Francúzska revolúcia - Ústavný vývoj (4.diel)

2. Zmena pomerov a jej odraz v ústavnom vývoji revolúcie

Revolučnosť úradníckej šľachty?

Prelomovým z hľadiska udalostí priamo predchádzajúcich právno-politickým zmenám, sa stal rok 1787. Verejná mienka hrala značne v neprospech absolutizmu, čo sa pokúsili využiť parlamenty, dlhodobo zvádzajúce boj proti kráľovi a jeho svojvôli - právom registrácie kráľovských aktov a právom podávať voči nim rozklady. Ich oduševnený odpor voči absolutizmu je však nutné chápať z hľadiska ich vlastných záujmov uvedených v 1. kapitole. Dôkazom, že sa páni z parlamentov iba snažili obmedziť moc panovníka bez akejkoľvek reformy samotného systému nasvedčuje i fakt, že zamietli zavedenie teritoriálnej subvencie - dane, ktorú mali platiť všetci bez rozdielu. Práve tu vzniká zásadný konflikt medzi autoritou kráľa a autonómiou parlamentov. 
6. augusta 1787 bol parlament nútený reformné edikty zaregistrovať, avšak druhého dňa ich zaregistrovanie zrušil ako nezákonné a v septembri opäť zaregistroval zavedenie dvadsiatku, pričom o teritoriálnej subvencii sa už nehovorilo. V roku 1788 sa vyhrotil konflikt ešte výraznejšie. V rámci zvýšenia svojej popularity odhlasoval v januári parlament obžalobu proti tajným kráľovským zatykačom, vyslovil požiadavku osobnej slobody a v máji uverejnil prehlásenie o základných zákonoch kráľovstva, ktorých je strážcom, čím
poprel absolútnu moc a vyhlásil, že povoľovanie daní patrí výlučne generálnemu zhromaždeniu stavov. Takýto akt by sa svojím obsahom iste podobal modernej ústave a mohol by byť považovaný za revolučný v prípade, ak by zároveň nepožadoval zachovanie provinčných obyčajov a nezosaditeľnosť súdnych úradníkov, čím poprel zdanlivú snahu reformovať systém. Boj medzi súdnymi úradníkmi a absolutizmom vyústil napokon až do Lamoignonovej reformy, ktorej cieľom bolo zlomenie odporu parlamentov odňatím práva registrácie. Tá však musela byť napokon zrušená ministrom Neckerom na základe tlaku verejnosti.
Dovŕšilo sa tak konečné víťazstvo parlamentov a súdnych dvorov nad kráľovou autoritou avšak otázka zvolania Generálnych stavov stále visela vo vzduchu. 
Generálne stavy boli stavovským orgánom vzniknuvším v 14. storočí a naposledy zvolaným roku 1614. Položme si teda otázku čo viedlo francúzsku spoločnosť po vyše jeden a pol storočí ku vzkrieseniu danej inštitúcie?
Parlamenty prišli s myšlienkou zvolania stavov ako prvé. Parížsky parlament vydal 25. septembra 1788 uznesenie o zvolaní Generálnych stavov, avšak zložených podľa spôsobu použitého v roku 1614, pričom až po následnom odpore verejnosti, prijal 5. decembra požadované zdvojnásobenie počtu poslancov 3 stavu. Generálne stavy predstavovali orgán stavovský, nie demokratický, tým pádom samotné zdvojnásobenie poslancov 3. stavu neznamenalo nič, pretože hlasovali stavy ako celok, nie jednotlivci. Z daných faktov vyplýva jednak pokrytectvo úradníckej šľachty, ktorá síce navonok žiadala zvolanie stavov, zároveň sa ale obávala reformných zmien a straty svojich privilégií a jednak revolučný význam Generálnych stavov, ktoré sa stali politickým prostriedkom národa k právnej zmene systému. Boli základom, z ktorého vzišla neskoršia právna revolúcia v podobe vzniku Národného zhromaždenia. To by mohlo byť ľahko označené za nelegitímne v prípade, ak by sa nesformovalo z už existujúceho orgánu monarchie. Na jeho vznik ale bolo potrebné presadiť hlasovanie podľa hláv nie podľa stavov.

