nedeľa 26. mája 2013

Relativizmus vs. objektívna realita


Týmto príspevkom by som sa chcel priznať k určitej nedôslednosti v uvažovaní, ktorej som sa v poslednej dobe dopúšťal. Ono používanie rozumu nie je vždy tak „osvietensky“ jednoznačné a jednoduché, ako sa niekedy zdá.
Obľúbenou témou mojich článkov býva často relativizmus, práve ten je predmetom môjho nedomyslenia, a určitého vnútorného rozporu, ktorý si už dlhú dobu uvedomujem a snažím vyriešiť – minimálne od napísania článku Podmienenosť pravdy realitou a jej paradoxy. Týka sa hlavne ujasnenia si významu a vzájomnej súvislosti pojmov „absolútne“, „objektívne“, „relatívne“ a „subjektívne“, predovšetkým vo vzťahu k realite.
V prvom rade je potrebné si uvedomiť, že všetko, čo je objektívne existujúce alebo objektívne platné, teda nezávislé na inom, nespochybniteľné, jestvujúce samo o sebe, je i absolútne – platné obecne, bez akejkoľvek prípustnej alternatívy. Naopak, všetko relatívne, teda vyjadrujúce určitý pomer či vzťah, všetko pomerné, závislé od iného, definované iným, je nevyhnutne subjektívne – platné iba vo vzťahu k určitému konkrétnemu subjektu. Nie je možné teda „zobjektívniť“ relativizovanie a vzťahovať ho ku všetkému, resp. k celku, rovnako tak nie je možné subjektivizovať poznanie absolútna (hmoty, prírody, sveta).
Nekompromisné uplatňovanie relativizmu ma priviedlo, bez toho, že by som si to hneď zprvu uvedomil, až na pozíciu subjektívneho idealistu, tvrdením, že pravda i samotné poznanie sú relatívne, ergo svet je nespoznateľný (agnosticizmus). Formálne som ale naďalej proklamoval, že realita je spoznateľná. Tento paradox vyvrcholil práve v spomínanom článku. Dá sa povedať, že som hájil materializmus z pozícií idealistu (toho sa ale dopúšťali a dopúšťajú filozofovia po celé stáročia, takže mne sa to snáď dá prepáčiť :D). Dokonca som sa „spustil“ až na úroveň pragmatizmu, tvrdením, že pravda je výsledkom kompromisu určitého spoločenstva.
Za niektorými výrokmi z daného článku si stojím, resp. stále vnímam, že nedokážem nájsť odpoveď (napríklad ohľadom toho, čo by sa stalo s neustálym, nekončiacim pohybom, ak by sme dospeli ku konečnej absolútnej pravde, ktorá by nevyhnutne znamenala stagnáciu), avšak musím sa priznať, že od koncepcie „absolútneho“ relativizmu pomaly upúšťam.
Základnou otázkou, ktorá už dávno nahlodala moje presvedčenie, bolo: „Všetko je relatívne... Nie je teda i samotná relativita relatívnou?“ :P Považoval som to za slovíčkárčenie, avšak dnes musím priznať, že oprávnené. Ak by nič nebolo objektívne, nemohli by existovať ani prírodné zákony a zákonitosti, ktoré však nepopierateľne existujú a platia. Jablko vždy padne na zem... Ešte dôležitejší zlom nastal pri písaní článku Metamorfózy slobody, kde som zasa rozvíjal zaujímavú myšlienku, že každá vec, pojem alebo jav v sebe nesie zároveň svoj opak a že je jej nedielnou súčasťou (na niečom podobnom je vlastne založený napríklad i princíp „Jin a Jang“) - teda i pojem „relatívno“ v sebe obsahuje „absolútne“.
1) svojím dôsledným uplatňovaním, vyhroteným do krajnosti sa mení vo svoj opak.
2) sama existencia pojmu je závislá a určovaná jeho protipólom.

Zároveň si treba uvedomiť, že ak tvrdíme, že existuje príčinnosť javov, kauzálny vzťah medzi príčinou a následkom, ako určitá prírodná zákonitosť, teda, zjednodušene povedané, že všetko so všetkým súvisí a na všetko vplýva (k čomu nás privedie relativizmus a chápanie vecí v súvislostiach, nie jednotlivo), musíme dôjsť k záveru, že všetko tvorí Jedno - existuje len Jedno (materiálne - hmota). Sme monistami. Relativizmus, správne domyslený, nás teda nutne privedie k absolútnemu vnímaniu podstaty bytia. Z toho možno vyvodiť, že všetky veci a javy je potrebné posudzovať v súvislostiach i jednotlivo (samostatne, vytváraním určitých ideálnych objektov na základe abstrakcie), čo je vlastne jeden zo zákonov dialektiky.

