Charita a hľadanie spravodlivosti

            „Neprispejete na podporu svalových dystrofikov?“ „Pomôžte zachrániť hladné deti v Sudáne!“ „Pošlite SMS v tvare Hodina_detom na číslo...“ „Kámo, nemáš 50 centov, chýba mi na vlak“

            Forma žiadania finančnej pomoci od ľudí má mnoho podôb, jej obsahom je však vždy presne to isté - zdelenie, ktoré by sa dalo zhrnúť asi ako: „pomôž práve mne, ja som ten, ktorý je toho hoden, vyber si ma!“

            Jedinou možnou odpoveďou na neustávajúce otázky a nastavené dlane, je holé konštatovanie, ktoré zamkne ústa všetkým pracovníčkam neziskových organizácií, študentom so žltými kvietkami, ako aj „dobrým anjelom“ - že už som zaplatil dosť - prostredníctvom daní a odvodov...

            Skôr než sa po tomto výroku stanem terčom obvinení a verejného opovrhnutia, rád by som uviedol niekoľko argumentov, prečo zastávam názor, že je charita nedostačujúca (niekedy až priamo nežiaduca) ako spôsob riešenia sociálnych problémov.

            Pomoc druhému v núdzi je samozrejme prejavom solidarity a ako taká nemôže byť vo svojej podstate zlá. Rovnako tak nemožno tvrdiť že by charita v najzákladnejšej rovine nebola ľavicovou. Spolu s rozmachom sociálneho štátu v 20. storočí je však treba revidovať aj vlastné postoje voči charite... Pôvodné charitatívne úlohy cirkvi postupne prevzala moderná spoločnosť a jej sociálne mechanizmy, prostredníctvom ktorých sa stará o chorých, znevýhodnených a slabších. Štát výlučne trestajúci, charakterizovaný represiou, vychádza z brán moderných dejín ako štát opatrovateľský a sociálne angažovaný. Výdobytky ako zákonník práce, systém vyplácania dôchodkov či investície do zdravotnej starostlivosti a na výskum liečby chorôb, tu nie sú od večnosti (a súdiac podľa neoliberálnych politických trendov posledných rokov, ani na veky nebudú...).

            V solidárnej spoločnosti tak už jednoducho nie je viac miesto pre charitu. Tá je ideologicky ďalej zdôvodniteľná už jedine čisto pravicovým spôsobom uvažovania... Áno, jednému finančne pomôžeme, možno i zachránime život. Ale koľkých tým zabijeme? Koľkých okradneme? Neprináleží naša pomoc rovnako tak im ako prvému? Pre pravicu je však hodný pomoci iba ten kto „na sebe pracuje“, kto je „schopný“; v prípade najchudobnejších ten, kto je schopný si vyžobrať, prípadne - v ešte perverznejšej forme - ten, kto na ulici predáva časopis Nota Bene a je ochotný sa nechať ponížiť a vmanipulovať do role „bezdomovca – podnikateľa“.

            Kritériá a meradlá tohto „makania na sebe“ sa samozrejme vždy spolu s určitou dobou menia a za spoločensky užitočné sa v tej ktorej epoche môže považovať rozličné správanie. Rovnako tak sa teda menia i náhľady na to, čo je spravodlivé, čo je zaslúžené a čo už nie.

            Skutočná univerzálna spravodlivosť však nepozná posudzovanie takéhoto druhu. Nedáva len jednému, nevyberá si, ani nelosuje šťastlivcov, ktorým bude nadržiavať. Pozná iba človeka ako dôstojnú bytosť. A ľudia sme predsa všetci rovnako.

            Okrem toho, že je charita bytostne elitárska a diskriminačná, možno voči nej vzniesť i ďalšie obvinenia.

            Predovšetkým legitimizuje súčasný stav vecí na našej politickej scéne, keď všetky sociálne a existenčné problémy ľudí vydáva v jednom „almanachu“ pod spoločným názvom „Zlá doba“ či „Ťažké časy“, kamuflujúc tak ich pravú systémovú podstatu a upriamujúc pozornosť iba na potrebu individuálnej pomoci jednotlivcom, ktorí sa v takejto situácii ocitli. Navyše, možno povedať, že kapitalizmus ekonomicky potrebuje charitu, aby aspoň časť ľudí - potenciálnych spotrebiteľov - vytiahla z najhoršej biedy a obnovila tak ich kúpyschopnosť. Pomoc druhým tak nadobúda namiesto etického rozmeru, rozmer čisto ekonomický a v konečnom dôsledku nie je o nič lepšia než bohapustý konzumerizmus, obhajoba imperiálnej politiky, či hociktorý iný neduh dneška. Jednoducho, či chceš byť samaritán alebo hedonista, musíš sa prispôsobiť potrebám kapitálu...

            Zároveň i samotný človek, charitatívnou pomocou oblažený, prestáva viniť zo svojej mizérie kapitalizmus, ba čo viac, začne v ňom prevládať pocit vďaky k systému, ktorý ho najprv ekonomicky zničil, aby mu vzápätí niečo milostivo podaroval, či požičal za úžernícky úrok... V najbizarnejšej podobe potom jednotlivec začne takýto systém uctievať, podvolí sa jeho logike a blažene si hovie vo svojej biede a špine bezdomovca, pod ochrannými krídlami zahraničných turistov, ktorí mu denne nahádžu viac milodarov než by zarobil produktívnou prácou. Taký človek sa potom naozaj stáva asociálom; nie však kvôli nepravidelnému styku s mydlom (povedané slovníkom krajne pravicového populistu), ale kvôli ignorácii a popretiu základnej úlohy človeka, či všeobecne povedané - rezignáciou na humanizmus. Osobne som zažil, ako sa inteligentný, sčítaný bezdomovec môže namiesto revolučného radikalizmu uchýliť až k extrémnemu šovinizmu - snahe vyhnať zo svojho mesta cudzích bezdomovcov, ktorí mu kradnú prácu (?). Nech si vraj žobrú doma! Nech žije polícia! Malomestské názory strednej triedy zrejme presakujú až do najnižších vrstiev. Doteraz som popravde netušil, že existuje i takáto obscénna forma kapitalistickej konkurencie - trh žobrákov... Ten získava intenzívnu materiálnu podporu predovšetkým vďaka „dobrodincom“ rozdávajúcim almužny, ktorí veria, že robia správnu vec. Iní, menej idealisticky založení, zasa tak konajú iba preto, aby uľahčili svojmu svedomiu.

            S tým súvisí ďalší zásadný neduh charity - korumpuje morálku; ako inak, opäť na oboch stranách - dávajúcej i prijímajúcej. Donor má potrebu všemožne medializovať svoj „spasiteľský“ čin, čo následne nielenže vyvoláva pochybnosti o jeho skutočných pohnútkach k pomoci, ale núti i ostatných podieľať sa na charitatívnej činnosti (hoc sami nechcú alebo už pomáhajú skryte a nezištne) pod hrozbou ostrakizácie, vylúčenia a odsúdenia zvyškom spoločenstva, ktorí si už medzičasom pripli na kabát narcis či odznak Unicef. Na obdarovaných zasa necháva charitatívna pomoc trvalú škvrnu úlisnej pretvárky, konformity a úslužnosti k tým, ktorí im prispeli alebo existuje vysoká pravdepodobnosť, že by prispieť mohli. Ten, kto automaticky pristupuje k iným ľuďom ako k potenciálnym darcom, pripravuje sa o možnosť nadviazania akéhokoľvek hlbokého vzájomného vzťahu s druhým človekom.

            Práve táto amorálnosť pramení z nemožnosti (alebo neochoty, či neschopnosti) dnešnej spoločnosti zabezpečiť sociálnu pomoc pre každého, čím sa opäť vraciame na začiatok - k individualistickému a elitárskemu charakteru milodarov. Ten je potrebné rozobrať ešte z iného uhlu pohľadu než je len prostá diskriminácia väčšiny sociálne vylúčených z hmotnej pomoci. Ide predovšetkým o hrozbu, ktorá rozvracia našu spoločnosť a všetky jej demokratické mechanizmy ako celok... Hrozbu, ktorá na seba berie masku ľudskosti, ale pritom je len súkromníckou, partikularistickou „feudálnou“ praktikou - milosrdenstvom, ktoré sa zvrháva na zvôľu jednotlivca „dám – nedám“, od ktorej závisia životy biednych... Sociálne otázky patria v spoločnosti označujúcej samú seba za demokratickú,  na popredné miesto vo verejnej diskusii, vo verejnom boji, vo verejnom živote. Iba vybudovanie samotného „zmyslu pre verejno“ - angažovaného zápalu ísť šíriť polemiky medzi obyčajný ľud, trvalo Európe stáročia... Nenechajme si teraz demokraciu vziať pochybnými neoliberálnymi metódami - od charity ako súkromnej sociálnej pomoci, cez rozhodovanie rodičov, či pošlú svoje dieťa do školy, až po súkromné väznice... Sféra „verejného“ sa pomaly ale isto vytráca a my sa vraciame do stredoveku, kde ako dediční páni na svojich lénach vládnu Penta a J&T, ochotní utratiť občas pár zlatých na svojich poddaných - ako dobré gesto.

            To je moja obžaloba charity, ktorú vznášam. Je diskriminačná, elitárska, legitimizujúca systémové násilie, ktoré v súčasnosti vládne. Je korumpujúca a partikularistická. Ale najhoršie na nej je, že i cez to všetko musíme dať, musíme pomôcť, lebo je to ľudské.

            Neľudské sú ale životné podmienky tých, ktorí charitu potrebujú. Zlepšiť tie, predstavuje prvý krok na ceste k jej odstráneniu.

Klimeux 

vyšlo v 0. čísle kultúrno-politického magazínu DAV/

Dialektika ľudských pudov

Kde neexistuje rozum a slobodná vôľa, dominuje všade v prírode pud.

Ba navyše, dominuje často vo viac či menej skrytej podobe i tam, kde zdanlivo zavládol poriadok nastolený ríšou rozumu...

Úvahy nad tým, do akej miery je (alebo má byť) ľudská racionalita brzdou pudov či naopak - ich chladne účelovým katalyzátorom, možno ťažko hodnotiť inak, než ako odbiehajúce od podstaty, keďže odmietajú reflektovať prostú skutočnosť, že pudová sféra je, vždy bola a bude súčasťou človeka. Snaha zbaviť sa pudov, prekonať ich alebo ignorovať bude vždy utopickou - ani nie tak kvôli neuskutočniteľnosti v praxi (rozličné metódy vymývania mozgu či pokusy s drogami už v minulosti údajne prebiehali), ako skôr z dôvodu popierania toho, čo z ľudskej bytosti naozaj človeka robí. Možno v budúcnosti vytvoríme syntetický život, ktorý predčí svojho strojcu, ba dokonca nahradí, ale to už nebude kapitola písaná rodom homo... Preto by sme mali brať pudovú stránku v úvahu a vysporiadať sa s ňou spôsobom nie negativistickým, ale dotvárajúcim našu osobnosť.

Taký prístup v kultúre podľa môjho doteraz najlepšie sprostredkovala našincovi moderná česká literatúra dvadsiatych, tridsiatych rokov, na ktorú nadviazali i slovenskí tvorcovia ako Novomeský či Válek. Tí sa nikdy nevyhýbali pudovosti či erotičnu utiekajúc sa niekam do „duchovných sfér“, ale dokázali prepojiť pud s rozumom v spoločnom emancipačnom ťažení (To však nie vždy dostatočne ocenila mocenská garnitúra, navonok nositeľka progresívnych ideí, prepadajúca puritánskym zlozvykom „obrany mravnosti“. Tento súboj autora s byrokraciou našťastie nie vždy dopadol v prospech „mravokárcov“, ako dokladá príklad M. Váleka, ktorý s vtipom ubránil nahú ženu na obale básnickej zbierky výsmešnými slovami adresovanými svojmu oponentovi: „Netušil som, že súdruh tajomník verí, že komunisti sa rozmnožujú opeľovaním.“). Súčasná pop-kultúra  komerčných blockbusterov plná maskulinity, rýchlych áut, litrov krvi a krásnych žien, naproti tomu vytvára obraz odlišný, hoci formálne iba nadväzujúci na trend „búrania tabu“. Prvoplánovo útočí na pudovú podstatu divákov za účelom zisku, a zároveň im hovorí s ironickým odstupom voči sebe samej: to nie je naozaj, to sme pre vás pripravili iba dve hodiny zábavy, aby sme ukojili vaše skryté chúťky - čím vzniká dojem, že návrat do reality musí byť nevyhnutne sprevádzaný odriekavým zatratením pudu v mene rozumu, ktorých role sa môžu len príležitostne na chvíľu vymeniť - ak to systém jedincovi milostivo ponúkne - v kine, v krčme, v spálni, u porna. Tak sa buduje poslušnosť. Okrem disciplinácie jednotlivca má táto forma manipulácie ešte hrozivejší rozmer - falošne odčleňuje v ľudských mysliach pud a rozum, vytvára dualitu, ktorá nás stavia nesprávne pred možnosť voľby „buď – alebo“ a tým nám znemožňuje poznanie skutočnosti.

Ešte závažnejší dosah na ľudské jednanie však má premýšľanie samotných inštinktov, končiace sa prevažne zjednotením celej pudovej stránky človeka v pude sebazáchovy, ako najvyššom, prapôvodnom činiteľovi, ktorý formuje dejiny života od počiatku a ktorý sám reprezentuje komplexitu rozličných pudov.