Čo na to kráľ?
Ako sa ale k otázke Generálnych stavov postavil kráľ a režim samotný? 24.1. 1789 bol vydaný kráľovský dekrét o zvolaní Generálneho zhromaždenia stavov. Napriek tomu nemožno tvrdiť, že by existovala vôľa zo strany panovníka k právnym zmenám systému. „Súhlasil, aby predstaviteľov 3. stavu bol dvojnásobný počet… ale keď rozhodol, aby bolo zachované hlasovanie podľa stavov, vyzeral tento ústupok ako podfuk.“ Zaujímavý dôkaz, že to kráľ so zvolaním Generálnych stavov a s voľbami do nich nemyslel príliš vážne, podáva i J. Michelet, jeden z najstarších historikov Francúzskej revolúcie, keď píše: „V ľudových zhromaždeniach sa malo voliť verejným uvedením mena. Nepredpokladalo sa, že by drobní ľudia našli pri takom spôsobe voľby v prítomnosti šľachticov a notáblov v sebe dosť… sebaistoty aby prehlásili iné mená než tie, ktoré im budú nadiktované… K voľbám sa takto mali dostať 2 milióny ľudí, ktorí boli na privilegovaných vrstvách závislí.“ Tento predpoklad kráľa sa neskôr ukázal ako mylný. Michelet ďalej tvrdí, že dvor si od zvolania stavov sľuboval iba vynútenie daní kňazstva a šľachty a naplnenie štátnej pokladnice. Teda prvotným dôvodom ich zvolania bola finančná kríza, nie snaha modernizovať kráľovstvo. Paradoxne, napriek tomu, že sa iniciácia a zvolanie Generálnych stavov viaže k parlamentom a kráľovi, ani jeden z nich fakticky nechcel žiadne výraznejšie premeny spoločensko-politické. Parlamenty na konci roku 1788 strácajú svoju obľúbenosť a verejná mienka sa obracia proti nim. Hovorí sa o „šľachtickom despotizme“ alebo o „súdnej inkivícii“, ktorá je podľa slov M.J. Chéniera obávanejšia ako inkvizícia cirkvi. Na druhej strane, kráľ si stále zachováva priazeň ľudu a určite v tejto dobe málokto hovorí o republike. Požiadavky, ktoré zasielajú kráľovi na začiatku roku 1789 príslušníci 3 stavov na základe jeho výzvy, majú väčšinou charakter prosbopisov. Zostávajú v stave komunikácie s monarchiou. Napriek tomu, že niektorí historici neprikladajú súpisom sťažností (Cahiers) revolučný charakter, môžeme práve v nich pozorovať počiatok prejavov nespokojnosti, prvýkrát vyjadrených nahlas a otvorene.

