7. októbra (pesnička)

V rámci "tvorivého okienka" tu máme ďalší song, tentoraz výrazne kratší, výrazne menej molový, než býva u mňa zvykom a výrazne čudnejší, keďže tak nejak prechádza z veselého do nostalgicky smutného a zas naopak. Je to divné, fakt a prikladám to mojej rozpoltenej osobnosti :) Napokon, už len spievať o októbri vo februári je asi hodné podivína ;)

Klimeux

Anonym (pesnička)

Opäť raz jeden zhudobnený text, tentokrát aj so spevom (neviem či našťastie alebo bohužiaľ :P). Text je z januára 2013, hudba má o rok neskorší dátum výroby.
Klasicky ospravedlňte zníženú kvalitu zvuku :)

Klimeux 

Ján Jurišta - Prehra víťazov

Studená vojna nemala víťaza

„...Na rozdiel od dočasného sovietskeho spojenca vyšli USA z druhej svetovej vojny ekonomicky posilnené. V západnej Európe si svoj vplyv zabezpečili finančnou podporou vojnou zničeným štátom. Krajiny rozvojového sveta si podmaňovali ekonomickou nadvládou. Využívali na ňu nadnárodné spoločnosti i medzinárodné finančné inštitúcie (Medzinárodný menový fond, Svetovú banku), v ktorých majú väčšinový vplyv. Využili svoje dominantné postavenie a desiatkam zaostalých krajín vnútili systém chudobného kapitalizmu. Konkrétnu predstavu o tomto druhu kapitalizmu si možno vytvoriť prostredníctvom obrazu predrevolučnej Kuby (do roku 1959).

            Najväčší karibský ostrov bol na začiatku 20. storočia do takej miery pokrytý vegetáciou, že sa dalo prejsť z jedného konca na druhý v tieni stromov. Monokultúrny systém založený na pestovaní cukrovej trstiny potreboval množstvo paliva pod kotly cukrovarov a keďže krajina nemala uhlie, bezohľadne sa spalovali lesy, až došlo k narušeniu kolobehu vody. Kuba má množstvo nádherných pláží, ale pre väčšinu Kubáncov boli neprístupné, preto 90% obyvateľov nevedelo pred revolúciou plávať. Paradoxom bolo aj to, že ostrov nemal rybársku flotilu, ani rybný priemysel. Závislosť na severoamerickej ekonomike bola absolútna. Nielen náhradné diely, ale aj zmrzlina a kvety na recepcie sa letecky dovážali z Miami do Havany. Cukor sa vyvážal a cukríky sa dovážali. Tretina obyvateľstva nemala prácu, vyše milióna ľudí nevedelo písať ani čítať. Ulice boli plné žobrajúcich detí postihnutých parazitmi. Vyliečiteľné choroby sa u nesolventnej väčšiny neliečili. To boli niektoré z príčín kubánskej revolúcie. Ilustrácie chudobného kapitalizmu možno uviesť aj zo súčasného obdobia mnohých latinskoamerických, afrických, ale aj ázijských krajín.

            Argentína patrí medzi najbohatšie krajiny pokiaľ ide o prírodné bohatstvo. Spĺňa predpoklady obilnice sveta, chová desiatky miliónov kusov dobytka (dve kravy na obyvateľa), má naftu, plyn a môže ťažiť všetky kovy zaznamenané v Mendelejevovej tabuľke. Napriek tomu v druhej polovici osemdesiatych rokov vláda Raúla Alfonsína rozdávala mesačne takmer poldruha milióna pätnásťkilových balíčkov so základnými potravinami rodinám, ktorým hrozil hlad. Bola to iba náplasť na sociálne problémy, ktoré sa prejavili aj v deväťdesiatych rokoch, kedy nespokojnosť Argentínčanov v niektorých častiach krajiny vyústila do útokov na samoobsluhy a kamióny s potravinami. Príčinou sociálnych problémov bolo postavenie krajiny závislého kapitalizmu.

