štvrtok 20. októbra 2011

Falošná morálka


Verím, že asi každý z nás sa už v živote stretol s názormi typu "ach tá dnešná mládež", prevažne z úst starších ľudí, čo ale samozrejme nemusí byť pravidlom. Pár krát som dokonca pristihol aj sám seba, že hovorím niečo podobné, lebo predsa už nám tu odrastá úplne nová generácia, ktorá sa správa očividne inak než sa správala tá moja.
Kritické vyjadrenia pranierujúce našu mládež sa väčšinou nesú v tom zmysle, že nemajú žiadne vychovanie, zábrany a absolútne nerozlišujú, čo sa patrí a čo nie. Čiastočne s tým možno súhlasiť, hlavne čo sa tej výchovy týka, tá výrazne chýba, to je isté. Avšak cieľom tohto článku nie je karhať mládež za jej nevychovanosť. Skôr by som sa chcel venovať ľudskému správaniu vo všeobecnosti, ktoré je podľa môjho názoru už oddávna ovládané falošnou morálkou, ktorá je v istom zmysle rovnako zlá ako amorálnosť.
Je pravda, že dnešná mladá generácia robí veci, ktoré si tie predošlé robiť nedovolili. Nesedeli na trávniku pred školou, nenosili minisukne, púšťali dôchodcov sadnúť si v autobuse a tisíc ďalších... Moja otázka však znie, prečo sa kedysi správali ľudia a hlavne tí mladší slušne? Prečo zdravili starých? Prečo chodili do kostola? Prečo boli uctiví k ostatným? Z jedného jediného dôvodu - lebo sa to patrí... Tieto štyri slová dokonale vystihujú falošnú morálku spoločnosti. Kedysi ľudia v zásade neboli iní ako sme my dnes, neboli lepší, jednoducho ich len viac ovládal spoločenský tlak, ktorý je hlavným pôvodcom falošnej morálky.
Preto rozoberať tému akí sú dnešní ľudia bezohľadní oproti predošlým generáciám je úplne bezpredmetné vzhľadom k tomu, že oni boli vo svojom vnútri úplne rovnakí, len navonok museli vystupovať slušne kvôli tlaku svojho okolia, čo je vlastne čistá pretvárka a faloš.
Mám byť dobrý iba preto, že sa to patrí?
To už je naozaj lepšie správať sa rovno ako bezcharakterná hyena, aspoň ostatní hneď uvidia, čo je dotyčný zač a nie tváriť sa uctivo a za chrbtom schovávať dýku. V minulosti sa diali rovnaké zločiny ako sa dejú dnes a aj ten najslušnejší gentleman s vyberanými spôsobmi sa dokázal znížiť k tým najohavnejším zločinom. Takže aká morálka? Na čo sa tu budeme hrať?
Žiadať od dnešných ľudí aby zase oprášili staré mravy a aby sa nechali spútať reťazami spoločenského tlaku je neprijateľné, nezmyselné a totálne potláča akýkoľvek zárodok slobodného ducha. Je to najhorší spôsob, ako zbaviť človeka svojprávnosti a uvrhnúť ho do otrockej duševnej závislosti na ostatných, tých ktorí takýto princíp prijali.
Zotročenie duše je podľa môjho názoru nebezpečnejšie než samotná nemorálnosť.
Iste, že aj v dnešnej dobe existuje spoločenský tlak, iba je povedzme menší ako v minulosti, čo je určite pozitívnym javom.
Ak teda chceme, aby boli ľudia lepší, aby na seba brali ohľad, aby sa rešpektovali, aby si neubližovali, nevnucujme im opäť falošnú morálku, ktorá už začína byť prekonanou.
Čo ale teda máme robiť? Ako máme ľudí naučiť byť lepšími a ako sa máme stať lepšími sami? Riešenie podľa môjho existuje.

Pochopil som, že v živote je len jedna dôležitá vlastnosť, vlastnosť ľudskému rodu ako jedinému v prírode tak vlastná a zároveň mnohokrát tak cudzia a vzdialená. Tou vlastnosťou je empatia. Empatia, nie len ako schopnosť vcítiť sa do druhého, ako by ju definovala psychológia ale empatia ako spolutrpiteľstvo. Nejde len o vcítenie sa do problémov druhého a predstavenie si seba v jeho situácii. Empatia znamená stať sa doslova ním, prežiť jeho trápenia aj radosti, strasti a osudy.
Samozrejme, že takáto forma empatie je možná len pri ľuďoch, ktorých poznáme. Ale aj voči cudzím môžeme byť empatickí aspoň v zmysle vcítenia sa do nich a tým pádom im neurobíme to, čo by sme sami nechceli, aby bolo urobené nám. Toto je základný princíp, na ktorom možno stavať vzájomné pochopenie, toleranciu, pomáhanie si. Empatia predstavuje jedinú možnú cestu ku slobode. Je oslobodením ducha, ktoré musí predchádzať oslobodeniu fyzickému. Ak chceme byť niekedy slobodní, musíme sa stať empatickými a preto hovorím, učme sa empatii, zdokonaľujme sa v nej. To je riešenie na otázku ako sa stať lepšími a nie vnucovanie falošnej odcudzenej morálky.
Empatický človek nepotrebuje žiadnu morálku, resp. na základe empatie sa stáva morálnym. Koná dobro pre dobro samo a nie preto, že sa to od neho očakáva.

Niekto má možno k empatii bližšie už od prírody, to ale neznamená, že sa jej nedá naučiť. Aj empatický človek sa v nej môže ďalej zdokonaľovať. Empatia predstavuje opak k sebectvu, ktorému nás učí dnešná doba. Tá totiž potrebuje sebcov, potrebuje individualistov, ktorí hľadia len na svoje záujmy, iba na svoj plný tanier. To presadzuje kapitalizmus, tak isto aj liberalizmus. Národ sebcov sa dá ľahko ovládať a vlastne je jeho ovládanie aj nutné a odôvodniteľné. Veď predsa bez vrchnosti, ktorá stojí nad ľuďmi by sa táto banda egoistov dozaista pozabíjala. Systém je založený na sebectve od základu. Človek človeku vlkom...
Egoizmus znamená otroctvo. Empatia znamená slobodu.
Ktorou cestou sa chceme vydať?


Klimeux

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára