Francúzska revolúcia - Ústavný vývoj (1.diel)

V najbližšej dobe budem priebežne uverejňovať na stránke niekoľkodielny seriál článkov o Francúzskej revolúcii. Ide o výňatky z mojej tohtoročnej Bakalárskej práce.

Úvod

Ako je možné chápať udalosť veľkosti a významu Francúzskej revolúcie? Túto otázku si položil už významný historik revolúcie Francois Furet, tak ako mnoho ďalších pred ním, tak ako si ju budú klásť znova i generácie po nás. Naša pozícia je v tomto ohľade značne zjednodušená, pretože predložená práca sa

zaoberá predovšetkým ústavným vývojom počas tejto epochy dejín. Ten však je tiež možné chápať rozličnými spôsobmi. V širšom slova zmysle ho možno stotožniť so štátoprávnym vývojom, s chodom a fungovaním jednotlivých orgánov verejnej moci, so správnym aparátom krajiny a jeho premenou počas revolučných rokov. Takýmto spôsobom možno popisovať akékoľvek obdobie dejín, pretože história ľudstva sama o sebe je v podstate históriou štátu a práva, v ktorej vždy existovali určité zákony, určitá sústava orgánov, základné princípy ich fungovania. Bez ohľadu na štátne zriadenie, každá spoločnosť bola postavená na akejsi „ústave“. Tento spôsob interpretácie ústavného vývoja je pre obdobie Francúzskej revolúcie prinajmenšom rovnako dôležitý, ako spôsob nasledujúci. Taktiež však, vďaka nemu ale môžeme ľahko skĺznuť ku všeobecno-historickému opisu udalostí

po sebe nasledujúcich, ktorý si nekladie otázky, ale iba pozitivistickým spôsobom predkladá fakty bez snahy určiť a pomenovať príčiny a súvislosti. Preto je potrebné poňatie ústavného vývoja čiastočne zúžiť, pochopiť a zdôrazniť význam ústavy vo vlastnom slova zmysle, ako dokumentu, zakladajúceho práva doposiaľ nepoznané, zavádzajúceho modernú občiansku štruktúru spoločnosti a predstavujúceho doslova právnu revolúciu.

Tak ako sa budeme snažiť v druhej a tretej kapitole venovať dostatok priestoru predovšetkým ústavám, ich významu, základom, na ktorých stoja a myšlienkam, ktoré sa stali predpokladom pre ich vznik a budúcu realizáciu, považujeme rovnako za potrebné položiť si otázku: čo bolo samotnou podstatou právnych zmien - tejto, ako už bolo uvedené, právnej revolúcie?

Hlavným zmyslom práva je regulácia spoločenských vzťahov. Mohla sa teda radikálna zmena práva uskutočniť iba na základe úvah filozofov o občianskej spoločnosti? A ak nie, nakoľko je pre zmenu právnu dôležitá zmena spoločenská, zmena spoločenských pomerov? Kvôli významnosti daného problému je prvá kapitola práce venovaná predovšetkým vývoju vzťahov spoločenských, ktoré sa stávali v priebehu 18. storočia čoraz zložitejšími a záujmom, budujúcim hrádzu medzi jednotlivými skupinami obyvateľstva alebo

naopak, stmeľujúcim ich dokopy, ktoré sa značnou mierou premietli do prijatých dokumentov, ústavy či zákonov, čo vyjadruje ich dôležitosť a prínos pre pochopenie ústavných zmien.

Zásadnou otázkou taktiež zostáva, či možno revolúciu stotožniť so vzburou, alebo v akých rôznych rovinách je možné chápať onú revolúciu. Inak povedané, kedy sa skutočne revolúcia začala? Dobytím Bastily, či už zmenou myslenia ľudí? Alebo ešte podstatnejšiu skutočnosť predstavovala spomínaná zmena vzťahov?

Pohľady na Francúzsku revolúciu sa rôznia. Jedni ju vnímajú ako revolúciu občiansku, iní ako národnú, ďalší ako sociálnu… Akou teda v skutočnosti bola? Čo priniesla? Kde možno hľadať jej podstatu? Na všetky tieto i ďalšie otázky sa pokúsime v nasledujúcich kapitolách odpovedať a podať tak skromný obraz o časoch dávno minulých, a predsa stále živých.