            V čase vystriedania socializmu kapitalizmom v strednej a východnej Európe (po roku 1989) potenciál kapitalizmu v Severnej Amerike a západnej Európe nebol výsledkom iba efektívnosti trhu, šikovnosti vlastných inžinierov a zručnosti miestnych robotníkov. K bohatstvu Západu prispeli v značnej miere nespravodlivé ekonomické vzťahy s rozvojovým svetom, neprimerane vysoké zisky vytvárané na úkor drahých pôžičiek, ktoré sa nedajú splatiť, a žobráckych miezd vo viac ako sto krajinách chudobného kapitalizmu Latinskej Ameriky, Afriky i Ázie.

            Pre hodnotenie kapitalistickej a socialistickej tendencie vývoja je veľmi dôležitá skutočnosť, že po skončení studenej vojny mal nedemokratické prvky nielen socializmus sovietskeho typu, ale aj kapitalizmus. Výrečným dôkazom  jeho nedemokratického charakteru bolo a je práve jeho rozdelenie na bohatý a chudobný kapitalizmus: na prosperujúci model v priemyslovo vyspelom svete a na servisný model v rozvojovom svete odsúdený na trvalú ekonomickú a sociálnu nedostatočnosť v dôsledku asymetrických a jednostranne výhodných vzťahov. Obidva modely sú pritom súčasťou toho istého kapitalistického systému.

            Bohatý kapitalizmus sa vždy obohacoval na úkor chudobného, rozvojového sveta. Dodnes využíva tradičné diskriminačné mechanizmy: lacnú pracovnú silu vo filiálkach umiestnených v rozvojových (a dnes aj postkomunistických) krajinách, pôžičky s neúmernými a meniacimi sa úrokmi, ktoré zabezpečujú veriteľovi nekonečné splátky a zisky bez investícií. Iba na úrokoch z dlhov odvádzajú chudobné krajiny bankám vo vyspelých štátoch okolo 100 miliárd dolárov ročne. Zadĺžené krajiny si berú nové úvery, aby splatili staré. Nemôžu sa vymaniť zo závislosti. Vyspelé štáty (USA, Európska únia), napriek nadmerným príjmom súvisiacim s poskytovanými pôžičkami a s predajom drahých priemyselných tovarov finančne podporujú pestovanie vlastných poľnohospodárskych produktov (obilia, bavlny, sóje, ryže, kukurice, mäsa atď.) a takýmto netrhovým spôsobom vyraďujú z konkurencie pestovateľov tých istých plodín z rozvojových krajín, ktorí od svojich vlád nedostávajú dotácie.

            Spojené štáty subvencovaním svojej bavlny zruinovali milióny Afričanov, ktorí boli na predaji tejto plodiny existenčne závislí, pretože nemali možnosť iných príjmov. V argentínskej provincii Chaco sa pestovala bavlna dovtedy, kým ju z medzinárodného trhu umelo nevytlačila tá lacnejšia severoamerická. Argentínski pestovatelia ju museli nahradiť sójou. Problém to však nevyriešilo. Pri pestovaní bavlny treba sedem pracovníkov na hektár, pri pestovaní sóje stačí jeden. Nútená zmena plodiny priniesla väčšiu nezamestnanosť a biedu.

            ...Trhový mechanizmus sám osebe nezabezpečí nijakej krajine prosperitu, ak nemá rovnocenné postavenie v medzinárodnej ekonomike. Doposiaľ nebol vytvorený svetový ekonomický systém, v ktorom by pre všetky zúčastnené strany platili tie isté pravidlá. Dôvod je jednoduchý: pre záujemcov o zisky za každú cenu sú asymetrické vzťahy výhodnejšie než férová konkurencia. Pre zisky sú dokonca ochotní použiť štátne dotácie na podporu súkromných farmárov a porušiť vlastnú „zásadu“, že štát nemá zasahovať do trhu.

