vysekal život ho ranami
ranami ktoré tak boleli
v kameň sa zmenili pomaly
To život je tesár
to on vytesal človeka z neho
z bieleho mramoru carrarského
Stojí tu bytosť zo skaly
čo city jej zťažkli na olovo
láska z hliny sa vypáli
na nádherné no prázdne slovo
Človek je už navždycky
zázrak anorganický
Však predsa niečo v ňom žije...
kúsok šťastia čo skrýva pred svetom
myslel že naivný je
ak dúfa že láska prelomí betón
Neprelomí! Nie ak je sama - opustená...
vyslobodiť ju môžme len keď jej dáme dve mená
tak mi pomôž zrúcať sochy naše
nech na ich mieste kvitne láska, nech na ich mieste kvitne vášeň Klimeux
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára