nedeľa 6. novembra 2016

Charita a hľadanie spravodlivosti


            „Neprispejete na podporu svalových dystrofikov?“ „Pomôžte zachrániť hladné deti v Sudáne!“ „Pošlite SMS v tvare Hodina_detom na číslo...“ „Kámo, nemáš 50 centov, chýba mi na vlak“
            Forma žiadania finančnej pomoci od ľudí má mnoho podôb, jej obsahom je však vždy presne to isté - zdelenie, ktoré by sa dalo zhrnúť asi ako: „pomôž práve mne, ja som ten, ktorý je toho hoden, vyber si ma!“
            Jedinou možnou odpoveďou na neustávajúce otázky a nastavené dlane, je holé konštatovanie, ktoré zamkne ústa všetkým pracovníčkam neziskových organizácií, študentom so žltými kvietkami, ako aj „dobrým anjelom“ - že už som zaplatil dosť - prostredníctvom daní a odvodov...
            Skôr než sa po tomto výroku stanem terčom obvinení a verejného opovrhnutia, rád by som uviedol niekoľko argumentov, prečo zastávam názor, že je charita nedostačujúca (niekedy až priamo nežiaduca) ako spôsob riešenia sociálnych problémov.
            Pomoc druhému v núdzi je samozrejme prejavom solidarity a ako taká nemôže byť vo svojej podstate zlá. Rovnako tak nemožno tvrdiť že by charita v najzákladnejšej rovine nebola ľavicovou. Spolu s rozmachom sociálneho štátu v 20. storočí je však treba revidovať aj vlastné postoje voči charite... Pôvodné charitatívne úlohy cirkvi postupne prevzala moderná spoločnosť a jej sociálne mechanizmy, prostredníctvom ktorých sa stará o chorých, znevýhodnených a slabších. Štát výlučne trestajúci, charakterizovaný represiou, vychádza z brán moderných dejín ako štát opatrovateľský a sociálne angažovaný. Výdobytky ako zákonník práce, systém vyplácania dôchodkov či investície do zdravotnej starostlivosti a na výskum liečby chorôb, tu nie sú od večnosti (a súdiac podľa neoliberálnych politických trendov posledných rokov, ani na veky nebudú...).
            V solidárnej spoločnosti tak už jednoducho nie je viac miesto pre charitu. Tá je ideologicky ďalej zdôvodniteľná už jedine čisto pravicovým spôsobom uvažovania... Áno, jednému finančne pomôžeme, možno i zachránime život. Ale koľkých tým zabijeme? Koľkých okradneme? Neprináleží naša pomoc rovnako tak im ako prvému? Pre pravicu je však hodný pomoci iba ten kto „na sebe pracuje“, kto je „schopný“; v prípade najchudobnejších ten, kto je schopný si vyžobrať, prípadne - v ešte perverznejšej forme - ten, kto na ulici predáva časopis Nota Bene a je ochotný sa nechať ponížiť a vmanipulovať do role „bezdomovca – podnikateľa“.
            Kritériá a meradlá tohto „makania na sebe“ sa samozrejme vždy spolu s určitou dobou menia a za spoločensky užitočné sa v tej ktorej epoche môže považovať rozličné správanie. Rovnako tak sa teda menia i náhľady na to, čo je spravodlivé, čo je zaslúžené a čo už nie.
            Skutočná univerzálna spravodlivosť však nepozná posudzovanie takéhoto druhu. Nedáva len jednému, nevyberá si, ani nelosuje šťastlivcov, ktorým bude nadržiavať. Pozná iba človeka ako dôstojnú bytosť. A ľudia sme predsa všetci rovnako.
            Okrem toho, že je charita bytostne elitárska a diskriminačná, možno voči nej vzniesť i ďalšie obvinenia.
            Predovšetkým legitimizuje súčasný stav vecí na našej politickej scéne, keď všetky sociálne a existenčné problémy ľudí vydáva v jednom „almanachu“ pod spoločným názvom „Zlá doba“ či „Ťažké časy“, kamuflujúc tak ich pravú systémovú podstatu a upriamujúc pozornosť iba na potrebu individuálnej pomoci jednotlivcom, ktorí sa v takejto situácii ocitli. Navyše, možno povedať, že kapitalizmus ekonomicky potrebuje charitu, aby aspoň časť ľudí - potenciálnych spotrebiteľov - vytiahla z najhoršej biedy a obnovila tak ich kúpyschopnosť. Pomoc druhým tak nadobúda namiesto etického rozmeru, rozmer čisto ekonomický a v konečnom dôsledku nie je o nič lepšia než bohapustý konzumerizmus, obhajoba imperiálnej politiky, či hociktorý iný neduh dneška. Jednoducho, či chceš byť samaritán alebo hedonista, musíš sa prispôsobiť potrebám kapitálu...
