňom vieš) - to z teba robí punk, čo však nemôžeš povedať ani si myslieť (bod 2). Ak sa prehlasuješ za punkáča, tak sú sto krát väčší punkáči všetci ostatní.
9) Punk nie je punk. Punk je len slovo.
10) Nikdy sa za žiadnych okolností neriaď týmito radami. Ak sa nimi ale nehodláš riadiť iba preto, že si uposlúchol moju výzvu, tak sa nimi radšej riaď a budeš punk. Nezabúdaj však na to, že v takom prípade punk nie si, ako som už napísal.


Klimeux

10 komentárov:

  1. Teda, fakt dobry članok aky som už davno nečital. Tie rady ma dostali. :D Vždy ma zaujimalo PREČO sa punkeri tak nehygienicky až ohavne obliekajú a nosia úplne nezmyselné až sebazosmiešňujúce účesy a nevadí im váľať sa vo vlastných tyčkách a výkaloch keď sa opijú. Keď som videl Trainspotting miestami ma skoro až napínalo, tak odporný mi bol životný štýl tých ľudí.

    Teraz už viem: práve PRETO že spoločnosti je tiež zle z toho ako sa obliekajú a žijú punkeri. Ak by sa to spoločnosti začalo páčiť tak punk prestane byť punkom. A spoločnosti sa to naozaj začalo, aspoň zčasti páčiť a "punk" (jeho pôvodné vonkajšie prejavy) sa stal súčasťou systému, ba dokonca jeden z dôležitých nosných pilierov a ... punk je mŕtvy.

    Takže vyplýva mi z toho, že pravý punk je vlastne večný nepriateľ spoločnosti s pravidlami: ak spoločnosť "povie A", tak punk "non A", ak spoločnosť pôjde doľava tak punk doprava, ak spoločnosť pôjde dopredu, punk hodí spiatočku, ak spoločnosť s pravidlami prestane existovať zanikne aj punk lebo stratí zmysel existencie: oponovať režimu, nech je ten režim akýkoľvek. Takže vlastne je to akoby rebélia pre rebéliu: ovšem bez nadbytočného snaženia samoúčelného rebelanta. Naopak so salámistickým prístupom k životu kde voľnosť mojej osoby je najvyšším ideálom. Vlastne je to taký lenivo flegmatický hyperindividualizmus.

    Skúsim punk zadefinovať(ako nepunker si to snáď môžem dovoliť :P): životný postoj zakladajúci si na vlastnej osobnej slobode pohŕdajúci akýmkoľvek obmedzovaním (pravidlami) osobnej slobody človeka zo strany spoločnosti alebo iného človeka. Prejavuje sa principiálnym odporom k všetkým platným spoločenským normám a naproti tomu necháva voľný priechod vášňam jednotlivca. Jediným obmedzením slobody punkera je jeho vlastná vôľa a prípadne podobne chápaná sloboda iného človeka.

    A teraz zaujimavý paradox: čo by sa stalo keby spoločnosť prijala na 100% punk: nikto by nikoho neobmedzoval, každý by robil čo mu chcenie a potreba napovie. Začali by vtedy praví punkeri budovať spoločnosť s pravidlami? Najlepšie autoritatívnu?

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Pokračovanie: Takú kde sa raňajkuje presne o siedmej, obeduje o pol dvanástej a pije čaj o piatej? Kde sa šaty ukladajú do skríň v komínkoch. A kde sa porušenie pravidiel trestá?

    Mohol by aj k tomu smerovať skutočný punk za vyššie načrtnutých podmienok?