            Na konci studenej vojny kapitalizmus niesol zodpovednosť za čiernu kroniku a za porušovanie ľudských práv v desiatkach rozvojových krajín... Mal svoj veľký podiel viny na ich zaostalosti, masovej nezamestnanosti, chudobe, negramotnosti, zlej zdravotnej starostlivosti a málo reálnej demokracii... Pripomeňme aspoň jeden údaj z čiernej kroniky z konca osemdesiatych rokov. Denne vtedy zomieralo v rozvojových krajinách 40 tisíc detí vo veku do päť rokov na vyliečiteľné choroby a za 72 hodín sa ich počet vyrovnal počtu obetí atómovej bomby zhodenej na Hirošimu.

            Tí, ktorí sa neoprávnene vyhlásili za víťazov studenej vojny, zamlčovali nedemokratické črty kapitalistického systému. Umožňoval a umožňuje im to prevažujúci mediálny vplyv vo svete, ktorým sa snažia udržať nad kapitalizmom aureolu definitívne víťaznej formácie...“


Zdroj: JURIŠTA, J. Prehra víťazov. Bratislava : IRIS, 2009. 194 s. ISBN 978-80-89256-34-1

Krvavý sonet

Vždy cestou okolo spomienka mlhavá -
na úradnú tabulu mesta Trnava
jej bohaté tvary a línie vznešené
jedného večera uprostred jesene...

čítajúc všetky jej posolstvá, oznamy
päsťou sa pripísal na zoznam pozvaných
tabulu rozbil - čia je to vina?
snáď hnevu, snáď zúfalstva na hore Sinaj

On nepýtal sa, rovno budúcnosť veštil
z pár kúskov skla v zaťatej pästi
že do ludí sa mnoho úderov zmestí
malovaných do plátna či do bolesti

V tej chvíli som pochopil ju len ja -
i vandalstvo je forma umenia
kde nemajú štetce a obrazy
rukami musia lož poraziť

Vtedy však ešte netušil on ani
že jednou ranou spísal dva romány -
prvý jak zbesilý plienitel Ríma
druhý jak Alexander Dumas

Vtedy on ešte netušil ani
že prvý je na skle malovaný
a druhý sa zveruje práve dlani
červených kvapiek divoký kankán
na počesť jeho krvavým hánkam


Klimeux

(z cyklu: Trnavé sonety - Nepi!zódy zo slovenského Ríma)

Vzdelanie - prostriedok či cieľ?

K napísaniu tohto článku ma viedla nedeľňajšia diskusia ministrov školstva (súčasného i bývalých) na tému celkového stavu školstva na Slovensku a spôsobov riešenia katastrofálnej situácie, z roka na rok neudržateľnejšej.

V nasledujúcich riadkoch by som chcel aspoň v krátkosti zhrnúť najzásadnejšie problémy v danej oblasti, tak ako ich vnímam ja.