            Zároveň i samotný človek, charitatívnou pomocou oblažený, prestáva viniť zo svojej mizérie kapitalizmus, ba čo viac, začne v ňom prevládať pocit vďaky k systému, ktorý ho najprv ekonomicky zničil, aby mu vzápätí niečo milostivo podaroval, či požičal za úžernícky úrok... V najbizarnejšej podobe potom jednotlivec začne takýto systém uctievať, podvolí sa jeho logike a blažene si hovie vo svojej biede a špine bezdomovca, pod ochrannými krídlami zahraničných turistov, ktorí mu denne nahádžu viac milodarov než by zarobil produktívnou prácou. Taký človek sa potom naozaj stáva asociálom; nie však kvôli nepravidelnému styku s mydlom (povedané slovníkom krajne pravicového populistu), ale kvôli ignorácii a popretiu základnej úlohy človeka, či všeobecne povedané - rezignáciou na humanizmus. Osobne som zažil, ako sa inteligentný, sčítaný bezdomovec môže namiesto revolučného radikalizmu uchýliť až k extrémnemu šovinizmu - snahe vyhnať zo svojho mesta cudzích bezdomovcov, ktorí mu kradnú prácu (?). Nech si vraj žobrú doma! Nech žije polícia! Malomestské názory strednej triedy zrejme presakujú až do najnižších vrstiev. Doteraz som popravde netušil, že existuje i takáto obscénna forma kapitalistickej konkurencie - trh žobrákov... Ten získava intenzívnu materiálnu podporu predovšetkým vďaka „dobrodincom“ rozdávajúcim almužny, ktorí veria, že robia správnu vec. Iní, menej idealisticky založení, zasa tak konajú iba preto, aby uľahčili svojmu svedomiu.
            S tým súvisí ďalší zásadný neduh charity - korumpuje morálku; ako inak, opäť na oboch stranách - dávajúcej i prijímajúcej. Donor má potrebu všemožne medializovať svoj „spasiteľský“ čin, čo následne nielenže vyvoláva pochybnosti o jeho skutočných pohnútkach k pomoci, ale núti i ostatných podieľať sa na charitatívnej činnosti (hoc sami nechcú alebo už pomáhajú skryte a nezištne) pod hrozbou ostrakizácie, vylúčenia a odsúdenia zvyškom spoločenstva, ktorí si už medzičasom pripli na kabát narcis či odznak Unicef. Na obdarovaných zasa necháva charitatívna pomoc trvalú škvrnu úlisnej pretvárky, konformity a úslužnosti k tým, ktorí im prispeli alebo existuje vysoká pravdepodobnosť, že by prispieť mohli. Ten, kto automaticky pristupuje k iným ľuďom ako k potenciálnym darcom, pripravuje sa o možnosť nadviazania akéhokoľvek hlbokého vzájomného vzťahu s druhým človekom.
            Práve táto amorálnosť pramení z nemožnosti (alebo neochoty, či neschopnosti) dnešnej spoločnosti zabezpečiť sociálnu pomoc pre každého, čím sa opäť vraciame na začiatok - k individualistickému a elitárskemu charakteru milodarov. Ten je potrebné rozobrať ešte z iného uhlu pohľadu než je len prostá diskriminácia väčšiny sociálne vylúčených z hmotnej pomoci. Ide predovšetkým o hrozbu, ktorá rozvracia našu spoločnosť a všetky jej demokratické mechanizmy ako celok... Hrozbu, ktorá na seba berie masku ľudskosti, ale pritom je len súkromníckou, partikularistickou „feudálnou“ praktikou - milosrdenstvom, ktoré sa zvrháva na zvôľu jednotlivca „dám – nedám“, od ktorej závisia životy biednych... Sociálne otázky patria v spoločnosti označujúcej samú seba za demokratickú,  na popredné miesto vo verejnej diskusii, vo verejnom boji, vo verejnom živote. Iba vybudovanie samotného „zmyslu pre verejno“ - angažovaného zápalu ísť šíriť polemiky medzi obyčajný ľud, trvalo Európe stáročia... Nenechajme si teraz demokraciu vziať pochybnými neoliberálnymi metódami - od charity ako súkromnej sociálnej pomoci, cez rozhodovanie rodičov, či pošlú svoje dieťa do školy, až po súkromné väznice... Sféra „verejného“ sa pomaly ale isto vytráca a my sa vraciame do stredoveku, kde ako dediční páni na svojich lénach vládnu Penta a J&T, ochotní utratiť občas pár zlatých na svojich poddaných - ako dobré gesto.
            To je moja obžaloba charity, ktorú vznášam. Je diskriminačná, elitárska, legitimizujúca systémové násilie, ktoré v súčasnosti vládne. Je korumpujúca a partikularistická. Ale najhoršie na nej je, že i cez to všetko musíme dať, musíme pomôcť, lebo je to ľudské.
            Neľudské sú ale životné podmienky tých, ktorí charitu potrebujú. Zlepšiť tie, predstavuje prvý krok na ceste k jej odstráneniu.


