sobota 30. novembra 2013

Plánované uspokojovanie potrieb - moderný asketizmus


Tretia časť (anti)amerického filmu Zietgeist pojednáva o tzv. "systéme založenom na zdrojoch", teda akomsi ekonomicko-politickom zriadení kladúcom dôraz na efektívne využívanie a prerozdeľovanie prírodných zdrojov, z hľadiska ich ekologickej udržateľnosti.
A keďže každý ekológ musí byť, za predpokladu, že domyslel svoje učenie, predovšetkým zaprisahaný odporca spoločenského individualizmu (predovšetkým ekonomického), i film Zeitgeist prináša riešenia, ktoré možno označiť v rámci spektra politicko-ekonomických názorov ako kolektivistické, až kom... no dobre, také slovo sa v americkom filme objaviť nemôže :D
Každopádne hovorí sa tu o zospoločenštení výrobných prostriedkov a predovšetkým zdrojov, o potrebe kontroly ich udržateľnosti a o spoločnom postupe pri ich využívaní. To sa samozrejme nedá v spoločenstve indivíduí, kde má každý to svoje - a teda mu nikto nemôže kecať do toho, ako bude vlastníctvo využívať alebo spotrebúvať (jedine ak drakonickým zákonodarstvom). Ďalej sa tu hovorí o tom, že veci, ktoré potrebujeme krátkodobo si nemáme kupovať ale požičiavať a majú byť dostupné všetkým. Napokon vo filme explicitne odznelo, že vlastníctvo je nanajvýš nehospodárne a ekologicky nelogické v najzákladnejšom ekonomickom zmysle. Taktiež tu došlo k zamietnutiu slobodného trhu, teda anarchie výroby v prospech plánovanej výroby - "ľudia určia svoje potreby, tým sa odhadne dopyt a na jeho základe sa začne vyrábať".


Plánované uspokojovanie potrieb
Tento článok si však kladie za úlohu pojednávať o niečom úplne odlišnom, avšak predsa súvisiacom - totižto o potrebe plánovaného uspokojovania potrieb, logicky vyplývajúcej z požiadavky plánovanej výroby. Kto chce rozumne naplánovať množstvo vyrobených tovarov, musí presne poznať potreby obyvateľstva, aby nedochádzalo k plneniu skladov, čoho svedkami sme boli v minulosti a čo je samo o sebe nanajvýš nehospodárne, neekologické a teda i protispoločenské.
Plánované uspokojovanie potrieb je však niečím viac, než len nadiktovaním svojich požiadaviek na stravu, oblečenie, dom, vozidlo a počet lístkov do kina nejakému úradníkovi. Je to predovšetkým premyslené uskromnenie sa a vedomá sebavýchova, nevyhnutná k tomu, aby sa počet položiek na "nákupnom" lístku z mesiaca na mesiac nezvyšoval.
O niečom podobnom som písal už v niektorom z predošlých článkov ako o "vnútornej diktatúre" každého jednotlivca, teda stanovení si určitých vlastných imperatívov (spoločenských, etických...) tak, aby maxima jeho konania mohla byť všeobecným zákonom, ako by povedal starý Immanuel.
Individualizmus je nezdržanlivý, je expandujúci, neukojiteľný, deštruktívny k okoliu a v konečnom dôsledku i k sebe samému. Kolektívne zmýšľanie musí byť teda charakteristické opakom - určitým "sparťanstvom", možno až askézou. Napriek tomu, že sa pri slove askéza každému vybaví sv. Svorad obrastený reťazou, asketizmus nemusí byť nutne trýzniteľský a jeho synonymom nie je mučenie ani sebapoškodzovanie. Nemusí byť ani iracionálnym šialenstvom, ako by sa dnes mnohým zdalo, naopak, môže byť zdrojom šťastia.

...A ty se zase po barech flákáš
Koľko krát ste sa prebudili po ťažko prechlastanej noci s dobrým pocitom? Ja osobne ani raz. Pripadám si vždy ako zver, ako neužitočný živočích, ako nesvojprávne pudovo jednajúce hovädo bez sebaúcty. Môže sa tiež človek cítiť inak?

Plánované uspokojovanie potrieb prekonáva túto zvieraciu pudovosť. Je založené na jednoduchej myšlienke: nerobiť nič vtedy, keď sa mi najviac chce - teda nejesť, keď som hladný, nepiť hneď ako pocítim smäd, nesexovať keď mám zrovna chuť, nenakupovať, keď si chcem zlepšovať náladu nákupmi, neísť hrať automaty, keď som zrovna pri herni, nevybuchnúť od zlosti, keď ma niekto naserie, nedať si dávku, hneď ako sa dostavia prvé abstinenčné príznaky, jednoducho zachovať si vždy určitý stoický odstup a predovšetkým - naučiť sa zdržanlivosti, vyvarovať sa závislosti - a teda dosiahnuť slobodu. Ak má vôbec slovo sloboda nejaký spoločenský význam a nie je len prázdnou frázou, tak zaručene tkvie v askéze.