Potemkinovské dediny

V prvom rade je potrebné upozorniť na každým rokom vzrastajúcu tendenciu škôl poskytovať takpovediac "oficiálne vzdelanie". Tento problém vyvstáva predovšetkým zo zvyšujúcej sa miery centralizácie školstva, či už na úrovni štátnej alebo európskej či medzinárodnej, na základe ktorej je prostredníctvom rôznych nariadení, smerníc či medzinárodných testovaní žiactva a študentstva, následne na základe osnov, do ktorých sa premietajú požiadavky týchto európskych a iných orgánov, vytváraný systém vzdelávania, nápadne sa podobajúci na potemkinovské dediny. V čom? Pod tlakom byrokracie a úradníkov vzdialených tisíce kilometrov, ktorí si, aby vykázali určitú činnosť, vymýšľajú nenormálne a nesplniteľné požiadavky na školy, učiteľov i žiakov, vzniká systém, uprednostňujúci zdanie vzdelania pred skutočnými vedomosťami... "Rada by som túto látku s vami prebrala ale tlačia ma osnovy, ktoré na starý Rím vyčleňujú iba 2 vyučovacie hodiny", "na maturitu budete potrebovať hlavne toto vedieť" - to sú typické ukážky viet pedagógov, ktorí sú dohnaní až k takému zúfalstvu, že vyučujú len to, čo žiaci potrebujú vedieť, aby uspeli v rôznych "životne dôležitých" testoch počnúc monitorom a končiac maturitou. Sami teda ukazujú študentom obraz vzdelania, ktoré je len prostriedkom a nie cieľom. Vzdelanie je potrebné len ako forma súťaže, aby sme sa čo najlepšie umiestnili v medzinárodnom rebríčku a ukázali svetu, akí sme vzdelaní. Je len spôsobom boja medzi školami, o zvyšovanie prestíže alebo zabezpečenie finančných prostriedkov z rozpočtu. Je len fraškou s dopredu nacvičenými odpoveďami u maturity, ktorú musia urobiť všetci. Žiak nie je výsledkom, nie je pracne vyformovanou vzdelanou bytosťou, nie je zapáleným plameňom, je len prostriedkom, džbánom, do ktorého je potrebné naliať určité množstvo dopredu vybraných "priechodných" informácií z ucha do ucha, ktoré ale po určitú krátku dobu musí v sebe udržať, aby čo najlepšie dopadol v testovaní. On musí pôsobiť ako vzdelaný, musí urobiť dojem na EU. Podobne ako keď Stalin vozil západných intelektuálov na parníku po úžasnom ZSSR. To je stalinizmus v praxi - vytváranie zdania, ilúzie, PR. Už i ten detský mozog musí vnímať teatrálnosť a nezmyselnosť tejto frašky, nazývanej vzdelaním, ktorej sa musí účastniť 9 - 19 rokov. Nemožno sa teda čudovať že k nemu pristupuje s odporom a nenávisťou.

"Kúpim - predám"

Odpor ku škole a získavaniu vedomostí sa prejavuje v absencii samostatného štúdia. Školu žiak navštevuje iba z donútenia, neučí sa, v najlepšom prípade študuje len aby si zabezpečil v budúcnosti určitý prospech alebo výhodu oproti ostatným - konkurentom na trhu práce. A tu sa opäť prejavuje jeho zažitá predstava (ktorú mu v škole vnútili sami učitelia), že vzdelanie je len prostriedkom - prostriedkom na jeho ceste životom, kde sa musí tvrdo prebíjať a dobré študijné výsledky mu môžu zabezpečiť lepšiu východziu pozíciu.

Vzdelanie je predsa tovar, ako vyhlasoval toho času člen SAS, Kollár. Môžem kúpiť, nemusím. Je to určitá investícia, ktorá by sa človeku mala mnohonásobne vrátiť. Je to ako nákup cenných papierov na burze, do ktorých investujem s vedomím, že sa mi neskôr ich predaj vyplatí. Taktiež si vyberám a študujem len to vhodné, zvyšok je zbytočný, pretože etnológia ani enviromentalistika mi asi živobytie nezabezpečia. Výsledkom je teda značne okresané, čiastkové a účelové štúdium odborov, ktoré "majú budúcnosť" ako i štúdium neatraktívnych odborov, kam sa poväčšine prihlásia iba tí, ktorých inde nevzali, pričom pre danú vednú disciplínu nemajú ani trochu nadšenia.

Nedeľná diskusia ministrov sa niesla presne v duchu "motivácie" študentov, zlepšovaním príležitostí na trhu práce, možností na uplatnenie absolventov - teda "čo z toho budú mať". Na jednu stranu chápem, že materiálne podmienky spoločnosti dosť limitujú možnosti slobodného výberu povolania a slobodného štúdia, avšak vzdelanie samo o sebe nie je len vecou škôl ale predovšetkým vecou sebarozvoja. A k tomu by mala škola viesť žiakov už od detstva.

