Němí ptáci (song)

Tak toto bolo od začiatku predurčené na zhudobnenie! Čeština ma baví :)
Text: Němí ptáci
Klimeux

Němí ptáci

Jednou mi vyprávěl
nějakej Josef Pivoda
že i smrt každá je
jen kus těžkýho života

Jednou mi vyprávěl
o týhletý době
pak oděn v temným hávě
odešel na oběd...

Vyprávěl mi příběh
o zlodějech času
který v starym Římě
mění zlato za sůl

Za špetku toho kovu
čas na uvažování
my vyměnili znovu
teď nejsme vůbec slaní

Všichni jsme nějací...
utahaný němí ptáci
ti z věku informací
co mluvěji jen ve znacích

Všichni jsme nějací...
unavený darebáci
jsme ti co jim to stačí
ti co netušeji co maj za cíl

Jednou mi vyprávěl
nějakej Josef Pivoda
jak moc podivná je
tahle ta jeho příhoda

Že to co zbylo ze zítřka
už jednoduše není
My postráceli víčka
od zavářecích sklenic

Všichni jsme nějací...
utahaný němí ptáci
ti z věku informací
co mluvěji jen ve znacích

Všichni jsme nějací...
unavený darebáci
jsme ti co jim to stačí
ti co netušeji co maj za cíl

Jednou mi vyprávěl
nějakej Josef Pivoda
o tom jak si právě
na stojáka pivo dal

V týhletý hospodě
mělo divnou příchuť
v temnym hávu oděn
tak vytáh harmoniku

Všichni jsme nějací...
utahaný němí ptáci
ti z věku informací
co mluvěji jen ve znacích

Všichni jsme nějací...
unavený darebáci
jsme ti co jim to stačí
ti co netušeji co maj za cíl


Klimeux

Islamský štát obdržal poštu

Muslimové napsali otevřený dopis Al-Bahgadimu, IS podle nich porušuje základní principy Islámu

"Více než stovka muslimských učenců se podílela na sepsání otevřeného dopisu představitelům IS. Dopis který byl napsán 24.září je adresován přímo vůdci skupiny Abd Bakr al-Baghdadimu.
Muslimové vytýkají teroristům praktiky, které nemají nic společného s náboženstvím."

Niekoľko poznámok:

„Podle autorů zneužívá Islámský stát svaté písmo pro zdůvodnění svých zločinů a vytrhává jednotlivé pasáže koránu z kontextu tak, jak se mu hodí“ - z rôznych citátov z Koránu, o ktorých viem, je zrejmé, že je ešte viac vnútorne rozporný a protirečivý ako náš Starý zákon, čo znamená, že ho nemožno interpretovať inak ako vytrhnutím z určitého kontextu... a snaha autorov - moslimských duchovných (žijúcich niekde v pohodlíčku západného sveta) urobiť z Islamu mierumilovné náboženstvo plné lásky a ľudských práv je úplne rovnakým vytŕhaním z kontextu (historického), pretože vieme ako expanzívne sa Arabi správali v 7. storočí – práve po vzniku Islamu..

„Islám zakazuje zabíjet nevinné“ – a kto určil niečiu vinu alebo nevinu? Ak je niekto proti nám, je nepriateľ, previninil sa nepriateľstvom voči nám, môžeme ho teda zlikvidovať – i takto sa dá vykladať náboženstvo..

„Džihád v Islámu je obranná válka. Není povolena, pokud k ní nejsou skutečné důvody“ – nie je snáď ochrana arabskej kultúry a tradičných hodnôt islamského sveta proti ničivej západnej kapitalistickej hegemónii dostatočným dôvodom? Nie je takáto vojna obrannou? Hitler za pár týždňov porazil Francúzsko a napriek tomu mohol svoje konanie subjektívne zdôvodniť ako obrannú vojnu, jednak pretože mu vojnu vyhlásili Francúzi a jednak ako obranu germánstva proti skazenej „liberálno-žido-boľševickej“ kultúre, a ako vieme, najlepšia obrana je útok.

„Islám zakazuje jakkoli ponižovat nebo zneužívat, či ubližovat Křesťanům, nebo dalším příslušníkům”Lidu písma” – Islam pramení a čerpá zo Starého i Nového zákona a hoc Arabi trpeli do čias vzniku Islamu pocitom podradnosti či menejcennosti v porovnaní s vyspelými náboženstvami židov a kresťanov, obdiv k daným náboženstvám im nijako nebránil v neskoršej agresii voči svojím „starším súrodencom“.