Šťastie v nešťastí a nešťastie v šťastí
Takto opísaný spôsob života sa ale asi nejaví ako príliš atraktívny. Priznávam, život by sa stal takto sledom povinností, nie radostí - v protiklade k dnešnému "permanentnému šťastiu", ktoré ľudia vyžadujú a ktorého "dávky" musia neustále zvyšovať, pretože sa na ňom stali závislými a okrem neho nemajú nič. Ako sme však už mohli vidieť u alkoholových radovánok, z chvíľkového pominuteľného pocitu šťastia a plného pohára vína sa môže na druhý deň stať veľmi rýchlo kalich horkosti, pretože každý pojem (i šťastie) v sebe nesie kus svojho protikladu.
Rovnako tak i určitým asketizmom, značne nešťastným v danej chvíli, môžeme v konečnom dôsledku docieliť radosť a šťastie. Ako?
Plánovitosťou uspokojovania potrieb prekonávame živelnosť prírody. Neprispôsobujeme sa jej ako to robí kapitalizmus. Nerobíme to tak, "ako to vidíme v prírode", pretože i sám človek je prírodou, ba dosiaľ jej najvyšším stupňom, teda by sme skôr mohli povedať, s istým nadsadením, že príroda by to mala robiť tak, ako to vidí u človeka. A keďže sú človek a príroda subjektom totožným i odlišným, premysleným plánovaním človek prekonáva nielen ju ale i samého seba. Toto sebaprekonanie je potom zdrojom jeho sebaúcty - teda jeho radosťou.
Až v tomto kontexte som pochopil výrok: "čo musím, to ma baví", ktorý prestáva byť akousi nasilu vnútenou floskulou ale nadobúda všeobecný význam.

A čo umenie a veda?
Samozrejme by bolo možné namietať, že v umení, vede a duševnej činnosti celkovo, takéto plánovanie či zdržanlivosť aplikovať nemožno, pretože by nevznikli tie najskvelejšie diela doby, vystavané na ramenách múzy, ktorá nemá vždy trpezlivosť a občas sa stratí tak rýchlo, ako sa objavila. Na druhú stranu ale žiadny veľký spisovateľ či maliar nevytvoril svoje dielo bez obrovskej dávky odriekania, sebazapretia a tvrdej práce. Až potom väčšinou nechal voľný priechod vlastnej múze.
Tu je ale nutné dodať, že my sa bavíme skôr o potrebách pudových ako o tvorivej ľudskej činnosti.

História a askéza
I keď mnohí po prečítaní týchto riadkov iba neveriacky krútia hlavou, ako je možné vôbec vyprodukovať takýto blábol, najväčším argumentom v prospech prezentovaných myšlienok je sama historická skúsenosť, že nositeľmi pokroku v dejinách boli v prevažnej väčšine vždy asketicky zmýšľajúci ľudia.
Ak by sme si zobrali len vedu, ktorej pokrok je na prvý pohľad zjavný, objektívny a merateľný, vidíme, že sa ako taká nedá robiť bez ťažkého, "boľavého" štúdia, odriekania, ba až zanedbávania svojich každodenných potrieb.
Ako typický príklad môžeme uviesť asketizmus a skromnosť raných kresťanov v prepychom odetej Rímskej ríši, ktorá sa ich snažila všemožne premôcť. Ale kto vyšiel ako víťaz?
Kto prišiel s modernými republikánskymi ideami? Zhýralá, páchnuca anglická monarchia Stuartovcov alebo Cromwellova jazda?
Nemožno však zároveň zamieňať askézu a askézu - každá je v niečom osobitá a odlišná od svojich predošlých foriem. Tak ako boli katolíkmi prví kresťania, bol katolíkom i Ľudovít XIV., čo mu však nebránilo, aby sa správal ako nezdržanlivý hedonista, ktorý sa ani v najmenšom nezasadil o žiadny pokrok. Tak isto katolícky asketizmus pustovníkov, rezignujúci na tento svet, nemožno stotožňovať s asketizmom protestantským, upriamujúcim svoj záujem naopak práve k nášmu svetu a aktívnemu pretváraniu spoločnosti.