Nie je hanbou zmeniť názor po hlbokej vnútornej úvahe a preto prechádzam ku koncepcii „relatívneho“ relativizmu, teda sa ho nevzdávam úplne, iba ho podrobujem kritike a relativizujem, ako je napokon mojím dobrým zvykom :)
Týmto by som sa chcel poďakovať jednak môjmu neúnavnému, nemenovanému komentátorovi za jeho postrehy typu: „Relatívny svet nemôže existovať bez absolútneho sveta ako základu“, ktoré ma „nakopli“ k rozmýšľaniu a tiež môjmu staronovému Filozofickému slovníku, ktorý mi v mnohom dáva za pravdu a občas ma krotí v chaotických myšlienkových pochodoch :)

Slovník:
Absolutní a relativní, Absolutní a relativní pravda, Abstraktní a konkrétní, Konkrétnost pravdy


Klimeux

streda 22. mája 2013

Na Laurinskej

Nedbajúc na prízemnosti žvanca
do mesta sa vydal, do sveta
rytier verný menu de la Mancha
struny svojej harfy rozpletať

Pod farbami rodového erbu
hrdo v požičanom obleku
od priatelov dobového šermu
šíri melódiu odvekú

O láskach a hrdinskosti bardov
o dyme čo stúpa po boji
o tom ako cťou, rytierskou pravdou
svoje stáda koní napojí

V tom spomenul na všetky tvrdé dotyky
a na dym fabriky...

Nad krajami divo búrka zúri
spravodlivo plieska Boží bič
Piesňou svojou vábia trubadúri
dobývajúc dámskych okeníc

A znova spomenul na tvrdé dotyky
on nebol ženských sŕdc, bol rytier motyky

O turnaje, šerm, lov divej zveri
celou dušou usiloval on
dvadsať centov do klobúka s perím
večnú slávu padlým rapsódom!

I spomenul jak z rohu pije vína...
- dnes stačí chlieb a modrá medovina

Dlaň jeho sa v strunách mihotá
a spomína na jednu pieseň, na tú
že častejšie než Dona Quijota
hral v živote skôr biednu Rocinantu


Klimeux

utorok 21. mája 2013

Fašismus

„Otevřená teroristická diktatura nejreakčnějších, nejšovinističtějších, nejimperialističtějších živlů finančního kapitálu

Filozofický slovník 

nedeľa 7. apríla 2013

Kolko sa človek...

Kolko sa človek natrápi
než splní si sny
Na dušu vlastnej atrapy
tisíc očí prísnych
prilne tam cestou na Parnas

Po zrakoch kopance, údery
spočinú na tebe, na nás
a na troskách našej dôvery
kde ďalej sa šíria povery
o príchode Atény Pallas

Hoc všade kvitnú agáty
vo veku múdrych rečí
kolko sa človek natrápi
než jeho kvety za oknom
označia ako prečin

A v opojení baroknom
vône svojho trápenia
sami hladajú vo víne
naivní heléni a
ich bohyne

Kolko sa človek natrápi
než splatí nájom
a opustí všetky návraty
v cirku - s vozatajom

Kolko sa človek natrápi
než chytí život pevne za opraty...