Autori daného otvoreného dopisu, títo arabskí „chartisti“ sa evidentne pokúšajú oddeliť náboženstvo v čistej podobe od jeho historických „zneužití“ a mutácií, ktoré viedli k vojnovým zločinom a konaniu proti ľudskosti, čo je však vo svojej podstate nesprávne a nemožné, pretože všetky tieto „deviácie náboženstva“ sú už obsiahnuté v pôvodnej myšlienke, čím viac všeobecnej a univerzálnej, tým viac náchylnej k rozličným výkladom, pričom prakticky žiadnu z interpretácií nemožno považovať za zneužitie, ale len za logické a dôsledné aplikovanie tejto pôvodne vágnej a nekonkrétnej myšlienky do určitej reality.

I keby mali autori tohto „manifestu“ moderného Islamu západného strihu vo všetkých bodoch pravdu, ich argumentácia je scestná a nevychádza z pochopenia danej situácie, ktorá má predovšetkým sociálny rozmer, nie náboženský, hoc sami aktéri – príslušníci ISIL-u – si ho nie sú priamo vedomí. Keby sa takýto konflikt odohrával v Afrike, mohol by mať napríklad čisto rasistickú podobu násilia čiernych voči bielym. Čím zaostalejšia je krajina, tým primitívnejší háv na seba takýto sociálny konflikt vezme.

Náboženstvo už v postmodernej dekonštruovanej pluralitnej realite kapitalizmu, bez ucelenej myšlienky či hnacieho motoru, zbavenej akéhokoľvek možného poznania a z neho plynúcich istôt, kde jedinou istotou je samoúčelná reprodukcia samej seba, už jednoducho nemá miesto. Každý náboženský (ako aj iný ideový) fundament, ktorý sa z času na čas zjaví na scéne už nepredstavuje priame nadviazanie či pokračovanie určitej tradície, ale je len vykoreneným výkrikom zúfalstva alebo nespokojnosti, vyčítaným z dávno zabudnutých kníh, ktorý buď sebaklamne volá po obnove nenávratne zapatrošených tradičných hodnôt, aby konzervoval súčasné pomery v spoločnosti a systém, s ktorým je de facto spokojný (napr. v súčasnosti populárna záchrana kresťanskej Európy a pod.), alebo je skutočne tak naivne radikálny či skôr radikálne naivný, ako islamskí fundamentalisti a teroristi, žiadajúci nemožné, ochotní obetovať aj život len preto, že nie sú ochotní alebo schopní pochopiť logiku kapitálu (narozdiel od prosperujúcich ázijských štátov, kde žiadny „taoistický“ alebo „konfuciánsky“ fundament nebadať a kde budhizmus slúži tak maximálne ako turistická atrakcia či módny fetiš pre mladých hipsterov zo západu).

Toto všetko autori otvoreného dopisu, adresovaného hnutiu ISIL opomenuli, buď v snahe úmyselne zavádzať verejnosť alebo - v lepšom prípade -  z číreho ignorantizmu.

Ďalším rozmerom, skrz ktorý sa možno dívať na ISIL je tiež množstvo iných štátnych príslušníkov, teroristov z celého sveta a nájomných žoldákov, ktorí bojujú na ich strane, čo nás privádza k úvahe, kto za tým všetkým stojí, kto to podporuje a financuje, čo by ale mohlo skĺznuť až ku značne konšpiračnej debate a pokiaľ sa nechceme dostať k vyhláseniam typu: všetci teroristi z ISIL-u boli vyrobení v nejakej továrni v Oklahome; mali by sme sa skôr zamerať na sociálno-ekonomický kontext situácie a psychológiu obyvateľov blízkeho a stredného východu – tejto vylúčenej časti sveta.


Klimeux

Po večeroch

Po večeroch vravím hudbe "áno"
pred oltárom - pod Michalskou bránou
kde bez zábran
a bez pridaných éčiek
ju predávam...
mne nikdy neutečie

V jednej osobe tam pravdu hlása
ctihodný kňaz, kat, manžel aj pasák
čo uznáva len
jeden starý kánon -
tónov hárem
pod Michalskou bránou


Klimeux

(z cyklu: Bratislavské party-túry)

Ten dělá to a ten zas tohle...