Protestantská etika
Ak niekto tvrdí, že kapitalizmus je len logickým vyvrcholením dejín ľudskej "prirodzenosti", ktorá sa konečne vydrala na povrch - teda chamtivosti, lakomosti, márnotratnosti či hostility voči ostatným - teda homo homini lupus v plnej kráse, mal by si prečítať knihu M. Webera - Protestantská etika a duch kapitalizmu. Tu jasne argumentuje, že spomínané povahové črty boli vlastné ľuďom po celé tisícročia a kapitalizmus napriek tomu nikdy predtým nevytvorili. Ba ide ešte viac do extrému, keď tvrdí, že práve tieto vlastnosti neboli katalyzátorom, ale skôr brzdou vzniku kapitalizmu.
Teoretický či nábožensko-etický základ, odôvodňujúci jeho existenciu mu mohol poskytnúť jedine kalvinizmus (a ďalšie odnože protestantizmu ako puritáni či kvakeri v USA a pod.) jednak učením o predestinácii (teda, že úspech je znakom božej milosti a vyvolenosti) a predovšetkým asketickým spôsobom života a chápaním povolania a tvrdej práce (rozumej vytvárania zisku pre zisk) ako Božieho údelu.

Napriek tomu, aký obludný systém napokon vyrástol z pôvodnej myšlienky, je potrebné si z protestantskej askézy (ako i z ostatných) zobrať to lepšie a vytvoriť asketizmus nový, asketizmus moderný, ktorý by aspoň z časti mohol do budúcna slúžiť ako určitý etický základ pre rozvoj pokrokových myšlienok, tak ako tomu bolo v epochách minulých.

Na záver by som rád dodal, že nijak nebrojím proti pudovým stránkam života, ktoré sú jeho súčasťou. Ide jednoducho o to, stanoviť si vo svojom vnútri hranice alebo pravidlá, ktoré budem dodržiavať, nepodliehať oportunizmu alebo bezzásadovosti. Kľudne si aj užiť v akejkoľvek sfére radostí a potešení, ale považovať to skôr za výnimku než za normu každodenného správania. To isté platí i pre alkohol, ktorému nemožno prepadnúť ako indián ohnivej vode ale pristupovať k nemu s istým nadhľadom a poéziou :)


Klimeux

3 komentáre:

  1. "I keď mnohí po prečítaní týchto riadkov iba neveriacky krútia hlavou, ako je možné vôbec vyprodukovať takýto blábol"

    Nie, nie. Je to dobrý článok, ba skvelý a úprimne som šokovaný, že si niekto vôbec dovolí písať o askéze v dobe hedonizmu. Veď predsa "žijeme len raz ..." ako sa spieva. Ale možno práve preto si začíname poniektorí znovu-uvedomovať hodnotu asketizmu keď vidíme k akej neviazanosti a pudovosti nás kapitalizmus doviedol. Kapitalizmus síce vznikol z askézy ako píšeš ale doviedol nás do totálnej žumpy.

    Úplne súhlasím, že nositeľmi pokroku sú práve ľudia asketicky založení. Ale treba si dávať pozor na to aby pokrok nebol samoúčelný. Vtedy už nemusí ísť o pokrok v pravom slova zmysle, ale len o zdanlivý pokrok (a v skutočnosti úpadok).

    Minule sme práve s Vierkou porovnávali sociálnu situáciu bežného roľníka v 18. stor. s robotníkom z prvej pol. 19. stor. a hádaj kto nám vyšiel jednoznačne lepšie? Napoviem len toľko, že jeden vôbec neplatil za potraviny čo skonzumoval a strechu nad hlavou mal doživotne garantovanú(ak neprišla vojna alebo povodeň samozrejme) zatiaľ čo druhý bol úplne existenčne závislí na mizernej mzde ktorú dostával za namáhavú prácu vydaný na milosť továrnika. Z dlhodobého hladiska síce priemyselná revolúcia bola pokrokom ale za akú cenu a s akými následkami a akým výhladom do budúcnosti?

    Dovolím si jednu historickú námietku: ĽXIV nebol celý život rozmarným smilníkom a cudzoložníkom ako by sa mohlo zdať. Po smrti svojej manželky si tajne vzal (okolo1684) jednu zo svojich favoritiek a odvtedy sa jeho život začal radikálne meniť(koniec mileniek) ba dokonca v súkromí tiahol k asketizmu. Aj neobmedzení vládca Fr bol vlastne len otrokom doby ktorá prakticky nedovolovala nerovné manželstvá(aj keď teoreticky dovolovala). A nie je pravda, že nebol nositeľom pokroku: Voltaire by ti z fleku vedel vymenovať tucty zásluh jeho storočia: od zákazu súbojov cez výraznú stabilizáciu vnútropolitickej situácie Fr. až po výstavbu kanála Midi. Jeho vláda zdaleka nebola len o postelných dobrodružstvách ako v Angelike ale aj o reálnych rozhodnutiach s ďalekosiahlym dopadom.