Klimeux 

vyšlo v 0. čísle kultúrno-politického magazínu DAV/

1 komentár:

  1. Dios tiene una palabra para cada tiempo, para cada realidad y para cada pueblo. Esta es la palabra para Venezuela:

    Teocracia Venezuela

    Bienvenidos a la Teocracia, el gobierno de Dios
    Teodoro Darnott le invito a conocer el inicio de lo que se convertirá pronto en el más poderoso movimiento revolucionario que ha de cambiar la faz social y política de Venezuela de la democracia hacia la teocracia.
    Teocracia Venezuela propone la construcción de una sociedad cristiana bajo un pacto constitucional cristiano, lo que implica un gobierno y un estado cristianos. La república Cristiana Teocrática De Venezuela.

    Dios ha estado anunciando que levantará a Venezuela como la primera teocracia de América. La voz de Dios ha salido en primer lugar de la boca de Teodoro Darnott en el 2006 luego a traves de Alexis Moncada del Estado Táchira; Ver esta página: https://atalayavenezuela.blogspot.com/p/introduccion-este-es-un-material.html a
    -En ninguna manera. Para que cualquier nación aspire a su salvación tiene que pasar por un proceso igual al de Ninive: arrepentimiento y conversión nacional. Esto es lo que estamos pidiendo a todo el pueblo de Venezuela.

    Pero todo esto nos lleva primeramente a un proceso de perdón nacional, de, de reconciliación nacional y por ultimo de unidad nacional. No unidad en nuestras diferencias, sino en lo único que nos puede dar una verdadera unidad por encima de todas nuestras diferencia, me refiero a un Dios, una ley de ese Dios y un pueblo santo que seriamos todos los venezolanos.

    Mi persona y el resto de los hermanos que integramos Teocracia Venezuela nos comprometemos para con Dios y para con todo el pueblo de Venezuela en avanzar en este proceso. Ponemos todo nuestro empeño en aceptar todos estos cambios que Dios demanda de nosotros para la transformación nacional y llamamos a todos los venezolanos a seguirnos en este camino que sin duda nos conducirá a la liberación y salvación de nuestro país.

    Es este deseo lo que me lleva a escribirle a fin de encontrar alguna palabra de solidaridad que me de fuerza moral y espiritual para seguir adelante anunciando a Venezuela y a América la solución de Dios para todos nuestros pueblos, esto es, la Teocracia Cristiana como ordenamiento jurídico, social, político, cultural-espiritual. El levantamiento en América de las sociedades nacionales cristianas, donde la gente y los recursos estén al servicio de la gloria de Dios y de Cristo.

    Gracia amado (a) por el momento de su tiempo que me ha dispensado. Que Dios nuestro padre le bendiga abundantemente a usted y a su familia con toda clase de bendiciones del cielo y de la tierra, y que la paz y el amor de Jesucristo abunde para gracia en su corazón.
    Atte
    Teodor R Darnott

    Precursor de la Teocracia para Venezuela y América Latina
    Teocracia Cristiana Venezuela Visite nuestro sitio web en http://teovczla.blogspot.com

    OdpovedaťOdstrániť