1. Kríza spoločenských pomerov
Feudálne vzťahy

Ako už bolo načrtnuté v úvode, ústavný vývoj v období Francúzskej revolúcie možno chápať niekoľkými spôsobmi. Z právneho hľadiska je najdôležitejším fakt, že revolúcia odstránila absolutistickú svojvôľu panovníka, položila základy modernej občianskej spoločnosti a otvorila tak do budúcna cestu konštitucionalizmu a demokracii. Stala sa jednou zo série občianskych revolúcií, ktoré sa udiali v Európe od konca 16. storočia, počínajúc Holandskom, Anglickom a Slávnou revolúciou z roku 1688, pričom Francúzsko uzatvára prvú trojicu skoro presne o sto rokov neskôr, roku 1789.
O nenávisti k absolutistickej forme vlády svedčia predrevolučné súpisy sťažností (Cahiers). „Rozbor súpisov sťažností ukazuje, že absolutizmus bol jednomyseľne odcudzovaný. Kňazi, šlachtici i mešťania sa zhodujú v požiadavke ústavy, ktorá by obmedzila práva kráľa.“ Za vznik občianskej spoločnosti sa teda postavila jednotne celá krajina. Práve preto, aby sme predišli takýmto mylným záverom a zjednodušeniam, je potrebné analyzovať vzťahy vo francúzskej spoločnosti 18. storočia, pochopiť rozdielnosť záujmov jednotlivých skupín obyvateľstva, jednotlivých stavov, vo vnútri ktorých panovali taktiež mnohé rozbroje a nevnímať všetkých ako homogénnu masu. Ak aj celá zem nenávidela absolutizmus, treba si uvedomiť, že pôvod tejto nenávisti bol rôzny.
Francúzsko na konci 18. storočia aj napriek určitému stupňu priemyselného rozvoja, ktorý určite nemožno považovať za zanedbateľný, bolo krajinou agrárnou. Prevládala poľnohospodárska výroba. Z celkového počtu 25 miliónov obyvateľov, roľnícke obyvateľstvo tvorilo drvivú väčšinu, cez 20 miliónov. Na vidieku pretrvávali stále feudálne vzťahy, ktoré značne brzdili ďalší rozvoj krajiny. „Starý feudálny poriadok spočíval v podstate na pozemkovom vlastníctve. Feudálny pán spojoval vo svojej osobe práva vlastníkove s výkonom funkcií správnych, súdnych a vojenských. Avšak v skutočnosti feudálny pán už dávno stratil na svojej pôde všetku verejnú právomoc, ktorá prešla na kráľovských úradníkov.“

Práve v odňatí právomocí súdnych a správnych možno sledovať prvý konflikt medzi starou feudálnou šľachtou a byrokraciou zriadenou absolutizmom.