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Jasné, netvrdil som, že je tomu tak vždy. Napísal som „v prevažnej väčšine“, teda nevylučujem, že i Ludvo mohol prísť s nejakou pozitívnou reformou.. to, čo si vymenoval, sú skôr čiastkové politické „korekcie“ alebo úpravy. On Voltaire vnímal pokrok trochu inak než ja :P myslím, že sme to už rozoberali zopár krát.. stále hľadám nejakú vnútornú logiku pokroku, alebo všeobecnú definíciu, ktorou by som ho dokázal jasne identifikovať, aby som raz a prevždy určil, čo pokrokové je a čo nie (i keď niekto iný sa na vec môže samozrejme pozerať z iného uhla)
      Osvietenci alebo neskôr evolucionisti mali takú tendenciu chápať pokrok ako lineárnu priamku, ktorej ako základ slúži určitá hodnota – napr. morálnosť, sloboda alebo sociálna úroveň a pod. V takom prípade by dejiny boli dejinami rastu morálnosti od primitívnych spoločností, kde sa človek správal ako zviera až po modernú civilizovanú uhladenú a gentlmensky zmýšľajúcu spoločnosť.. takéto kritérium mohlo platiť ešte za viktoriánskeho Anglicka ale potom prišli vojny aké ľudstvo ešte nezažilo, nehovoriac o morálnom úpadku... Dejiny ako vývoj idey slobody? Veď v Aténach pred 2500 rokmi existovala demokracia, na ktorú sme zabudli a objavili ju až nedávno... Dejiny ako proces zlepšovania sociálneho postavenia jedinca? V staroveku sa mal zle, v stredoveku trochu lepšie, v novoveku jedna báseň a v budúcnosti to bude asi rajská záhrada. Lenže všetci títo ľudia zostali časom sklamaní, keď zistili, že i nová doba, ktorú považovali za pokrokovú a za ktorú bojovali, priniesla nové rozpory a nové boje. Otrok v starom Ríme žil možno dôstojnejší život než robotník v 19. storočí. Dôsledkom toho mnohí rezignovali na pokrok, ba na neho až zanevreli alebo považujú akékoľvek spoločenské dianie za vec čisto nahodilú.

      Zoberme si ale vedu – tam sa nikto nad významom slova pokrok nezamýšľa, lebo je úplne zjavný a viditeľný na prvý pohľad. Lenže ani tu vývoj neznamená len iphone 5 a budúci rok iphone 6. Ide skôr vo všeobecnosti o to, (a to napríklad primitivisti popierajú, aj ty to popieraš :P), že pozitívny význam vo vedecko-technickom pokroku spočíva paradoxne v tom, že nás vzďaluje prírode. Akýkoľvek vývoj ľudstva je založený len na vzťahu človek – príroda. A práve to, že nás technicky prírode vzďaľuje, nám umožňuje spoznávať fyzikálne, chemické, astrofyzikálne a neviem aké prírodné zákony a tým nás prírode približuje. Čím viac sa z nej vyčleňujeme, tým sme jej bližší. Roľník pred stovkami rokov žil prakticky v prírode ale bol napriek tomu pre ňu cudzejším prvkom než sme my, pretože ju nepoznal, bol ňou ovládaný. On ju poznal konkrétne, zmyslovo ale my ju spoznávame rozumovo, abstraktne, aby sme tieto znalosti mohli následne aplikovať v konrétnom svete.
      Spoločenský pokrok je úplne to isté, len slovo prírodné alebo fyzikálne zákonitosti musíš zameniť za slovo spoločenské zákonitosti.

      Odstrániť
  2. Druhý odstavec ma trochu pletie. Budeš mi to musieť vysvetliť niekedy osobne na pive to s tou prírodou :)

    Inak vo veci skúmania dejín a spoločnosti vrelo doporučujem kombinovať časové hladisko (charakteristika období, epóch) s teritoriálnym hladiskom (charakteristika situácie v jednolivých územiach v rámci epochy). Už po povrchnej analýze napr. dejín Litvy si človek uvedomí, že bolo viac stredovekov existujúcich popri sebe. A nešlo len o lokálny variant feudálneho zriadenia ale o fakticky samostatný politicko-ekonomický systém vývojovo úplne nezávislý na starovekom otrokárstve ale vychádzajúci z prvotnopospolnej spoločnosti(alternatívna línia vývoja dejín) a Uhorko k nemu malo veľmi blízsko. Ba aj také skutočne feudálne krajiny ako Fr. a Nem. boli spočiatku príbuzné tomuto modelu dokiaľ u nich nedošlo k prvej a druhej feudalizácii v období rokov 800 až 1000.

    OdpovedaťOdstrániť