Kolko sa človek natrápi
než všetko stratí


Klimeux

nedeľa 24. marca 2013

Comenia Script - welcome to 1984



Písmo nie je len zhlukom klikov-hákov
„...nejen, že je to písmo obtížné, nejen, že je v běžném používání prakticky nečitelné, ono se navíc nedá vždycky použít. Proč se ho tedy učit? Proč si to tak komplikovat, dávat tomu tolik času, když to jde jednodušeji a lépe? “
„Přál bych si, aby se moje dítě učilo to, co bude v životě potřebovat.“ - kapitalistická logika sa, ako vidieť, neúprosne presadzuje aj v školstve, najnovšie vo výuke „revolučného“, nového typu písma človeka 21. storočia, nazývaného Comenia Script, ktoré sa vo veľkom začína zavádzať na základných školách v ČR (čoskoro možno i u nás), bez toho, že by došlo k určitým výskumom alebo prinajmenšom širšej verejnej diskusii na danú tému.
Argumenty ako jednoduchosť, účelnosť a dobrá čitateľnosť, ktorými sa oháňa autorka a propagátorka Comenia Scriptu, môžu však len ťažko obstáť bez hlbšieho analyzovania psychologicko-spoločenských dopadov na dieťa a zároveň na spoločnosť ako celok.
Písmo nie je len zhlukom klikov-hákov ale predovšetkým výrazom našej osobnosti. Rovnako ako sa vrýva naša osobnosť do popísaného papiera, formuje i písmo našu psyché, takže proces prebieha obojstranne. S pribúdajúcimi rokmi už je samozrejme naše vnútro menej prístupné vývoju a teda k spätnému formovaniu osobnosti nedochádza. Ako je tomu ale u 6-ročných školákov? Tieto „nepopísané tabule“ ešte iba objavujú svet, sú nikým a i taká „nepodstatnosť“ ako je v dnešnej dobe písané slovo, ich dokáže výrazne ovplyvniť vo vývine.

Fragmentárnosť vnímania
Proti novému písmu sa postavili i mnohí odborníci z radov grafológov, či psychológov.
Z môjho pohľadu najvýstižnejšiu kritiku podal predseda Českej grafologickej komory a kulturológ Jan Jeřábek, keď sa vyjadril, že zavedenie nespojitého písaného písma považuje za scestné. Nespojitosť alebo obtiažna spojiteľnosť by podľa neho mohla viesť k určitej roztrieštenosti a fragmentárnosti vnímania, prežívania i myslenia, ktoré však pre dnešnú dobu už sú charakteristické a nový vzor písma by ich posilnil.[1]

Radšej vrabec v hrsti...
Za zavedenie Comenia Scriptu zase hovorí fakt, že dnešné deti tak či tak píšu iba na počítači, ku klasickému písanému písmu majú odpor, pričom to nové zľahčené by ich aspoň čiastočne mohlo priviesť späť k rozvíjaniu rukopisu. S tým nemožno nesúhlasiť.
Na druhú stranu sa nazdávam, že neustále zjednodušovanie písma nie je cesta ku komplexnému riešeniu problémov mládeže ale iba akási čiastková, narýchlo prišitá záplata. Akonáhle raz začneme písmo zjednodušovať v mene nášho pohodlia, môžeme veľmi ľahko skončiť niekde na úrovni homo habilis.

Sloboda?
Prečo vlastne nové písmo tak kritizujem? Sám píšem niečím veľmi podobným Comenia Scriptu už od šiestej triedy základnej školy a mnohokrát mám problém spomenúť si na niektoré písané písmená. I v článku sa spomínalo, že väčšina ľudí sa odvracia už dnes od klasického písma a hľadajú voči nemu alternatívy, tak ako som ju našiel i ja sám. Nechceme večne napodobovať vzory písmen, hľadáme si vlastné formy sebavyjadrenia, slobody. To je všetko v naprostom poriadku a nikdy by som nikoho nenútil, aby do smrti písal iba stanoveným „oficiálnym“ písmom. Avšak ako tvrdím už dlhé roky, v rozpore s väčšinovým „humanistickým“ názorom, dieťaťu nie je možné dať úplnú slobodu. Zlyhávanie rodičovskej výchovy dnes spočíva práve v nezvládnutí, či neustrážení pomeru slobody (teda podmienky rozvoja osobnosti dieťaťa) a autority, nevyhnutnej pre zdravý vývoj. Až dieťa dosiahne určitú rozumovú a sociálnu vyspelosť, môže sa stať slobodným. Slobodu si musí najprv ale zaslúžiť. Rovnako je tomu i u písania. Comenia Script chváli jeho autorka hlavne pre flexibilnosť, ktorá umožňuje deťom písať „slobodne“. Podľa môjho však dochádza len k mylnému zamieňaniu populárnych pojmov sloboda a kreativita s lenivosťou, lajdáctvom a absenciou budovania pevnej vôle. Napadá mi prirovnanie s maliarstvom. Picasso maľoval „jednoduché“ kubistické obrazy, udával nový smer umenia, slobodne tvoril, čo však neznamená, že neovládal techniky klasickej maľby, neštudoval jej metódy a že nedokázal prekrásne kresliť... A to z neho robí kompletného umelca.