Feudalizmus vyvolával negatívne následky jednak pre roľníkov v poddanskom vzťahu k pánovi (seigneurovi), z ktorého im vyplývalo množstvo povinností a jednak aj pre samotných feudálov. Výška feudálnych rent, vyberaných v peniazoch sa nemenila a tak devalvácia meny spôsobila i zmenšenie feudálnych dávok. „Vytvorila sa tak skutočná plebejská šľachta, veľmi početná v niektorých krajoch, ako napr. v Bretónsku, Poitou, Boulonnais… Opovrhovala vysokou šľachtou vykonávajúcou vysoké úrady u dvora. Pohŕdala meštianstvom, ktoré bohatlo obchodom… Stávala sa tým spupnejšou, čim bola chudobnejšia a bezmocnejšia.“ Za pôvod nerovnováhy medzi privilegovaným spoločenským postavením a ekonomickou biedou starej provinčnej šľachty môžeme teda označiť prechod k peňažnej rente. Zhoršenie postavenia feudálov sa o to výraznejšie premietlo na znížení životnej úrovne roľníkov, keďže schudobnený zeman bol nútený o to tvrdšie vymáhať plnenie od poddaných. Vrchnosť si ponechávala výlučné a priame vlastníctvo pôdy roľníkov. Tí mali len právo užívacie (dominium utile), za ktoré platili ročné dávky v podobe renty alebo censu a príležitostné dávky pri zmene vlastníctva predajom alebo dedičstvom. Ďalej boli zaťažení poplatkami z predaja, desiatkami, monopolom vínneho predpredaja a inými. Túto kategóriu feudálnych práv možno označiť ako práva viazané na pôdu, ktoré vyplývali zo starých lénnych vzťahov. Poddaný bol neslobodným iba ekonomicky. V istej miere sa ale stále vyskytoval aj stav osobnej závislosti roľníka na feudálovi, označovaný ako nevoľníctvo, ktoré síce, ako píše Mathiez, skoro všade vymizlo ale existovalo stále na niektorých cirkevných statkoch. Jeho hlavným znakom bola povinnosť osobne slúžiť a ďalej absencia slobody pohybu. Nevoľníci boli „glebae adscripti“ (viazaní na nimi obrábanú pôdu). Problém však nepredstavovala iba nehumánnosť využívania „otrockej“ práce ale zároveň i jej neproduktívnosť, ktorá sa čoraz väčšmi prejavovala. „Zistilo sa, že nevoľnícka práca neumožňuje hospodáriť intenzívne a že výnosy panských dvorov sú omnoho nižšie než tie, ktoré na svojej pôde dosahovali slobodní sedliaci.“ Preto v príčinách neskoršieho zrušenia nevoľníctva možno vidieť nielen vplyv filozofov a humanistov ale i hospodárske dôvody a potreby krajiny.
Okrem práv viazaných na pôdu a na osobu disponovala šľachta i množstvom ďalších práv, označovaných taktiež ako feudálne. Bližší pohľad na nich by nám však ukázal, že súvis medzi nimi a pôdou neexistuje a tak je ich možné len s ťažkosťami nazývať feudálnymi. Svojou podstatou by sa skôr dali označiť ako práva vyplývajúce zo stredovekých mocenských vzťahov vyjadrujúce určitú hierarchiu v spoločnosti. Boli nimi rozličné privilégiá šľachty ako výlučné právo honu, rybolovu, právo stavať si holubníky, prístup k vojenským hodnostiam a predovšetkým daňová sloboda šlachty i duchovenstva (okrem platenia dvadsiatku a „dobrovoľného daru“), ktorá vyvolávala búrlivé diskusie. „Šľachta bola výmenou za vojenskú službu kedysi oslobodená od daní. Pán však svoje územie už dávno vojensky nechránil.“ Práve reforma vojenstva za posledných niekoľko storočí a vznik modernej žoldnierskej armády poskytli živnú pôdu pre spochybňovanie legitimity šľachtických výsad.
Feudálne zriadenie vo vlastnom slova zmysle nefungovalo v 18. storočí plošne na celom území Francúzska, napriek tomu jeho význam nemožno zľahčovať. Masový odpor voči nemu vyjadruje roľníctvo i v súpisoch sťažností, z ktorých sa dozvedáme, že: „zo všetkých roľníckych bremien boli najviac nenávidené feudálne dávky a desiatok.“ Bašty feudalizmu predstavovali hlavne provincie na severozápade ako Bretónsko, Maine, Poitou. Na juhu Béarn, Gaskonsko, Languedoc a čiastočne Burgundsko na východe. V iných krajoch pretrvávalo v obmedzenej miere. Tam, ako sa neskôr dozvieme, už v tomto období prevláda iný druh vlastníctva i výroby.


Klimeux

Použitá literatúra:
MATHIEZ, A. Francouzská revoluce. Praha : Mír - Družstevní práce, 1952
SOBOUL, A. Velká francouzská revoluce. Praha : Nakladatelství politické literatury, 1964
VOJÁČEK, L. - SCHELLE, K. a kol. Právní dejiny 2, Státy západní Evropy a USA. Brno : Doplněk, 1999
HATTENHAUER, H. Evropské dejiny práva. Praha : C.H. Beck, 1998
MAUROIS, A. Dejiny Francie. Praha : Nakladatelství lidové noviny, 1994

Zdroj: Ústavný vývoj Francúzska v období Veľkej revolúcie (1789 - 1799). [Bakalárska práca]. Trnavská univerzita v Trnave. Právnická fakulta; Katedra dejín práva. 2012