Keď už chceme vzdelanie silou mocou nazývať ekonomickými termínmi ako pán Kollár, nemôžeme predsa tvrdiť, že vzdelanie je tovar. Vzdelanie je predovšetkým dar. Je to dar, ktorý so sebou nesie zároveň veľkú zodpovednosť. Je to dar ľudstva ľuďom, vyjadrujúci kontinuitu ľudského ducha v jeho celistvosti a nie prostriedok výmeny v trhovom hospodárstve.

A opäť raz ekonomika...

Keďže tržný systém deformuje hodnotu vzdelania a vytvára pre ľud materiálne podmienky nezlučiteľné s potrebou kvalitného vzdelania, dostávame sa opäť k najhlbším, systémovým príčinám zlyhávania školstva a bolo by teda rozumné "poohliadnuť sa" po voľačom inom.

Žiaci sú od ranného detstva ku vzdelaniu motivovaní iba skrze prospech, dospelí - pracujúci zasa nemajú popri 3-zmennej práci vo fabrike čas ani chuť k akejkoľvek náročnejšej duševnej činnosti. Pomaly sa tak meníme na masu nevzdelaných a čo je horšie, nevzdelateľných ignorantov, ktorým je akékoľvek poznanie rovnako ľahostajné ako vlastná budúcnosť.

Jediná rozumná cesta, ktorou sa možno vydať a ktorá by mohla reálne nahradiť logiku "učím sa, aby som sa uživil", je vytvorenie takého prostredia a podmienok spoločnosti, kde bude mať každý zabezpečené základné ľudské potreby ako i na ne nadväzujúce potreby kultúrneho a spoločenského vyžitia (kam patrí i vzdelávanie) bez toho, že by sa nejakým spôsobom musel o nich zasadiť alebo si ich vybojovať. Práca by tak už neslúžila ako prostriedok obživy ale ako sebarozvoj, z čoho plynie, že i vzdelanie by sa mohlo odprostiť od utilitarizmu.

Hneď prvý argument proti mne vznesený by však znel takto: ľudia nebudú motivovaní k štúdiu, dôjde k degenerácii a úpadku vzdelanosti, pretože nebude potrebná a jediné čo docielime, bude všeobecné flákačstvo, flink či zahálka. To je však argument prameniaci opäť iba z vlastnej obmedzenosti a hodnotenia sveta skrz vlastnú skúsenosť, ktorá nepochádza z "ľudskej prirodzenosti" ale je len výsledkom určitých vžitých socio-kultúrnych regulatívov, ktoré po celý život formovali daného jedinca. Keďže vždy a všade vo všetkom hľadal iba prospech a videl to i u druhých, považuje za prirodzené, že vzdelanie musí byť taktiež podriadené kritériu užitočnosti. Ak by sme sa ale naozaj chceli odvolávať na "prirodzenosť" (to slovo fakt nemám rád), budeme skúmať malé deti - a nepoznám žiadneho tvora, ktorý by viac bažil po vedomostiach ako je dieťa, ktoré dospelých neustále zahŕňa otázkami typu: "a prečo?", ktorých účelom zaručene nie je ani zisk ani tituly...