Družstevníctvo ako forma spoločenskej výroby a hlavne prerozdeľovania statkov a prostriedkov touto výrobou vytvorených, je známe prakticky už od 19. storočia, v rozličných prevedeniach - od utopických owenovských komunít, cez kolchozy až po židovské kibucy. V našich končinách ho poznáme o čosi kratšie, však o to intenzívnejšie a i v dnešnej dobe zohráva tradícia družstiev u nás pomerne dôležitú úlohu - prevažne v rubrike Humor a zábava, ďalej v znevažujúco nostalgických reláciách typu Retro na ČT, či ako odstrašujúci príklad monstróznej nefunkčnosti v rozličných seriáloch a filmoch o útlaku liet dávno minulých...

 

Moderní ekonomickí experti sa v diskusiách na facebooku, sme alebo topky.sk od svojich upotených kresiel a zamastených klávesníc počas prestávky medzi Walking Dead a HD pornom svorne zhodli, výdatne podporení rozličnými miklošmi, kollármi a sulíkmi, že všetko spoločné nestojí za nič, lebo to vlastne nie je nikoho. Každý sa predsa stará len o to svoje, a teda všetko ostatné je odsúdené na chátranie, v lepšom prípade zneužívanie nejakého dobráka, okolo ktorého si nažíva skupinka lenivcov a príživníkov, parazitujúca na jeho práci. Stačí sa len pozrieť okolo seba - ako vyzerá váš byt a ako spoločná chodba pred ním? Zanedbaná, špinavá, bez akejkoľvek výraznejšej starostlivosti.

"Ten dělá to a ten zas tohle a všichni dohromady nedělají nic," tak asi znie postmoderne upravená replika Jana Wericha, ktorý práve spojazdnil Golema a má z toho ohromnú radosť. Ako asi Golem vyzeral po pár rokoch? Unavený a zničený, nenaolejovaný neborák, ktorému rozkradli už polovicu súčiastok vrátane šému... Čudujem sa, že Česi, pri svojej obľube voľných pokračovaní, ešte nenakrútili snímok "Císařův pekař po 20 letech", kde by zase raz jasne ukázali, že spoločne to proste nejde.

Napriek výraznej dominancii "udomácnených" hlášok a floskúl o krachu akéhokoľvek kolektivizmu, ktoré sa pomaly ale isto stávajú súčasťou nášho folklóru, musí každému udrieť do očí určitý rozpor medzi vysloveným a uskutočneným. Bez akejkoľvek zbožnej úcty, falošného sentimentu alebo nekritického velebenia minulých časov po vzore českej poslankyňe za KSČM p. Semelovej, musíme reálne konštatovať, že jediné obdobie skutočne národného hospodárstva a potravinovej sebestačnosti bolo práve obdobie existencie družstiev, mnohokrát zvládajúcich súbežne i tzv. pridruženú výrobu. Tieto skutočnosti sú dnes absolútne opomínané či marginalizované a naďalej tu Frešo z "Lúčnice" a iné folklórne zoskupenia tancujú ten svoj starý známy širákový tanec...

Pocit účasti alebo spolupatričnosti sa dá u ľudí vzbudiť rozličnými prostriedkami, pokiaľ sa na to nevykašleme a nespoľahneme sa len na "dejinnú nevyhnutnosť" či "víťazstvo proletariátu". Teda i rovnica "spoločný majetok" nemusí mať na druhej strane zákonite "ničí majetok". Je to do istej miery tak vecou reálnych výsledkov práce a následných benefitov pre zamestnancov, ako i určitej psychológie, vďaka ktorej udržíme ľudí zainteresovaných, čo samozrejme nie je možné bez toho, aby sme im okrem kopy práce nenaložili i kopu zodpovednosti a spolupodieľania sa na riadení a chode podniku.

Družstevníctvo úspešne existuje i v modernej dobe, dokonca i v podmienkach trhovej ekonomiky (hoc v takej podobe sa musí spoločnosť správať rovnako dravo ako podnik súkromný). Ako príklad môžeme uviesť Španielsko, ktoré okrem všeobecne známej charakteristiky ako bašty katolicizmu, je rovnako tak i baštou sociálne-revolučného myslenia. Predčasom som sa už na tomto blogu zmieňoval o obci Marinaleda.[1] Dobrým, hoc trochu odlišným príkladom je i gigantická spoločnosť korporátnych rozmerov Mondragón,[2] kupodivu taktiež fungujúca na princípe samosprávy pracujúcich.