Voľby do Generálnych stavov a ťažké začiatky
Výsledky volieb do Generálnych stavov predstavovali víťazstvo vlasteneckej strany, zloženej z príslušníkov 3. stavu, liberálnej šľachty a farárov. V rámci stavu duchovenstva obsadili z 291 miest 200 farári, proreformne zmýšľajúci, ako napr. abbé Grégoire. Obhajcovia starého režimu sa zoskupili okolo abbého Mauryho a Montesquioua. Šľachta disponovala dokopy 270 miestami. Prevládli konzervatívne ladení aristokrati, ktorí ale nie vždy mali ten najlepší šľachtický pôvod, napr. rada parlamentu d´Esprémesnil. Liberálov mali zastupovať markíz La Fayette, vikomt de Noailles, gróf de Clermont-Tonnere, vojvoda
La Rochefoucauld, vojvoda d´Aiguillon a iní. Polovicu zástupcov 3. stavu, ktorých počet sa ustálil na 578, predstavovali právnici ako Mounier, Barnave, Le Chapelier, Robespierre. Ďalej obchodníci, bankári, priemyselníci, taktiež niektorí vedci či spisovatelia, nakoniec prebehlíci z privilegovaných vrstiev ako Mirabeau či abbé Sieyès. Roľníci a remeselníci nepresadili ani jedného zo svojich kandidátov, čo ani trochu nenasvedčuje tvrdeniam Sieyèsovým, že 3. stav predstavuje celý národ.
5.5. 1789 sa konalo zahajovacie zasadanie Generálnych stavov. Otázka hlasovania podľa hláv bola stále nerozhodnutá a po úvodnej schôdzi sa zdalo jasné, že sa nepočíta s iným ako tradičným hlasovaním podľa stavov. Právnu revolúciu musel zahájiť 3. stav. „Prvá hádka vypukla o to, ako sa budú overovať právomoci každého stavu, či spoločne alebo oddelene.“ 3. stav požadoval spoločné overovanie a pozýval zvyšné dva stavy na verifikáciu mandátov poslancov bez rozdielu, s úmyslom vytvoriť jednotné zhromaždenie, čím by si fakticky vynútil hlasovanie podľa hláv. Napriek odporu privilegovaných začal tretí stav s overovaním mandátov vyvolávaním mien poslancov.
Druhého dňa sa ozvali pri vyvolávaní svojho mena 3 farári, nasledujúce dni ďalších 16. Po skončení vyvolávania sa toto zoskupenie poslancov vyhlásilo 490 hlasmi proti 90 za Národné zhromaždenie, čím zahájilo nekrvavú ústavno-právnu revolúciu - vyhlásením samého seba za zvrchovaný orgán, ktorý odvodzuje svoju legitimitu od ľudu. Jeho vznik taktiež nebolo možné označiť za nezákonný, keďže bol odhlasovaný zhromaždením Generálnych stavov, i keď bez účasti šľachty a duchovenstva, ktoré nereagovali na výzvy pripojiť sa k overovaniu mandátov. 19. júna sa stav duchovenstva… uzniesol pripojiť sa k 3. stavu. V loptovni sa uskutočnila o deň neskôr prísaha poslancov, že sa nerozídu až do prijatia ústavy, čím definovali svoje konštitučné požiadavky. Nasledoval niekoľkodňový odpor panovníka a rušenie uznesení Národného zhromaždenia, čím sa jasne postavil na stranu privilegovaných stavov. 27. júna napokon sám kráľ vyzval menšinu duchovenstva a väčšinu šľachty, aby sa pripojili k Národnému zhromaždeniu a dal tak svoju sankciu tomu, čomu nedokázal zabrániť. Ďalej pripustil povoľovanie daní Generálnym stavom, súhlasil zo zárukou individuálnych slobôd a slobody tlače. Došlo ku kapitulácii kráľovskej moci i keď len zdanlivej, čomu nasvedčuje povolanie dvadsaťtisícovej armády do Paríža.
„9. júla sa Národné zhromaždenie prehlásilo za Ústavodarné zhromaždenie, ktoré sa malo stať najvyšším zastupiteľským a zákonodarným orgánom francúzskeho ľudu.“ Právna revolúcia bola zavŕšená, začína sa prvé obdobie revolúcie - obdobie Ústavodarného zhromaždenia. 14. júla sa pridáva i revolúcia krvavá, ktorá však nie je predmetom skúmania tejto práce.


Klimeux

Použitá literatúra:
SOBOUL, A. Velká francouzská revoluce. Praha : Nakladatelství politické literatury, 1964
FERRO, M. Dejiny Francie. Praha : Nakladatelství Lidové noviny, 2006
MICHELET, J. Francouzská revoluce. Praha : Odeon, 1989
MATHIEZ, A. Francouzská revoluce. Praha : Mír - Družstevní práce, 1952
FURET, F. Promýšlet francouzskou revoluci. Brno : Atlantis, 1994
VOJÁČEK, L. - SCHELLE, K. a kol. Právní dejiny 2, Státy západní Evropy a USA. Brno : Doplněk, 1999

Zdroj: Ústavný vývoj Francúzska v období Veľkej revolúcie (1789 - 1799). [Bakalárska práca]. Trnavská univerzita v Trnave. Právnická fakulta; Katedra dejín práva. 2012