    OdpovedaťOdstrániť
  3. Nedá mi, napriek ťažkému bolehlavu ti musím hneď takto skoro zrána pogratulovať, že si to celé perfektne nepochopil, čo bolo vlastne i účelom :)
    Ale zato si dobre vystihol, čo punk nie je (i keď si myslel, že je) – nie je to protest pre protest, teda prvoplánová, samoúčelná zlátanina, ktorá musí byť vždy proti všetkému za každý cenu. Nie je to odpor z princípu (typu: všetko je super, ale my máme povinnosť kritizovať, takže si musíme nájsť aspoň nejaké drobné nedostatky a nadávať na tie).
    V podstate máš i pravdu s tým, že ak spoločnosť "povie A", tak punk "non A", lenže nikdy to nesmie byť úmyselné.. punk sa dá vlastne (a to som v článku zabudol napísať) robiť iba nevedome. Keď robím úmyselne punkový počin, nemá to s ním nič..
    Akonáhle sa niekto zaškatulkuje ako punker, už v živote nespraví nič punkové. Všetci totižto od neho očakávajú, že také veci bude robiť a on ich robí akoby na príkaz. Je k tomu nepriamo nútený tým, že sa to od neho vyžaduje.. (a punk sa nikdy neriadi rozkazmi či pravidlami)
    Vystihuje to môj obľúbený citát: „Opíjam sa, aby som si zachoval povesť“ – to je presne ono.. keď ťa raz tak všetci poznajú, si k tomu nútený a už je to celé len pracovanie na svojom image, nie punk.
    Punk sa nedá definovať preto, že nemá žiadne znaky, ktoré by sa dali jasne vyjadriť. Dá sa len cítiť.. ak niekto niečo ohromujúce vykoná, vtedy ti poviem: „Toto bol punk!“, pričom ten dotyčný to vôbec nerobil s tým zámerom a možno žil pred 300 rokmi, keď punk oficiálne neexistoval (a možno to čo urobil ani nebolo ohromujúce :D).. proste len viem, že to bolo ono..
    Čiže keď to mám tak právnicky zhrnúť :D, tak základom punku je absencia vôle (robiť ho), ako i absencia vedomosti (o ňom).. teda najlepšie keď ho ani nepoznáš, nevieš, že niečo také existuje, netušíš, čo znamená – a vtedy môžeš spraviť taký punk, že sa z toho všetci... :D
    Keď som mal čojaviem 8 rokov, príklad, a netušil som vôbec, čo to je punk, len som poznal to slovo a vytiahol som v škole „dedkovskú“ látkovú vreckovku, tak na mňa všetci kukali ako keby som práve doletel z vesmíru, lebo každý moderný človek predsa používa papierové, (ktoré hneď odhodí, čo je hrozne ekologické :P) ale mne to bolo jedno.. to bol punk, pričom išlo o úplnú bezvýznamnú hlúposť. Látkové vreckovky používam dodnes, ale už to nie je punk lebo buď tým chcem niekoho rozosmiať alebo šoknúť, že čo som ja za exota :P
    Už len to, že teraz vedieme túto divnú debatu, je dosť punk, lebo nikto iný by sa o takejto debiline ani nebavil.. lenže akonáhle som si to teraz uvedomil, už to punk nie je ale ešte pred minútou bol :)
    Ak bude raz toto niekto čítať, bude si myslieť, že asi fičím na kokse :D

    OdpovedaťOdstrániť
  4. Hmm. Tak idem na to odznova. Takže nie protest pre protest ale neplánovaný protest. Prečo neplánovaný protest? Čo je hnacím motorom punku? U samoúčelového protestujúceho je to princíp "chcem protestovať". Čo však vedie k protestu punkera? Čo je zdrojom jeho konania? Myšlienka? Idea? Pocity?

    OdpovedaťOdstrániť
  5. P.S. Táto debata ani téma určite nie je debilná. Napovedá veľa o cítení a myslení britskej mládeže v sedemdesiatych rokoch a má široké súvislosti. Práve odhalenie "zdroja" správania punkera je síce asi úplne nepunkové ale môže odhaliť veľa cenného.