Filozofia sa s ním vždy zmierovala rozdielnym spôsobom - či už negatívnou optikou ako helénski myslitelia, snažiaci sa zbaviť svoj život zbytočných emócií či afektov a dosiahnuť tak stav pokoja a blaženosti; ďalej ako kresťanstvo so svojím altruizmom; alebo vnímala tento pud pozitívne ako čosi prirodzené a ľudské renesančne obracajúc pozornosť z Boha na človeka so všetkým, čo k tomu patrí; či pohŕdajúc „morálkou slabých“ ako je tomu u Nietzscheho konceptu nadčloveka - a napokon vo fašizme ako spojení empirizmu subjektivizujúceho poznanie na individuálnu skúsenosť a perverzne poňatej induktívnej vedy, ktorá odpozorovala, tak ako to robil pred stáročiami Francis Bacon, zo správania zvierat určitú všeobecnú násilnú črtu a abstrahovala z nej „právo silnejšieho“.

Pud sebazáchovy naozaj núti často človeka ku konfrontácii, v ktorej víťazí silnejší.

Rovnako tak však núti „slabších“ spojiť svoje sily proti „silnejšiemu“ s cieľom vyhnúť sa konfrontácii alebo ju presunúť na bezpečnejší terén, kde budú silnejšími oni.

Takto vymedzená „účelová spolupráca“ a inštrumentalizácia jednotlivcov degradovaných na „nástroje sily“, je však v nesúlade s chápaním človeka ako bytosti sociálnej. Človek ako tvor spoločenský, to nie je len predvolebná fráza sociálnych demokratov. Pôvodnú krutosť (alebo skôr len nevyberavosť) prírody dokáže človek prekonávať - napriek tomu, že sama stále drieme kdesi v jeho hrudi - a práve vďaka tomu prekonáva a povyšuje i ju samú prostredníctvom svojho konania. V tom tkvie skutočná „dialektika prírody“. Čím iným by toto prekonanie človek uskutočnil, keď nie prácou? A práca má dokázateľne spoločenský charakter.

Čo však uvedené vypovedá o postoji, ktorý treba zaujať k pudom?

Núkajú sa nám tri principiálne postoje (odlišné od fašizmu):

a) Ignorácia sociálnej úlohy človeka, redukujúca solidaritu na spoluprácu „za určitým účelom“, ktorá je občas užitočná pre všetkých zúčastnených, ale je pravidlom iba do tej miery, do akej sa im to hodí. Môže byť podmienená historickými okolnosťami v nejakej epoche či daná špecifickým postavením určitej triedy (ekonomickou základňou) alebo skupiny obyvateľstva (symbolickou jednotou).

b) Menej vulgárna snaha o skĺbenie „účelovej kooperácie“ so spoločenským poslaním človeka a jeho práce. Táto koncepcia však môže byť často, v mene prekonávania prírody i seba samého, nepriateľská k pudom - a teda obnovovať staré „sparťanstvo“, či až puritánske odriekanie „svetských radostí“ a nadvládu superega, vyššieho mravného princípu, čo napokon paradoxne vyústi vo fetišizmus a sadistickú „slasť“ z upierania pudovej slasti sebe aj iným.

c) Koncepcia zohľadňujúca i pudovú stránku tým, že oproti pudu sebazáchovy stavia „pud solidarity“, princíp spolupráce, ktorý dokáže vysledovať v prírode - živočíšnej i ľudskej (v histórii). Prízemne účelové priateľstvo medzi ľuďmi je tak pretvorené v priateľstvo inštinktívne.

Rozpor medzi danými troma názormi je zdanlivý a v skutočnosti jeden logicky prechádza v nasledujúci, pričom tretí predstavuje syntézu dvoch predošlých. Dopúšťa sa však, podľa mňa, jednej chyby.

Dialektika ako veda o všeobecnej spojitosti javov nás učí, že nemôže existovať niečo „iné“, od podstaty absolútne „odlišné“. Protiklady vyústia v novú jednotu a z jednoty taktiež vyvstali. Dichotómiu „zlého“ pudu sebazáchovy a „dobrého“ pudu súnáležitosti formuloval už J.J. Rousseau, keď uviedol, že pozoruje dve zásady predstihujúce rozum - jedna nás núti zaujímať sa o sebazáchovu a svoj blahobyt, druhá nám vnúka prirodzenú averziu pri pohľade na hynúceho alebo trpiaceho človeka. Rousseau však vo svojich vývodoch nepoužíval dialektickú metódu.

