Poprosím účet!

Môžem platiť kartou?
nesmelo som hlesol
na stôl ticho hodil
som krížové eso

Potiahnem si svojho šťastia z talóna...
lahkú dámu piky vyzvem k tanci
každý má 52 šancí!

Hoc až na dno dôjsť je zdá sa nemožné
k baru mieri ďalšia objednávka z balíčka
„Štastie podávame iba intravenózne!“
nemilosrdne mi oznamuje čašníčka

Čas odísť? To hlúpo vyznie
keď postupka do ruky kvapla ti
však kolko krát ťahali sme
musíme zaplatiť

(Diagnóza: Infarkt myohazardu)


Klimeux

Cornelius Gurlitt - Kleine Romance

Jednoduchá ale úchvatná klavírna melódia, ktorá sa mi neustále vracia na myseľ. Nie je nejak zvlášť známa, aspoň pre mňa nebola, až do času. Preto som sa rozhodol ju i nahrať. Na nete možno nájsť len pár jej "neoficiálnych" interpretácií. Tá moja, hoc zahraná iba podľa sluchu, nie nôt, snáď tiež poteší na duši :)

Júnový podvečer

Niekto má inštinkt lovca
niekto koristi
niekto si z opačného konca
granát odistí
a iný cigaretu zapáli
keď s potom na tvári
sa tvári

Hlavne si v podvečer júnový
než všetok nikotín ulovím
a vstrebem
hlavne si nepomýlte
komu horí filter
horí tebe


Klimeux

Relativizmus vs. objektívna realita

Týmto príspevkom by som sa chcel priznať k určitej nedôslednosti v uvažovaní, ktorej som sa v poslednej dobe dopúšťal. Ono používanie rozumu nie je vždy tak „osvietensky“ jednoznačné a jednoduché, ako sa niekedy zdá.

Obľúbenou témou mojich článkov býva často relativizmus, práve ten je predmetom môjho nedomyslenia, a určitého vnútorného rozporu, ktorý si už dlhú dobu uvedomujem a snažím vyriešiť – minimálne od napísania článku Podmienenosť pravdy realitou a jej paradoxy. Týka sa hlavne ujasnenia si významu a vzájomnej súvislosti pojmov „absolútne“, „objektívne“, „relatívne“ a „subjektívne“, predovšetkým vo vzťahu k realite.

V prvom rade je potrebné si uvedomiť, že všetko, čo je objektívne existujúce alebo objektívne platné, teda nezávislé na inom, nespochybniteľné, jestvujúce samo o sebe, je i absolútne – platné obecne, bez akejkoľvek prípustnej alternatívy. Naopak, všetko relatívne, teda vyjadrujúce určitý pomer či vzťah, všetko pomerné, závislé od iného, definované iným, je nevyhnutne subjektívne – platné iba vo vzťahu k určitému konkrétnemu subjektu. Nie je možné teda „zobjektívniť“ relativizovanie a vzťahovať ho ku všetkému, resp. k celku, rovnako tak nie je možné subjektivizovať poznanie absolútna (hmoty, prírody, sveta).

Nekompromisné uplatňovanie relativizmu ma priviedlo, bez toho, že by som si to hneď zprvu uvedomil, až na pozíciu subjektívneho idealistu, tvrdením, že pravda i samotné poznanie sú relatívne, ergo svet je nespoznateľný (agnosticizmus). Formálne som ale naďalej proklamoval, že realita je spoznateľná. Tento paradox vyvrcholil práve v spomínanom článku. Dá sa povedať, že som hájil materializmus z pozícií idealistu (toho sa ale dopúšťali a dopúšťajú filozofovia po celé stáročia, takže mne sa to snáď dá prepáčiť :D). Dokonca som sa „spustil“ až na úroveň pragmatizmu, tvrdením, že pravda je výsledkom kompromisu určitého spoločenstva.

Za niektorými výrokmi z daného článku si stojím, resp. stále vnímam, že nedokážem nájsť odpoveď (napríklad ohľadom toho, čo by sa stalo s neustálym, nekončiacim pohybom, ak by sme dospeli ku konečnej absolútnej pravde, ktorá by nevyhnutne znamenala stagnáciu), avšak musím sa priznať, že od koncepcie „absolútneho“ relativizmu pomaly upúšťam.