    OdpovedaťOdstrániť
  6. Ok, vidím, že trváš na exaktných definíciách :D nuž dobre.. ale asi na to odpovedať nedokážem. Keď to vezmem historicky, tak sa celá táto scéna vyvíjala v 2 prúdoch (nežil som vtedy, takže ťažko vystihnem dobovú atmosféru). Jednak americký, teda napríklad Patti Smith – taký hlbší umelecký „punk“ zameraný na sebavyjadrenie alebo Iggy Pop, potom nasledovníci Ramones.. (ono sa to vyvíjalo dlho, pričom v začiatkoch sa ani neoznačovali za punk). A potom britský, ktorý bol jednoduchší, agresívnejší, živelnejší, zameraný viac na robotnícku triedu. Vtedy vlastne prišlo prvé obdobie generačnej výmeny v rámci rockenrollu, kedy mladí začali byť presýtení veľkých rockových show, vypredaných štadiónov a toho „predajného“ zložitého rocku 70. rokov, mali plné zuby Deep Purple, zložitých sól, hard rocku a pod. Chceli niečo jednoduché, zábavnejšie, viac klubové, undergroundové, chceli si byť bližší s kapelami, nie aby bol medzi nimi na koncerte 10 metrový odstup, plno ochrankárov a plot :D hudobne sa vracali skôr ku vzorom zo 60. rokov, ako The Who.
    Ďalej hrotiaca sa politická situácia, ekonomické problémy, masový prílev lacnej pracovnej sily a následná nezamestnanosť, začínajúca éra thatcherizmu, vznik akéhosi obludného neoliberalizmu (alebo neokonzervatizmu), kedy tieto 2 ideológie v podstate splynuly.. (veď nemusíme si hovoriť, poznáme to z dneška, kedy taká SDKÚ nemá problém so slovom kresťanský v názve, a zároveň sa jej to neprieči s ekonomickým liberalizmom). Toto všetko dokopy spôsobilo stratenosť a dezilúziu ľudí už v mladom veku, pričom vtedy ešte ani nevedeli presne pomenovať, čo stojí za ich problémami a tak táto skepsa vo všetkom, v každej oblasti spoločenského bytia vyvrcholila vo vznik hesla „No Future“. A keďže nie je budúcnosť, kašlime i na prítomnosť, rezignujme na všetko, žime rýchlo a zomrime mladí - dokiaľ sa z nás nestanú rovnaké hovadá ako sú naši fotrovia. Ak niekto používal termín anarchia, tak jedine v zmysle chaosu, bordelu, robme čo chceme, trebárs aj ubližujme iným, veď je to koniec koncov jedno, aj tak všetci zdochneme za pár rokov zdrogovaní. Išlo skôr o nihilizmus, popreli hodnoty, popreli poznateľnosť všetkého, nič nemá zmysel, nič sa nedá zlepšiť. Keď už sme sa teda narodili, tak sa aspoň bavme a provokujme. Nemali problém s nosením hakenkrajcu na tričku ale nie pre propagáciu určitej myšlienky, proste iba preto, že sa to nemá a že tým vyjadrili svoj odpor ku všetkému, na čom stojí ich spoločnosť.
    Potom prišiel rok 1976, Sex Pistols, ich komerčný úspech vďaka vykutálenému manažérovi McLarenovi. Pre niekoho začiatok punku, pre iného jeho smrť. Pre mňa skôr to druhé. Následne vznikajú kapely ako huby po daždi, dobré kapely ale zároveň už to možno nebolo ono. S koncom 70. rokov nastáva i koniec prvej vlny punku. Jedni sa vydávajú alternatívnejšou cestou post punku, iní prechádzajú k úplne odlišným štýlom hudby, ďalší končia alebo umierajú.