Nie je skutočnosť, že pracujem pre seba a že mám z takejto práce prospech značne väčší než len mesačnú mzdu, dostatočne motivujúca? Nepodám takto trojnásobne kvalitnejší výkon, než pri práci pre cudzieho človeka, ktorý si prisvojí zisk patriaci mne a moju osobu zredukuje len na "prostredníka", podomového obchodníka núteného predať mu vlastnú pracovnú silu? V takomto svetle sa zrazu všetky "Lúčnice" spomínané vyššie obracajú proti nim samým a poskytujú argument sami voči sebe: Áno, pracovný výkon jednotlivcov vo väčších firmách je mizerný a vytvára sa tam množstvo priestoru pre záhaľku, ulievanie sa a kopenie spisov na stoloch, vymýšľajúc báje o vlastnej vyťaženosti pred šéfom, ktoré zaberajú pracovníkovi podstatnú časť pracovnej doby.

Antikolektivistické argumenty v skutočnosti nenapádajú projekty ako je Mondragón, oni napádajú kapitalizmus veľkých privátnych korporácií... Ide o kritickú argumentáciu 18., 19. storočia, o rétoriku strednej triedy drobných obchodníkov a kramárov, zamestnávajúcich maximálne jedného zamestnanca, ktorí si ako vlastníci zároveň prakticky vystačili s vlastnou pracovnou silou. Práve v tomto období je bytostne antikolektivistický kultúrny individualizmus sprevádzaný individualizmom ekonomickým, výrobným, čo sa však už čoskoro mení.

Neviem, či je celkom možné tento proces pochopiť, hoc to mnohým pripadne nepríjemné, bez Lenina, pretože práve on sa zaoberal imperializmom - nie ako frázou na pobavenie, ale ako monopolistickým štádiom kapitalizmu, do ktorého sa nevyhnutne zvrhne voľná trhová súťaž, čo vidíme momentálne všade okolo nás. Monopolná forma výroby, likvidujúca drobných podnikateľov má okrem mnohých negatív i jedno pozitívum - zospoločenšťuje výrobu. To známe individualistické: "najlepší vlastník je súkromný vlastník" je pravidlom maloobchodným. Dnes sa však na výrobe v rámci jedného podniku podieľa obrovské množstvo ľudí, takže akákoľvek kritika kolektívnej plánovitej práce je napádaním princípov, na ktorých stojí už i dnešný svet, vzišlý zo sveta trhového.

"Konkurencia sa mení na monopol... Toto už je celkom iné, než stará, voľná konkurencia rozdrobených podnikateľov, ktorí o sebe vzájomne nič nevedia a vyrábajú pre odbyt na neznámom trhu. Koncentrácia došla tak ďaleko, že možno približne zistiť všetky zdroje surovín... Zdroje sa nielen zisťujú, ale obrovské monopolistické zväzy sa ich aj zmocňujú. Zhotovuje sa približný súpis kúpyschopnosti trhov, ktoré si "rozdeľujú" tieto zväzy medzi sebou podľa vzájomnej dohody... Vo svojom imperialistickom štádiu privádza kapitalizmus ku všestrannému zospoločenšteniu výroby, takrečeno vťahuje kapitalistov proti ich vôli a vedomiu v akýsi nový spoločenský poriadok, ktorý je prechodom od úplne voľnej konkurencie k úplnému zospoločenšteniu," píše Lenin, zároveň dodávajúc, že: "výroba sa stáva spoločenskou, ale privlastňovanie zostáva súkromné. Spoločenské výrobné prostriedky zostávajú súkromným vlastníctvom malého počtu osôb."[3] Folklórne súbory individualizmu teda nemajú za cieľ "zachrániť" výrobu samostatných jednotlivcov, keďže výroba je dávno spoločná, ale udržať stály prílev ziskov v rukách týchto jedincov.

Súkromný vlastník je dobrým (rozumej výkonným) vlastníkom, len keď si poriadne došliapne na svojich zamestnancov, pre ktorých je jeho podnik v skutočnosti niečím odcudzeným, s úplne odlišným záujmom než je ten ich. Štát alebo kolektív či skupina si môže čisto teoreticky urobiť poriadky vo svojom podniku rovnako drakonickým spôsobom ako súkromník. Podstata dobrého pracovného výkonu však vždy tkvie v zosúladení (prípadne stotožnení) záujmov pracujúceho a zamestnávateľa, ktoré je dokonale možné iba v prípade, že ide o tú istú osobu.


Klimeux 

---

[1] http://a2larm.cz/2014/01/vesnice-proti-svetu/

[2] http://cs.wikipedia.org/wiki/Mondragonsk%C3%A1_dru%C5%BEstevn%C3%AD_korporace

[3] LENIN, V. I. Imperializmus ako najvyššie štádium kapitalizmu. Bratislava : Pravda, 1951, s. 24