Základnou otázkou, ktorá už dávno nahlodala moje presvedčenie, bolo: „Všetko je relatívne... Nie je teda i samotná relativita relatívnou?“ :P Považoval som to za slovíčkárčenie, avšak dnes musím priznať, že oprávnené. Ak by nič nebolo objektívne, nemohli by existovať ani prírodné zákony a zákonitosti, ktoré však nepopierateľne existujú a platia. Jablko vždy padne na zem... Ešte dôležitejší zlom nastal pri písaní článku Metamorfózy slobody, kde som zasa rozvíjal zaujímavú myšlienku, že každá vec, pojem alebo jav v sebe nesie zároveň svoj opak a že je jej nedielnou súčasťou (na niečom podobnom je vlastne založený napríklad i princíp „Jin a Jang“) - teda i pojem „relatívno“ v sebe obsahuje „absolútne“.

1) svojím dôsledným uplatňovaním, vyhroteným do krajnosti sa mení vo svoj opak.

2) sama existencia pojmu je závislá a určovaná jeho protipólom.

Zároveň si treba uvedomiť, že ak tvrdíme, že existuje príčinnosť javov, kauzálny vzťah medzi príčinou a následkom, ako určitá prírodná zákonitosť, teda, zjednodušene povedané, že všetko so všetkým súvisí a na všetko vplýva (k čomu nás privedie relativizmus a chápanie vecí v súvislostiach, nie jednotlivo), musíme dôjsť k záveru, že všetko tvorí Jedno - existuje len Jedno (materiálne - hmota). Sme monistami. Relativizmus, správne domyslený, nás teda nutne privedie k absolútnemu vnímaniu podstaty bytia. Z toho možno vyvodiť, že všetky veci a javy je potrebné posudzovať v súvislostiach i jednotlivo (samostatne, vytváraním určitých ideálnych objektov na základe abstrakcie), čo je vlastne jeden zo zákonov dialektiky.

Nie je hanbou zmeniť názor po hlbokej vnútornej úvahe a preto prechádzam ku koncepcii „relatívneho“ relativizmu, teda sa ho nevzdávam úplne, iba ho podrobujem kritike a relativizujem, ako je napokon mojím dobrým zvykom :)

Týmto by som sa chcel poďakovať jednak môjmu neúnavnému, nemenovanému komentátorovi za jeho postrehy typu: „Relatívny svet nemôže existovať bez absolútneho sveta ako základu“, ktoré ma „nakopli“ k rozmýšľaniu a tiež môjmu staronovému Filozofickému slovníku, ktorý mi v mnohom dáva za pravdu a občas ma krotí v chaotických myšlienkových pochodoch :)

Slovník:
Absolutní a relativní, Absolutní a relativní pravda, Abstraktní a konkrétní, Konkrétnost pravdy


Klimeux

Na Laurinskej

Nedbajúc na prízemnosti žvanca
do mesta sa vydal, do sveta
rytier verný menu de la Mancha
struny svojej harfy rozpletať

Pod farbami rodového erbu
hrdo v požičanom obleku
od priatelov dobového šermu
šíri melódiu odvekú

O láskach a hrdinskosti bardov
o dyme čo stúpa po boji
o tom ako cťou, rytierskou pravdou
svoje stáda koní napojí

V tom spomenul na všetky tvrdé dotyky
a na dym fabriky...

Nad krajami divo búrka zúri
spravodlivo plieska Boží bič
Piesňou svojou vábia trubadúri
dobývajúc dámskych okeníc

A znova spomenul na tvrdé dotyky
on nebol ženských sŕdc, bol rytier motyky

O turnaje, šerm, lov divej zveri
celou dušou usiloval on
dvadsať centov do klobúka s perím
večnú slávu padlým rapsódom!

I spomenul jak z rohu pije vína...
- dnes stačí chlieb a modrá medovina

Dlaň jeho sa v strunách mihotá
a spomína na jednu pieseň, na tú
že častejšie než Dona Quijota
hral v živote skôr biednu Rocinantu


Klimeux