Kultúrna logika neskorého kapitalizmu
Bez ohľadu na všetky argumenty pre a proti, pravdou zostáva, že dôvod budúceho úspešného šírenia sa nového typu písma v školách treba hľadať predovšetkým v kultúrnej rovine zmýšľania dnešného človeka, nakazeného kapitalistickým prisudzovaním tržnej, alebo monetárnej hodnoty všetkému. Veď napokon, už i vzdelanie je tovar, ako sme sa dozvedeli od predstaviteľov SAS. Tým nenarážam na fakt, že na novom písme a z neho plynúceho nákupu nových pomôcok a zošitov pre školy sa niekto nabalí.. to je zasa úplne iná časť problému, ktorou sa nechcem teraz zaoberať. Skôr sa vraciam na začiatok tohto príspevku - k neúprosnej a „posvätnosti“ zbavenej logike, ktorá pristupuje k akejkoľvek veci, javu alebo činnosti čisto pragmaticky, prospechársky a úžitkovo, čo platí samozrejme i pre vzdelávanie a procesy s ním súvisiace.
Načo sa učiť zložité písmo? Aj tak ho nebudeme v praxi používať, takže je zbytočné. Treba písať jednoducho a rýchlo, lebo čas sú peniaze. A tak je to so všetkým... Načo mať v škole dejepis? Zbytočnosť. Len rozprávky, ktoré nás neuživia.. radšej miesto toho šupnime do rozvrhu základy podnikania alebo niečo užitočné. Literatúra? Filozofia? Oničom. Radšej nech sa tie decká už od mlada špecializujú a prehlbujú si znalosti, v odvetví, kde by sa mohli uchytiť. A hlavne jazyky, aspoň tri minimálne, lebo bez toho sa nepresadia.

Pragmatické štúdium
Nikto sa dnes nevzdeláva pre samotnú vnútornú potrebu poznania, pre ten neustály duševný nepokoj, ktorý by nás mal hnať vpred, za vedením. Proces poznávania je radosťou i  „sokratovským“ utrpením zároveň – možno i preto ho dnešná hedonisticky žijúca väčšina odmieta. Vzdelanie v dnešných časoch žiaľ nie je chápané ako prostriedok sebavytvárania ale iba ako prostriedok k dosiahnutiu zisku, v najlepšom prípade ako samoúčelný fetiš - teda „uctievanie“, opájanie sa vlastnými vedomosťami, bez zmyslu.
Skutočné vzdelávanie je často bolestivé, nepokojné, je to nekonečný proces, sizyfovská práca, zápas so sebou samým, prostredníctvom ktorého sa stávame niekým. Nie je to len objem vedomostí, ktoré musíme obsiahnuť, aby sme si zvýšili kvalifikáciu. Je to vedomá sebatvorba, ktorá sa nutne odráža i v spôsobe nášho uvažovania a konania. Keď som raz historik, dívam sa na svet úplne inou optikou, nie som len „zberateľom“ faktov, vyrvaných zo svojho kontextu ale moje vzdelanie sa aktívne prejavuje i v spoločenských postojoch a každodennom živote, stáva sa mojou súčasťou.
Keď som fyzik, som i historikom, keď som matematik, musím byť i historikom, keď som literárny kritik, musím ovládať dejiny literatúry, pretože každá veda je v zásade historickou vedou. Jedine cez dejiny totiž vnímame dynamickosť každého odvetvia. I písmo má svoju históriu. Nevrátime sa predsa ku karolínskej miniskule (ktorú Comenia Script napodobňuje) len zato, že je to pre nás jednoduchšie. Nemôžeme sa odrezať, izolovať od minulosti, musíme zachovať určitú kontinuitu, naučiť deti to staré, než sa rozhodnú sami pre nové. Viem, že i písanie deti často „bolí“ a trápia sa s ním, tak ako s celým vzdelávaním, ale každý existencialista by so mnou určite súhlasil, že sebavytváranie sa uskutočňuje predovšetkým cez bolesť a prekážky. Verím, že pri troche snahy a vôle je klasické spojité písmo svojou obtiažnosťou primerané a zvládnuteľné pre každého – i keď zdanlivo nepraktické a neužitočné.

Majme sa ale na pozore, aby toto utilitaristické šialenstvo napokon neskončilo i vytvorením nového jazyka, po vzore newspeaku, pred ktorým nás varoval Orwell v 1984, kde dochádzalo zámerne k vypúšťaniu ton slov a významov z reči, v duchu zjednodušovania a uľahčovania života. Skutočným zámerom však bolo obmedzenie schopnosti kritického myslenia. 


Klimeux 


[1] http://cs.wikipedia.org/wiki/Comenia_Script