Židia a vzdelanie

Ak sa snažíme obhájiť koncepciu materiálnej "motivácie ku vzdelaniu", akoby sme jedným dychom dodávali, že vzdelávať sa chce len ten, kto je chudobný alebo ambiciózny, túžiaci po spoločenskom uznaní. Bohatý sa nepotrebuje učiť, lebo je materiálne zaistený a môže teda veselo začať hniť vo svojom prepychu. Toto vulgárne a pohŕdavé ponímanie vzdelania je typické pre kultúrne zaostalé agrárne krajiny ako je i Slovensko, ktoré sa vyznačujú celkovou neúctou voči nemu. Dokonalým príkladom národa, ktorý dokáže ku vedomostiam pristupovať odlišne a ktorý by bolo rozumné si v danom prípade zobrať za vzor sú Židia. U nás známi predovšetkým len ako "tí, ktorým sa nechce pracovať". Avšak pre nás je dôležité si uvedomiť, že sú to práve oni, ktorým sa najlepšie podarilo odlúčiť pojmy vzdelanie a práca (rozumej obživa). Žid pracuje hocakým výnosným spôsobom, pričom túto činnosť nepovažuje za náplň svojho života. Vykonáva ju, len aby sa čo najviac materiálne zabezpečil a nemusel viac pracovať (vytvára si taký socializmus sám pre seba), aby sa následne mohol venovať svojej životnej vášni a duševnej práci - štúdiu Zákona. Často prenechá obchod svojej žene, len aby sa mohol zahĺbiť do čítania Tóry či Talmudu. Nejde však iba o prosté mechanické čítanie ako to robili kedysi staré mamy s modlitebnou knižkou alebo ako to robia Turci s Koránom, ktorému vlastne, keďže je v arabčine, vôbec nerozumejú. Starý zákon nie je len náboženskou príručkou pre jednoduchých ľudí. Je to zložitý, miestami sám sebe odporujúci, viacznačný text o histórii, etike ako aj o vývoji vzťahu Boha a človeka, ktorý i bohatosťou jazyka ďaleko presahuje texty iné (samozrejme iba v hebrejčine). Predovšetkým však umožňuje rozličné interpretácie, a teda môže byť predmetom celoživotného štúdia. Pre nás teraz nie je ani tak podstatný jeho náboženský obsah ako skôr určité kultúrne prostredie, ktoré vďaka nemu vzniklo v menej fundamentálnych židovských spoločenstvách, chovajúce nesmiernu úctu ku vzdelaniu ako takému, v najširšom slova zmysle. Žid neštuduje aby bol bohatý. Žid študuje, keď je bohatý - teda má dostatok času, aby sa vzdelaniu venoval.

Dva problémy základných škôl

Ako sme už spomínali, každé dieťa je vo svojej podstate lačné po poznaní. Túto vášeň v nich zabíja prvý krát škola ako inštitucionalizovaná forma vzdelania. Vidím dva najzákladnejšie problémy v systéme výučby základných škôl.

1) Zahlcujú žiakov vedomosťami neprimeranými úrovni ich psychického vývinu (to sa týka i škôl stredných) a odbornými pojmami, ktoré nikde nie sú vysvetlené (to sa týka i škôl vysokých). Dôsledkom toho je, že žiak iba nekriticky prevezme a vstrebá danú látku - teda sa učivo, ľudovo povedané, nabiflí. Ako typický príklad uvediem prírodopis, ktorý už na základnej škole pomaly dosahoval úroveň stredoškoškolského. Načo má žiak vedieť aký živočích má rebríčkovú nervovú sústavu, keď si vôbec nedokáže v praxi predstaviť, čo vlastne nervová sústava predstavuje a často nepozná snáď ani toho živočícha, keďže trávi hodiny prírodovedy v lavici miesto v lese?

2) Učiteľ na základnej škole musí byť predovšetkým dobrý pedagóg a psychológ, bez ohľadu na jeho odborné znalosti, ktoré hrajú čisto druhoradý význam. Keď si sadnem na jeden večer k matematike základnej školy, môžem ju zajtra učiť. Avšak dobrým psychológom sa asi za jeden deň nestanem. Náš systém bohužiaľ viac lpí na dostatočných vedomostiach vychádzajúcich učiteľov, na úkor ich komunikačných a ľudských vlastností, ktorými by si pritiahli záujem dieťaťa. Takto odborne podkutí ľudia už možno často ani nedokážu vysvetliť deťom látku polopate, tak aby jej pochopili.

Keď si môj otec spomína na učiteľov, hovorí často o obyčajných prostých ľuďoch, ktorí si možno urobili nejaké pedagogické minimum. To však naprosto stačí, ak človek disponuje schopnosťou pritiahnuť pozornosť toho malého človiečika k poznaniu, vyvolať v ňom zvedavosť, ktorá ho núti, aby sám pokračoval a skúmal. 


Klimeux