Vytvorenie schémy dvoch proti sebe stojacich pudov nie je úplne šťastným riešením, i keď chápem, že človek môže ťažko uvažovať inak, než v opozitách. Ak už dualizmus, tak radšej Freudov - ten dal vzniknúť koncepcii pudov Eros a Tanatos - princípu života a princípu smrti. Keď poodstúpime stranou a „prevedieme“ Rousseauom vymedzené inštinkty do schémy Freudovej, zistíme, že sa oba nachádzajú na strane života, čím padá ich zdanlivá odlišnosť a do popredia vystupuje totožnosť a jednota.

Tým sa vraciame späť na začiatok konštatovaním, že existuje iba jeden hlavný inštinkt - sebazáchova. Teraz však pre nás získava iný zmysel, než len sledovanie vlastného prospechu na úkor druhých, nakoľko je v ňom zahrnutý i princíp solidarity.

Egoizmus a kooperácia javiace sa ako protiklady v skutočnosti predstavujú dve fázy vývoja toho istého pudu na seba nadväzujúce.

Spolupatričnosť, obetavosť a pomoc sú rozšírením sebectva, nie jeho popretím (resp. potierajú primitívny egoizmus rozširovaním jeho pôsobnosti zo seba ako indivídua na ostatné živé bytosti - čím sa tento stáva súcitom).

Pud sebazáchovy, ako ho v negatívnom duchu chápe väčšina, nie je nič iné ako súcit so sebou samým... Človek by mal mať rád sám seba a nebyť len altruistickým „svätcom“ mysliacim na blaho ostatných, zanedbávajúc pritom svoju osobu - také správanie patrí do sféry „pudu smrti“, nie „pudu života“. Bytostne ľudský inštinkt musí vedome kultivovať život a všetky cesty k nemu.

Individualizmus, ktorý sledujeme každý deň naokolo seba a ktorý nám v zhustenej podobe sprostredkúvajú médiá by skôr bolo možné nazvať „kult sebazáchovy“. Každý jav dovedený do vyhroteného extrému sa nakoniec zvráti vo svoj opak, keďže už od počiatku v sebe obsahuje svoj vlastný protiklad... Tak ako sa absolútna sloboda zmení paradoxne v panstvo najsilnejších alebo totálna despocia v stav „kedy už niet čo stratiť“, a teda v možnosť neobmedzeného jednania, mení sa i extrémne uplatnený princíp sebazáchovy v smrť. Dovedený do krajnosti znamená imperatív: zabiť svoje deti! Len likvidácia všetkých môže zaručiť jednotlivcovi nikým neohrozovaný pôžitok z vlastnej existencie, zároveň tak ale predstavuje vymretie ľudského rodu. Tak sa nespráva žiadny živočíšny druh...

Nehľadajme preto v prírode so zväčšovacím sklom kdesi v tráve nové pudy ako protiváhu pudu sebazáchovy, ktorá „minimalizuje škody“, ale naopak kultivujme tento pud, búrajme hrádze solidarity a rozširujme jeho vplyv z jednotlivca na blízkych (rodina), z blízkych na okolie (obec), z kolektívu na národ, z národa na triedu, z triedy na ľudstvo a možno ešte ďalej...

Klimeux 

vyšlo v 0. čísle kultúrno-politického magazínu DAV/

Výpoveď

Som preškrtnuté meno
z narodeninovej
nástenky
Prepotená spoveď
cez noc
cez deň prázdna nádoba na lieky

Som zabudnutý zápisník
na parapetnej doske
prerušený uprostred vety
čo mal na mysli
ódu na radosť keď
písať chcel ti

Blúdim medzi ľuďmi, medzi mestami
zamlčaný, skrytý, nezamestnaný
Som ôsme pokračovanie dní
siedmich
neviditeľný
a nepotrebný

Som zaschnutý
v šálke od kávy
umytej bývalou kolegyňou
Ten odkaz boľavý
čo neprevedieš do latinky ani azbuky
- len vínom

Som kratučké ticho
na úsekovej porade
čo sa zvolá
Neuskutočnený príchod
čierne pozadie
monitora

Bludný tulák, kacír medzi kresťanmi
zamlčaný, skrytý, nezamestnaný
Som ôsme pokračovanie dní
siedmich
neviditeľný
a nepotrebný


Klimeux

Moria

nedeľná romantika pred ťažkým pondelkom...;)


Klimeux

Prostý

Klimeux