    OdpovedaťOdstrániť
  7. Druhá vlna prichádza s 80. rokmi. Začína anarcho-punkom Crass, ktorý spievajú „Yes that's right, punk is dead, It's just another cheap product for the consumers head“, potom vznikom hardcore-punku, ktorí sú absolútnym opakom punku 70. rokov, ako hudobne, tak aj postojmi. Rýchla, nemelodická, ukričaná, nepočúvateľná muzika s politickými textami, na druhú stranu okrem kecov aj angažovanosť v určitých združeniach, squating, vytváranie rôznych komunít, experimentov, výrazný odklon do ľava. Straigt-edge, odmietanie drôg, aj alkoholu. Toto obdobie je akýmsi protipólom predošlého zmýšľania punkerov, zisťujú, že riešenia existujú, odstraňujú ten prehnaný individualizmus, kde bol každý sám a stratený, organizujú sa. Už nekričia „No Future“ ale „Punk´s not Dead“. Pre širokú verejnosť je ale toto hnutie príliš izolované a neprístupné, pretože si stráži svoju nekomerčnosť – tým ale zároveň stráda, vytvára si svet pre seba, fanúšikmi kapely sú len členovia iných kapiel a tak. Takže nevyhnutne musí dôjsť k určitej „syntéze“ oboch smerov.
    Kapely ako Bad Religion si stále udržujú určitú angažovanosť v spoločenských témach, zakladajú si vlastné nezávislé vydavateľstvo Epitaph, zároveň idú melodickejším, verejnosti ľúbivejším smerom a postupne sa vlastne stávajú do určitej miery znova komerčnými, čo ale muselo nevyhnutne prísť, lebo inak by celé hnutie zahynulo a utopilo sa samo v sebe. Koniec 80. rokov prináša kapely ako NOFX, Rancid, Green Day, pričom posledná z menovaných tak trochu „znovuobjavuje“ jednoduchý melodický punk 70. rokov ala Ramones. Niekedy v polovici 90. rokov nastáva úplné vstrebanie punk-rocku systémom. Stáva sa štandardným, „legitýmnym“ hudobným žánrom, ako je tomu dodnes, kapely opäť vypredávajú štadióny, občas si zanadávajú na systém, ktorý ich živí, potom idú domov do svojich víl, uvedú ich do rockovej siene slávy... Popri nich ale samozrejme existujú i kapely, ktoré si idú ďalej po svojom, buď zo zásady odmietajú komerciu alebo sú nekomerční len preto, že o nich nikto nemá záujem :D
    Vývoj punku v ČSR je zasa úplne odlišnou, samostatnou kapitolou.
    Toľko k histórii a myslení mládeže 70. rokov. Neviem, či som odpovedal na otázku, čo je hnacím motorom punku ale asi to už inak vysvetliť neviem. Konkrétne na Slovensku je zrejme jeho hnacím motorom pivo a uniformná „slobodná“ punková móda zbohatlíckych detí s iPhonmi :D ale to nie je punk, ako som už hovoril, lebo forme chýba obsah. Punk je vždy niečo iné, závisí to od doby jeho realizácie.

    OdpovedaťOdstrániť
  8. Mierne si odbočil od toho čo som chcel ale nevadí, exkurzia do minulosti je lepšia, dostal som viac než som pýtal. Ale aspoň už viem že punk nie je definovaný ošúchanými farebnými kanadami, vybíjanými opaskami, množstvom piercingu a nápadným čírom. Možno najlepšou definíciou nakoniec bude názov samotný: punk = výtržník, v zmysle mladíckeho výtržníka.

    Taká otázočka z mojej strany na záver: Ak robím také nekonzervatívne veci ako ranné vyspávanie, jedenie vo fastfoodoch a vôbec napráskanie sa na večer ... som punk? :)
    Teda aspoň podla kritérii starej doby?

    P.S. Ano. Viem že neokonzervativizmus je v súčasnosti viacmenej totožný s neoliberalizmom. Však čo je tradičnejšie ako voľný trh, nie? A keď som toto na strednej škole na NOSke hlásal asi nikto ma nepochopil, zrejme ani učiteľka. Ľudia stále žijú v predstave, že konzervativizmus (zachovávanie starého, osvedčeného) a liberalizmus (ekonomická sloboda) sú protipóly. Nerozmýšľajú.

    OdpovedaťOdstrániť
  9. Vo všeobecnosti si rado pospí asi veľa ľudí :D ale ak by sme trebárs hovorili o prípade: zajtra mám mega dôležitú skúšku v škole, v ktorej pôjde o všetko – zaspal som :D ..tak áno, myslím si, že by to spĺňalo „kritériá“ :D
    Vo fastfoodoch je dnes každý a na západe už fungujú dlho, na tom nevidím nič, na večer sa napráskava bárskto :P ale ako hovorím, často najviac punku porobia nepunkáči :D
    Tak áno, konzervativizmus vo vlastnom zmysle slova nie je ucelená ideológia, ide o „konzervovanie“ osvedčeného, ako píšeš.. no a keďže sa trhová ekonomika „osvedčila“, tak nemá problém ju zastávať :)
    Ale ak by sme hovorili o konzervativizme v zmysle zachovávania kresťanských hodnôt, tak tam určitý, aspoň morálny problém vo vzťahu k trhu by som videl.

    OdpovedaťOdstrániť
  10. Mám jednu otázku. Stále sa spomína, že punk preferuje aby bol každý sám sebou, a predsa mám pocit, že paradoxne práve pankáči odsudzujú ľudí podľa oblečenie, keď sa obliekajú "moderne" akoby už boli hnď horší ako oni. Ako keby presne to, proti čomu bojujú, sami robia...

    OdpovedaťOdstrániť